Ako prišlo k angažmánu v Ufe?
V lete ma pozvali na skúšku do kempu a na prípravný turnaj. V tom čase však mali v tíme tri legionárky, čo je v Rusku maximum. Bavili sme sa, či by som prišla do Ufy na ďalšiu sezónu a súhlasila som. Neskôr sa však jedna zo zahraničných hráčok zranila a odcestovala domov. Uvoľnilo sa pre mňa miesto, ponúkli mi zmluvu, ktorú som podpísala.
Aké sú vaše prvé dojmy?
Som rada, že som dostala šancu. Chcela som si na vlastnej koži odskúšať profesionálnu súťaž. V Ufe som našla výborné podmienky aj dobrý kolektív. Baby ma rýchlo prijali, nemám sa na čo sťažovať. Trénujeme dvojfázovo a odohráme viac zápasov než sme zvykli na Slovensku. Keď máme voľno v lige, tak ideme na nejaký turnaj.
Nemáte v Rusku problém dorozumieť sa?
Pomaly sa chytám, základy ruštiny už zvládam. Spoluhráčky ma nedávno na turnaji naučili azbuku, tak si viem už niečo aj prečítať. Po rusky mi to ide lepšie ako po anglicky. Horšie to bolo na začiatku, keď som nevedela ani slovo. Angličtina tiež nie je moja silná stránka a ani domáce dievčatá ju veľmi neovládajú. Keď som prišla do kempu, tak sme sa s trénerom dohovárali prostredníctvom prekladača na počítači. Teraz je to už v pohode. Veľmi mi pomohlo, že spoluhráčky sa so mnou od začiatku snažili komunikovať a vypytovali sa ma na rôzne veci.
Pre stránku Ufy ste už poskytli jeden rozhovor. Ako ste odpovedali?
So mnou sa v podstate vôbec nebavili. Bolo to v druhý deň môjho pobytu v Ufe. Rozprávala som sa po zápase s trénerom a ten následne sprostredkoval moje slová novinárovi. Ani som pri tom nebola (smiech).
Nebáli ste sa cesty do neznáma?
Ani nie. Skôr som sa bála pred kempom. Kolektív ma však rýchlo prijal. Keď ma zavolali už priamo do Ufy, tak som neváhala ani chvíľu. Vedela som, kto a čo ma čaká.
Zvykli ste si na mesto?
Ufa je veľké mesto, väčšie ako Bratislava. Už sa tam celkom vyznám. Na začiatku som chodila na nákupy so spolubývajúcimi, teraz už poznám trasy autobusov a trafím aj sama. V centre som ešte nebola. Keďže je tesne pred Vianocami, viac som chodila do nákupných centier. Ale nepreháňam to. Nechodím domov s desiatimi taškami.
Za tím KHL z Ufy hrá slovenský obranca Richard Stehlík. Stretli ste sa?
Ešte nie. Na jednom našom tréningu sa zúčastnili hráči Ufy, ale on bol vtedy pre zranenie doma na Slovensku.
Chodievate sa pozerať na zápasy KHL?
Keď máme voľno, tak tam so spoluhráčkami zájdeme. Z hráčov Salavatu sa mi najviac páči herný prejav Alexandra Radulova. Má šikovné ruky a vie sa gólovo presadiť vždy v rozhodujúcich chvíľach. Rada by som sa s ním stretla.
Ako ste na tom so školou?
Som v poslednom ročníku na zdravotnej škole v Michalovciach. Mám individuálny študijný plán. Začínala som v Bratislave, ale keď sa hovorilo, že Slovan skončí, tak som sa presunula do Michaloviec. Ženský Slovan síce pokračoval, ale na škole som už ostala doma. Viac mi tam vychádzajú v ústrety.
Venujete sa učeniu aj v Rusku?
Vôbec (smiech). Keď som odchádzala do Ufy, vyzeralo to tak, že mi štúdium prerušia. Až v novembri mi zo školy napísali, že môžem absolvovať testy a ak ich zvládnem, pustia ma k maturite. Takže, v januári si už so sebou do Ruska vezmem aj knižky.
Ako trávite voľný čas?
Najviac za počítačom. Komunikujem s kamarátmi a rodinou, hrám sa nejaké hry na internete. Keď máme voľno, tak nám z klubu vybavia bazén či saunu. Prípadne idem s babami na nákupy.
Čo vás zatiaľ v Ufe najviac prekvapilo?
Prekvapilo ma, koľko áut v Ufe nemá nárazníky alebo im čosi chýba. Raz som videla jedno, ktoré nemalo okná ani dvere. Bavila som sa. Vonku bola strašná zima, všetci v aute boli naobliekaní v hrubých vetrovkách a ledva sa tam pomestili. Všade behajú psy, mačky, niekde je dosť veľký neporiadok. Našťastie, keď potrebujeme niečo vybaviť, ľudia z tímu nám pomôžu. Zaujímajú sa, či nám niečo nechýba, ale napríklad aj o to, ako sa mi darí v škole. Všetko v klube funguje na dobrej úrovni.
Ako cestujete na zápasy?
Zatiaľ som odohrala päť duelov v ruskej lige, všetky u súperov. Na dvojzápas do Čeľabinska spoluhráčky leteli, ja som prišla za nimi autom, cesta trvala osem hodín. Naspäť sme šli autobusom. Oveľa zaujímavejšie bolo, keď sme išli na trojzápas do Krasnojarska – vlakom tridsaťšesť hodín. Bolo to strašné. Jednoducho, dva zabité dni. Celý čas sme ležali alebo sedeli a nudili sa. Čas som si krátila hrami, počúvaním hudby a lúštením sudoku. Telefonovať domov som nechcela, to by bolo drahé. Dúfam, že čosi podobné už nezažijem. Vlak bol plný, raz tam bolo teplo, potom zas zima.
V ruskej lige sa vraj hráčky sem-tam pobijú. Už sa vám to stalo?
Nemám s tým problém. Nedávno sme sa zúčastnili na turnaji, kde bol jeden slabší tím. Nevedeli hrať hokej, tak sa sústredili na hru do tela. Bolo tam viacero šarvátok, tak sme sa párkrát chytili. V Rusku sa dievčatá pobijú častejšie ako na Slovensku. Rozhodcovia sa síce snažia hráčky hneď rozdeliť, ale nie vždy sa im to podarí. Ešte som ale nevidela, aby hokejistky zhodili rukavice.
Tešili ste sa po dvoch mesiacoch v Rusku na reprezentačný zraz?
Som veľmi rada, že som opäť s dievčatami. Dlho som ich nevidela. Po reprezentačnej akcii idem domov, tak sa teším aj na najbližších. Späť do Ufy letím až 4. januára. V Rusku je ligová prestávka, len sa trénuje, tak mi dovolili zostať na sviatky doma.
Pamätáte sa na premiéru v národnom tíme?
Mala som len trinásť rokov. Bolo som zvyknutá hrávať so ženami, ale prekvapilo ma, že ma tak skoro pozvali. Bola som nervózna, najmä, keď ma hneď zaradili do zostavy. Nevedela som, ako budú skúsenejšie baby reagovať, keď mi niečo nevyjde.
Aký je váš doposiaľ najväčší hokejový zážitok?
Účasť na olympiáde vo Vancouvri, ale aj na turnaji v Bad Tolzi, kde sme si ju vybojovali. Do Nemecka sme šli s cieľom uhrať čo najlepšie výsledky. Nik nečakal, že to celé vyhráme a postúpime na olympijské hry. Odvtedy som v tíme pravidelne. Na olympijských hrách bola všade skvelá atmosféra. Veľkým zážitkom boli pre nás plné haly, videli sme krásne mesto a vychutnali si aj zápasy mužského turnaja.
Čo hovoria na vašu kariéru rodičia?
Sú radi, že sa mi darí a dostala som sa do zahraničia. Hokej hrám odmala. Investovali do mňa dosť financií aj času a sú radi, že sa teraz hokejom živím. Keď som bola malá, hrala som za chlapcov v Michalovciach a Trebišove aj za ženy – pravidelne ma vozievali do Prešova a Popradu. Doma im chýbam, ale na to si už zvykli. Podľa mňa je totiž jedno, či som v Bratislave alebo Ufe, aj tak som od nich ďaleko.
Kedy ste s hokejom začali?
Otec sa pýtal brata, či si nechce vyskúšať hokej. Brat nemal záujem, ale prihlásila som sa ja. Mala som len štyri roky. Otec ma zobral na štadión, ale potom nechcel, aby som sa venovala mužskému športu. Mama ho však presvedčila, že mi to ide. Teraz sú obaja radi, že som pri ňom ostala.
Mali ste nejaký vzor?
V minulosti sa mi veľmi páčila hra Wayna Gretzkého, neskôr bol mojím favoritom Peter Bondra.
Vraj ste plánovali hrať aj za dorast Michaloviec.
Keď som sa z Bratislavy vrátila do Michaloviac, rozmýšľala som nad tým. Lákalo ma to. Zisťovali sme, či je to možné. Bolo treba veľa potvrdení a vybavovačiek. Nakoniec som sa vrátila do Slovana, takže sme to nedoriešili. Naposledy som za chlapcov odohrala jeden zápas za deviatakov.
Dá sa v profesionálnom ženskom hokeji zarobiť?
Keďže máme zabezpečené stravu aj ubytovanie, tak sa dá niečo ušetriť. Nie je to ako v mužskom hokeji, ale na rozbehnutie po skončení kariéry je to veľmi fajn.