V NHL ste odohrali viac ako tisíc zápasov. Prinútili ste sa napriek tomu nastaviť si budík a sledovať nočné finále?
Samozrejme (bez zaváhania). Pozeral som šiesty aj siedmy zápas. Mojím celoživotným šťastím je, že hokej ma neustále baví – nikdy som sa doňho nenútil. Televízor by som si zapol, aj keby tam nebol Zdeno Chára (smiech).
Prekvapil vás triumf St. Louis?
Keby ste sa ma opýtali v januári, určite by som ich nezaradil medzi horúcich adeptov na titul. Odvtedy však boli najlepším tímom v súťaži a keď už postúpili do play off, musel s nimi každý počítať. V NHL môže vyhrať Stanleyho pohár hocikto – papierové predpoklady väčšinou skončia v smetnom koši.Je to preto, že kluby sú vyrovnané, alebo v play off môže vyhrať naozaj každý?
Platový strop dosiahol jednu fantastickú vec – odkedy ho zaviedli, úspech sa nedá kúpiť. Treba si ho vybojovať na ľade. Éra Detroitu či Chicaga je za nami práve preto, že v systéme, ktorý funguje v NHL, sa nedá držať na špici dlhodobo. Keď vám raz odíde silná generácia, musíte začať budovať všetko odznovu. A to je práca pre šikovných manažérov.
Pripomína triumf St. Louis víťazstvo Fínska na MS – tímu bez veľkých hviezd?
Bez tímového ducha sa Stanleyho pohár nedá vyhrať. Ale rovnako silný tím spirit bol aj v Bostone – predsa len, rozhodol iba jeden zápas, možno jedna tretina. Ak by Chára a spol. dali na začiatku prvý gól, som presvedčený, že na záver by sa radovali práve oni. A nikto by nemohol povedať ani slovo. Naviac, St. Louis tiež nie je tím bez hviezd – Tarasenko a Pietrangelo patria medzi absolútnu špičku.
Za St. Louis ste odohrali 184 zápasov. Fandili ste svojmu bývalému tímu alebo Zdenovi Chárovi?
Jednoznačne Zdenovi – za všetko, čo pre hokej a celý svoj tím obetuje. Tento rok spravil v play off obrovský kus práce, k tomu sa pridalo zranenie, on si to jednoducho zaslúžil. Za St. Louis som hral pred dvadsiatimi rokmi, dnes tam už nikoho nepoznám.
Ako si spomínate na roky strávené v tomto klube?
Tak dobre, ako sa len dá. Je to klub, ktorý mi pomohol etablovať sa v NHL. V tom čase sme mali veľmi silné mužstvo. Páčilo sa mi aj mesto, je v strede Spojených štátov, na americké pomery nie je veľké, ale ani malé. Jedným slovom príjemné.
Bolo aj hokejové?
Určite. Hokej tam má tradíciu a ľudia ho majú radi. Aj keď som povedal, že titul som prial Zdenovi, nie som sklamaný. Aj St. Louis mi je istým spôsobom blízke.
Poznáte, ako chutí triumf v NHL. Ako sa oslavuje?
Predovšetkým dlho. A obzvlášť v St. Louis, ktoré vyhralo Stanleyho pohár prvýkrát. Chalani aj fanúšikovia si to teraz určite poriadne užijú, lebo na začiatku sezóny sa od nich nič veľké neočakávalo.
Na druhej strane z Banskej Bystrice poznáte aj trpkosť finálovej prehry. Bolí?
Zdeno odohral dokopy viac ako 80 zápasov, tie posledné so zlomenou čeľusťou a na záver aj tak zostal bez trofeje – nesmierne ma to mrzí. Bojovať dva mesiace v play off NHL, prejsť cez všetkých ťažkých súperov, je mentálne aj fyzicky veľmi náročné.
Nedá sa to porovnať so žiadnym iným športom – ani v NBA, NFL či v bejzbale nie je cesta za trofejou taká náročná. Prehrať na domácom ľade rozhodujúci zápas musí byť veľmi skľučujúce.
Chára po zápase tvrdil, že táto prehra je preňho novou výzvou a rozmýšľal už o nasledujúcej sezóne. O čom to svedčí?
O jeho veľkosti. Boston má veľa mladých hráčov a on im ukazuje cestu. Je mu to ľúto, ale neplače. Vie, že aj prehry sú cestou k víťazstvám.
Má 42 rokov. Môže mať v takom veku motiváciu usilovať sa o ďalšie finále?
Zdeno hokej miluje, preto som presvedčený, že to, čo sa mu stalo, ho teraz ešte viac naštartuje. Presne to oddeľuje tých najlepších od priemerných – niekto sa zlomí a nasledujúci rok sa iba hľadá, druhý zodvihne hlavu a je ešte lepší. Chára je ten druhý.
TV Pravda: Bývalý hokejista Ľubomír Višňovský reaguje na finančné problémy HC Slovan Bratislava a odchod klubu z KHL