Zdeno Chára viedol hokejistov Bostonu z pozície kapitána aj v piatom finále NHL. Nastúpil aj so zlomenou čeľusťou a jeho prítomnosť na ľade či striedačke bola cítiť. Hoci dôležitý duel zvládli lepšie St. Louis Blues, ktorí po štvrtku vedú 3:2 na zápasy a Stanleyho pohár majú na dosah, finálová séria sa ešte nekončí.
„Šanca umiera posledná. Domáce prostredie nie je v NHL až také dôležité, skôr rozhodujú detaily či maličkosti,“ vraví bývalý hokejový tréner Jindřich Novotný (59), ktorý stál na začiatku Chárovej kariéry v juniorskej kategórii.
Spomínate si na moment, keď ste prvýkrát na ľade zaregistrovali vysokého obrancu?
Zdeno to nemal na začiatku kariéry jednoduché. Veľa trénerov mu kvôli výške neverilo, posielali ho na basketbal. Podceňovali ho a aj preto ako sedemnásťročný musel opustiť juniorský A-tím Trenčína. V rovnakom roku však vznikla myšlienka otvoriť juniorskú rezervu. Tam som nastúpil ako tréner a začali sme zbierať chalanov, ktorí boli po hosťovaniach v iných kluboch. Siahol som vtedy aj po Zdenovi.
Ako na vás zapôsobil?
Vtedy bol samá ruka, samá noha. Ale zároveň veľmi chcel, bol odhodlaný, zvedavý na celý tréningový proces. To už boli prvé náznaky toho, prečo som sa ako tréner o neho zaujímal. Netúžil po ničom inom, len aby dostal šancu, aby mu niekto v hokeji dôveroval a začal s ním systematicky pracovať. Vždy som si vravel, že je to chalan, s ktorým sa oplatí pracovať. Keď má hráč talent, tak je dobre, ale väčšine talentovaných sa nechce do tvrdej roboty. Zdeno bol opačný extrém – na tréningoch som ho musel mierniť. Všetkým chcel dokázať, že raz to dotiahne v hokeji na najvyšší level.
Tušili ste vtedy, že bude hrať hokej na špičkovej úrovni aj po prekročení štyridsiatky?
Na začiatku nie, ale keď som ho postupne spoznával, dalo sa vytušiť, že bude iný ako ostatní. Veľmi sa zaujímal o svoj hokejový rast. Podriadil tomu všetko – prípravu, stravovací režim, regeneráciu. Dnes je to možno u hráčov bežné, ale vtedy to bola rarita. Aj týmto spôsobom získaval rešpekt a v NHL to v jeho prípade platí stále. Som veľmi rád, že vďaka životospráve a faktu, že život podriadil kariére, sa mu stále darí. Ak sa mu budú vyhýbať zranenia, ešte niekoľko ďalších rokov môže hrať.
Foto: TASR/AP, Charles Krupa
Platí teda, že základom jeho hokejovej dlhovekosti je komplexný prístup k osobnej disciplíne?
Áno, je to tak. Ak je pár dní bez športu, tak obrazne poviem, že dostane abstinenčný príznak. Jeho telo vyžaduje záťaž – tréningovú či zápasovú. Taká je jeho životná filozofia, ktorej obetoval veľa.
Čo ste si pomysleli, keď oznámil, že piate finále odohrá aj so zlomenou čeľusťou?
Predpovedal som, že sa to stane. Nebolo to pre mňa prekvapenie, pretože ho poznám. Je to tvrďas so všetkým, čo k tomu patrí. Vravel som aj priateľom a známym, že určite bude hrať. Kapitán v takýchto zápasoch loď neopúšťa. Vždy išiel aj cez bolesť.
Musí byť veľmi nepríjemné hrať s takýmto zranením…
Určite áno a navyše – je to aj výhoda pre súpera. Hoci Zdeno nastúpil s plnou plexisklovou ochranou, kryt je opretý o spodnú čeľusť a musí to bolieť. Súper vie, že keď ho dobre trafí, môže ho vyradiť z hry na dlhšie obdobie. Od Zdena je to určitá obeta a súper z nej môže ťažiť. Nebolo by to fér, ale aj to môže byť jeden z variantov taktického boja.
Boston prehráva vo finále 2:3 na zápasy. Bude mať sily na obrat?
Šanca umiera posledná. Keď Bruins vyhrali titul v roku 2011, dokázali to v siedmom zápase na ľade súpera. Výhoda domáceho prostredia nie je v NHL až taká rozhodujúca. Viac rozhodujú maličkosti a detaily. Verím, že sa Bostonu podarí víťazný obrat. Ďalší titul pre Zdena by mu bol skvelou odmenou za jeho celoživotnú drinu.
TV Pravda: Bývalý hokejista Ľubomír Višňovský reaguje na finančné problémy HC Slovan Bratislava a odchod klubu z KHL