„Chcem dokázať, že v NHL som ešte nepovedal posledné slovo. Zámorie som vždy považoval za prioritu,“ vraví slovenský hokejista Marko Daňo (25). S Jets, dres ktorých obliekal už v minulosti, sa nedávno dohodol na ročnej dvojcestnej zmluve.
Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Pre vás to neplatí?
Neberiem to tak. Do Winnipegu sa teším. Poznám celú organizáciu, oni poznajú mňa. Mám za sebou kvalitnú letnú prípravu. Či už to bude na farme alebo v prvom tíme, verím, že klubu môžem pomôcť. Keď som hral za Jets predtým, neukázal som všetko, čo je vo mne. Prevláda pocit nedokončenej práce, chcem to napraviť.
Boli v hre aj iné zámorské kluby?
S agentom sme na to išli postupne. Najskôr sme riešili tímy, v ktorých som už pôsobil, respektíve organizácie, v ktorých pracujú ľudia, ktorí ma poznajú – tréneri či manažéri a ich asistenti. V Columbuse to nevyšlo, rokovali sme aj s Chicagom či Floridou. Napokon sme sa dohodli s Winnipegom.
Spomínali ste letnú prípravu. V čom bola iná ako predošlé?
Zmenil som kondičného trénera. Po minulé roky som v lete trénoval sám, teraz sme sa pripravovali spolu viacerí. Pomohlo mi to, s chalanmi sme sa ťahali a posúvali dopredu.
V zámorí vám vyčítali pomalší prvý krok. Zapracovali ste aj na akcelerácii?
Bol to môj problém počas celej kariéry. Vždy sa našiel niekto, kto mi hovoril, že nie som dostatočne rýchly, hoci si to nemyslím. Tento rok sme urobili merania na začiatku prípravy i na jej konci a výsledky poslali do Kanady. Zrejme aj to rozhodlo v môj prospech, keďže kompetentní videli, že som zapracoval na veci, ktorú mi vytýkali.
Foto: SITA/AP, Trevor Hagan
Zámorskí kritici spomínali aj vašu kolísavú hmotnosť. Ako ste sa popasovali s týmto faktorom?
Jedlo… Niekedy mám pocit, že sa len pozriem na niečo nezdravé a hneď z toho priberám – ani to nemusím zjesť. Začal som spolupracovať s profesorom Milanom Sedliakom, ktorý ako odborník na doplnky výživy pomáha viacerým slovenským športovcom. Vďaka jeho radám som cez leto nemal s hmotnosťou problém. Sme dohodnutí, že mi určí plán, aby mi hmotnosť nekolísala ani počas sezóny.
Mali ste problém s maškrtami alebo inými kalorickými bombami?
Ani nie. Skôr to bolo o večernom jedení. Dohrali sme zápas o deviatej a keď som o desiatej jedol, neriešil som, čo konzumujem – bol som jednoducho hladný. Keď sme vyhrali, neodpustil som si dezert. Tomu sa musím vyvarovať, i keď s vyváženou stravou mi bude občasná dobrota povolená. Samozrejme, len v primeranom množstve.
Posledné sezóny ste pendlovali medzi NHL a farmárskou AHL. Ako veľmi je to náročné na psychiku?
Stále mám motiváciu a snahu trvalejšie sa presadiť v profilige. Nestratil som vieru, že dostanem šancu, aby som ukázal, čo je vo mne. Behať hore-dole medzi prvým mužstvom a farmou nie je jednoduché. Avšak človeka to zocelí.
Hoci niektorí tvrdia opak, AHL je veľmi kvalitná súťaž. Je bránou do NHL. Treba byť pracovitý, trpezlivý a nevzdávať sa. Mohol som to zabaliť a vrátiť sa do Európy, avšak potom by bol návrat veľmi ťažký. Musel by som odohrať niekoľko výborných sezón tak, aby ma niektoré profiligové mužstvo opäť zavolalo späť.
Riešili ste zložité situácie v súvislosti s budúcnosťou osamote alebo ste využili odbornú pomoc?
Na začiatku tejto sezóny som mal momenty, keď som situáciu sám mierne nezvládal. Agent mi dohodil mentálneho trénera, s ktorým som bol v kontakte niekoľko týždňov. Pomohol mi, dostal som sa na dobrú vlnu a potom si už vystačil sám.
Radili ste sa aj s otcom Jozefom, ktorý odohral medzi profesionálmi takmer 20 sezón?
Vie, že už som veľký chlapec (úsmev). Rozhodnutia necháva na mňa. Potešil sa, že dostanem ďalšiu šancu zabojovať o NHL. Cením si jeho podporu, vždy to tak bolo.
Nezvažovali ste možnosť začať sezónu v inej, kvalitnejšej lige?
Vôbec nie. Som rád, že som doma, takto dlho som nebol medzi svojimi už ani nepamätám. Popri hokeji som mal čas aj na rodinu a kamarátov. Pôsobenie v Dukle Trenčín hodnotím pozitívne. Mohol som pomôcť materskému klubu, ktorý ma vychoval.