Čo prežívate?
Bohužiaľ, taký je život. V hokeji môže vyhrať iba jeden tím. Túto sériu ovládla Tampa, my sme nehrali tak dobre ako v tých predošlých. Prišli nejaké zranenia, museli sme zmeniť koncepciu vo formáciách. Bojovali sme, ako sa dalo. Nestačilo to.
Gratulujem chalanom z Tampy a Erikovi (Černákovi, pozn.), nech si to užije. Nikdy totiž nevie, kedy to môže ešte prísť. Moje pocity sú také… Byť dve víťazstvá od Stanleyho pohára, tak blízko a zároveň tak ďaleko, z toho má človek pochmúrnejšiu náladu.
Nedá sa nič robiť, život ide ďalej. Čakajú ma lepšie veci ako moja rodina, syn, manželka. To sú tie dva moje Stanleyho poháre, ktoré mám doma.
Súhlasíte s trénerom Rickom Bownessom, že mala Tampa viac síl?
Únavu sme cítili celé play off. Oni dali gól a dobre bránili. Ťažko sme sa presadzovali. Ak sme si vypracovali aj nejaké šance, brankár ich podržal. Búšili sme, ale musíme Tampu pochváliť. Hrala výborný hokej.
V piatom zápase vás nepríjemne nastrelili pukom. Nakoľko vážne je vaše zranenie?
Nič také, čo by lekári nevedeli dať dokopy. Je to finále play off, tu sa ide aj cez mŕtvoly. Či bolí alebo nebolí… Človek chce mužstvu pomôcť vyhrať. Veľa z nás išlo cez prah bolesti.
Stihli ste s Černákom prehodiť pár slov?
Iba pri podávaní rúk. Potom išli oslavovať. Poprial som mu k zaslúženému víťazstvu. Bodaj by sa mu to podarilo ešte niekoľkokrát, ale človek nikdy nevie, kedy to znovu zažije.
Cítili ste podporu zo Slovenska?
Áno, písalo mi veľa ľudí. Som za to vďačný. Teším sa, že pohár príde na Slovensko. Obzvlášť v tomto čase. Je to trochu radosti v neľahkom čase.
Do bubliny ste išli s tým, že buď vyhrať NHL alebo nič. Nevyšlo to, ale možno vás finálová účasť nabudila, aby ste v kariére ešte pokračovali, nie?
Nebalím to. Chcem ešte aspoň rok potiahnuť. Momentálna situácia je však otázna. O niekoľko dní sa otvára trh s voľnými hráčmi. Nevieme, či a ako sa začne sezóna.
Veľa otázok je nezodpovedaných. Uvidíme. V piatok by som sa mal vrátiť na Slovensko. Snáď budú ešte otvorené hranice. (smiech)
Foto: SITA/AP, JASON FRANSON
Sledujete, čo sa u nás deje v súvislosti s reštrikčnými opatreniami voči športu?
Samozrejme. So slovenským športom to nikdy nevyzeralo dobre. A momentálne zažil svoj pohreb. Bez divákov sa hrať nebude. To platí aj o NHL, na Slovensku je to stokrát horšie. Odnesú si to sponzori, ktorí budú dávať peniaze tam, kde ich potrebujú a nie na šport. Bohužiaľ, takto sa rozhodlo. Ja len dúfam, že po tomto všetkom vláda športu pomôže. Nielen rečami ale aj skutkami.
Je vašou prioritou zostať v Dallase?
Moja priorita je hrať NHL. Uvidím, či prídu nejaké ponuky. Ak áno, tak ich s manželkou zvážime a podľa toho sa rozhodneme. Znova to bude o tom, aby som zabojoval o výhru v NHL.
Stihli ste sa už aj oholiť. Nepáčila sa vám typická play off brada?
Musel som. Strašne mi to prekážalo. Keby som ju mal aspoň normálnu a hustú, tak je to v poriadku. Lenže to moje jesenné lístie čo som tam mal – už toho bolo dosť.
Vidno na vás, že hoci ste sklamaní z prehry, občas sa aj usmejete. Ako veľmi psychicky náročné bolo byť viac ako tri mesiace bez rodiny?
Nebudeme si klamať – nebola to sranda. Keby som bol mladý a slobodný chalan, tak len hrám hokej a potom na hernej konzole. To by bol život pre nich. Pre nás s rodinami je to veľká obeta.
Od nás aj od našich blízkych. Možno to kvôli pandémii bola moja posledná šanca zabojovať o triumf v NHL, lebo ani v zámorí netušia, či sa nový ročník vôbec začne. Vydržal som to, ale nevyšlo to. Bublina nebola dobrá.