Bývalý hokejista: Bál som sa, že zomriem na ľade

17.08.2018 08:56
Nick Boynton
Nick Boynton (vpravo) v drese Chicaga v pästnej výmene s Camom Janssenom zo St. Louis. Autor: ,

Bojoval s démonmi. Jeho život po kariére sa stal peklom. Hľadal z neho cestu von. Pil, bral lieky, premýšľal nad smrťou. Zvažoval, prečo a či vôbec ďalej žiť.

Bývalý hokejový obranca Nick Boynton sa rozhodol, že o svojom utrpení porozpráva ostatným. Chce pomôcť veľkému množstvu bývalých športovcov, ktorí trpia depresiami a pootrasovým syndrómom, no hanbia sa o tom hovoriť s lekármi, psychológmi a často i blízkymi.

Okrem toho sa spolu s Danom Carcillom snažia upriamiť pozornosť NHL na to, aby viac dbala na zdravie hráčov a vážnejšie sa zaoberala tematikou otrasov mozgu.

Aký význam by malo zomrieť potichu?

Víťaz Stanleyho pohára z roku 2010 s Chicagom odohral v profilige 11 sezón a hokejom si zarobil viac ako 15 miliónov dolárov. Po skončení kariéry si mal podľa tradičného obrázku NHL užívať rodinný život s manželkou Jen a dvoma deťmi. Z predošlého vzťahu mal ďalšie dve staršie deti.

Namiesto pokoja a oddychu sa jeho život zmenil na galeje. Všetko, čo ho trápilo už počas kariéry, nabralo ešte výraznejšie rozmery. Neutíchajúce bolesti hlavy, depresie a potreba zaháňať strach alkoholom či tabletkami ho dohnali až na okraj priepasti.

„Ak teraz zomriem bez toho, aby som niekomu niečo povedal, aký to bude mať význam – pýtal som sa sám seba. Tak som sa rozhodol, že napíšem svoj príbeh – a možno ním pomôžem niekomu inému, kto je na tom rovnako zle,“ vysvetľuje Boynton, prečo si nesiahol na život.

„Dlho som všetkým hovoril, že je všetko v poriadku. Príliš dlho som im klamal. Viac to už nejde. Všetko rozhodne nie je v poriadku. Naopak, môj život bol v posledných rokoch veľmi škaredý,“ napísal v príbehu pre The Players Tribune.

Nick Boynton v drese Anaheimu po bitke v...
Nick Boynton v drese Anaheimu po bitke v decembri 2009. Autor: SITA/AP, Lori Shepler

Snažil som sa zraniť súpera

Boynton patril pred vstupom do NHL medzi veľké nádeje. V roku 2004 si zahral v Zápase hviezd, no jeho kariéra nabrala už od začiatku iný spád.

„Určite si ma nepamätáte kvôli krásnym gólom či hetrikom v kľúčových zápasoch. Bol som známy najmä ako tvrdý muž. No viete, čo bolo naozaj mojou úlohou? Snažil som sa zraniť súpera. Veľa ľudí o tom nechce počuť, ale taká je pravda. Ak to malo rozhodnúť o našom víťazstve, pokúšal som sa zraniť súperovho hráča,“ spomína 39-ročný rodák z Ontaria.

Vedel, že fanúšikovia aj spoluhráči si ho vážia. Uvedomoval si, že za bitky a tvrdé súboje zarába, sám však svoju úlohu neznášal.

„Neznášal som bitky. Neskutočne som sa ich bál. No nemal som na výber, boli zárukou, že budeme mať za čo jesť, žiť a bývať. Nič iné ako hokej som nikdy nerobil, takže som musel strach potláčať. Večer pred zápasom som bez tabletiek nikdy nemohol zaspať. Premýšľal som, čo sa mi na ľade zase stane,“ opisuje.

Keď bolo treba pomôcť mužstvu tvrdým hitom či pästnou výmenou, vyberal si takmer vždy väčších súperov. „Keď som vyhral, vyzeralo to dobre. Spätne sa zdá, že to nebola najlepšia taktika. Veľmi často som dostal poriadnu nakladačku. A zanechalo to na mne poriadne následky,“ naznačuje.

Mŕtvy muž na korčuliach

Tvrdí, že počas kariéry utrpel desať zdokumentovaných otrasov mozgu a oveľa viac menších, o ktorých nikto nevedel.

„Zrazu som začal mať po tvrdých úderoch výpadky pamäti. Pozrel som si video zo zápasu a mal som pocit, že sa pozerám na niekoho úplne iného. Bolo to strašidelné. No vôbec som sa tým nezaoberal. Nič som necítil, bol som mŕtvy muž na korčuliach,“ hovorí.

Bolesti znižoval veľkým množstvom liekov, ktoré dostal od členov realizačného tímu. Postupne mu nestačili a začal si ich kupovať aj mimo kabíny. Zistil, že je na tom zle a pokúsil sa poradiť s ľuďmi v klube. Povedal im o svojich problémoch a tešil sa, že mu všetci rozumeli. Krátko po skončení sezóny ho vymenili.

Nick Boynton so Stanleyho pohárom v júni 2010.
Nick Boynton so Stanleyho pohárom v júni 2010. Autor: SITA/AP, Kathy Willens

„Nebolo to ani mesiac potom, čo som v klube žiadal o pomoc. Ponaučenie? Odvtedy, nech som sa cítil hocijako zle, nikomu som to nepovedal. V závere kariéry som sa úprimne bál, že zomriem priamo na ľade. Raz som vypil neuveriteľné množstvo koly a veci sa vymkli kontrole. Mal som pocit, že srdce mi vyskočí z hrude. Nikdy som nebol viac vystrašený. Vtedy som sa po dlhej dobe znova odhodlal povedať to niekomu,“ prezrádza.

Mal šťastie. Vo Philadelphii pochopili, čo prežíva a poslali ho na liečenie. „Generálny manažér Paul Holmgren mi vtedy zachránil život. Bez debát!“

Problémom bolo, že liečenie závislosti nebolo pre neho rozhodujúce. Vzdal sa liekov aj alkoholu, no o to viac ho trápili depresie. „Raz som chcel navštíviť svoje staršie dcéry v Kalifornii, ale nedokázal som opustiť dom. Jednoducho som nešiel, zmeškal som návštevu,“ hovorí o čiernych dňoch.

„Dve menšie deti videli, čo sa so mnou deje. Takmer každý deň som sa psychicky zrútil. Vedel som, že to pre ne nie je dobré. Rozmýšľal som, či im bezo mňa nebude lepšie.“

Najhoršiu situáciu zvládol. Cíti sa lepšie a verí, že jeho príbeh môže pomôcť iným. „Potrebujeme však, aby nám pomohli hviezdy. Moje sťažnosti nikoho nezaujímajú. Pravidlá NHL nezmenia preto, že ja a Dan Carcillo sme nahnevaní. Keby však prehovorili lídri, ktorí zarábajú veľké peniaze, niečo by sa určite pohlo,“ dúfa Boynton v pomoc.

„Môj trojročný syn miluje hokej. Pozerá sa naň v televízii, neustále o ňom rozpráva a po dome sa naháňa s hokejkou v ruke. Chce byť ako jeho otec… Kým sa však nezmení starostlivosť o zdravie hráčov, jednoducho mu to nemôžem dovoliť,“ priznáva Boynton.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#otras mozgu #Nick Boynton
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Perla farebné ruže valentín

Perla farebné ruže valentín

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk