Foto: SITA/AP, Matt Slocum
Hokej sa v ostatných rokoch neuveriteľným spôsobom zrýchľuje. Hráči sú rýchlejší a silnejší. Tvrdé osobné súboje častejšie a čoraz nebezpečnejšie. Pribúda otrasov mozgu. Viacerí bývalí hokejisti sa ozývajú a žiadajú vedenie NHL o tvrdšie trestanie zásahov hlavy, zodpovednejší prístup k odstraňovaniu pootrasových symptómov a väčší záujem o psychické problémy hráčov.
Žiadne údery do hlavy, žiadna výnimka
Keď si pustíte zostrih najlepších „hitov“ sezóny, mesiaca či týždňa v zámorí, možno ostanete zaskočení, koľko zákerných zákrokov a úderov na hlavu je naďalej súčasťou hry. Vedenie ligy v predošlých rokoch pritvrdilo v trestaní zákerností, no efekt je prinajmenšom otázny.
„Hokej v dnešnej podobe má vážny problém. Vďaka kratším striedaniam sa všetko odohráva vo väčšej rýchlosti a nárazy sú omnoho silnejšie. Dôsledkom sú otrasy mozgu a následné symptómy, ktoré trvajú týždne, mesiace a niekedy aj oveľa dlhšie. Tieto zranenia skrátili či ukončili kariéru mnohým hráčom, výrazne ovplyvnili ich ďalší život a niektorým, bohužiaľ, priniesli aj smrť. Všetci si tento problém uvedomujú, no chýba reakcia tých, ktorí to môžu zmeniť. Je čas urobiť, čo je nutné,“ tvrdí Ken Dryden, šesťnásobný víťaz Stanleyho pohára s Montrealom a člen Siene slávy NHL.
Bývalý vynikajúci brankár apeluje na komisára ligy Garyho Bettmana. Dokonca tvrdí, že knihu „Zmena hry: Život a smrť Steva Montadora a budúcnosť hokeja“, ktorá sa na trhu objavila vlani na jeseň, napísal práve pre dlhoročného šéfa NHL.
„Gary je múdry, schopný a skúsený manažér, ktorý má potrebnú autoritu na implementovanie potrebných zmien. Mal by zaviesť striktné pravidlo – žiadne údery do hlavy, žiadne výnimky. Na ľade treba presadzovať pravidlá, ktoré už dávno existujú. V aktuálnej sezóne to liga dokázala so sekaním a je nadšená z výsledku. Sústreďme sa teraz na údery na hlavu,“ dodáva Dryden.
Foto: SITA/AP, Paul Chiasson
Muž, ktorý sa venoval aj právu, politike a biznisu zdôrazňuje potrebu trestať akýkoľvek kontakt súpera s hlavou. Pripomína, že v dávnejšej minulosti sa za nebezpečné nárazy považovali len tie, pri ktorých tiekla krv. Odvtedy sa však zmenil hokej aj možnosti lekárov odhaliť skryté zranenia. A práve neviditeľné zranenia hlavy sú najnebezpečnejšie.
„Nešlo by o žiadne revolučné zmeny. Boli by evolučné a nešlo by o nič komplikované. Musíme trestať všetky údery do hlavy. Je jedno, či šlo o úder hokejkou, lakťom, ramenom alebo päsťou a či bol úmyselný alebo nie. Mozog to vôbec nerozlišuje. Škody na zdraví sú rovnaké,“ pripomína vo veľkom článku zverejnenom na portáli The Players Tribune.
CTE – zabijak športovcov
Steve Montador, Wade Belak, Derek Boogaard a Rick Rypien. Štyri mená, ktorých osudy strašia NHL.
Všetci trpeli chronickou traumatickou encefalopatiou. Zákerná degeneratívna porucha mozgu so sebou prináša zhoršenie pozornosti, dezorientáciu, závraty a bolesti hlavy. Postupne sa pridávajú výpadky pamäti, nevypočítateľné správanie, demencia, porušenie mimiky, závraty, ťažké depresie a samovražedné sklony.
Rypien spáchal samovraždu. Boogaard sa neúmyselne predávkoval alkoholom a liekmi. Belakova smrť bola nakoniec označená ako nehoda, no pôvodne sa hovorilo tiež o samovražde. Všetci bojovali so silnými depresiami, prípadne závislosťou od liekov a všetci zomreli v priebehu troch mesiacov od mája do augusta 2011.
Rypien a Boogaard boli stále aktívni hráči, Belak ukončil kariéru po sezóne 2010/11. Spájal ich aj podobný štýl, vyznávali tvrdú agresívnu hru a nikdy sa nevyhýbali bitkám. Ich úlohou bolo chrániť hviezdy.
Ich rodiny neskôr zažalovali NHL a hráčsku asociáciu NHLPA, považovali ich zodpovedné za smrť bývalých hokejistov. Na súde však neuspeli.
Ďalšiu vlnu strachu a zároveň snahu lepšie bojovať za zdravie hráčov priniesla smrť Montadora vo februári 2015. Jeho dobrý kamarát Daniel Carcillo založil krátko nato nadáciu Chapter 5. Tá pomáha hráčom, ktorých trápia pootrasové syndrómy, úzkosť či depresia.
Foto: SITA/AP, Dave Chidley
Carcillo: Nič si nepamätám
„Keď som sa dozvedel, že zomrel, úplne ma to zložilo. Steve bol môj najlepší kamarát, veľmi mi pomohol. Dokázal úspešne bojovať so závislosťou, bol čistý. Po ukončení kariéry hľadal ďalšiu cestu, bál sa toho, čo ho čaká… Bol som vtedy v šatni Blackhawks a nevedel som sa obliecť do výstroja. Skúšal som absolvovať tréning, ale nešlo to. Rozplakal som sa a oznámil trénerovi, že večer nemôžem nastúpiť,“ priblížil Carcillo svoje pocity v dojímavom videu.
Rozhodol sa ho natočiť z jediného dôvodu – snažil sa vysvetliť ľuďom z hokejového prostredia, prečo už nikdy nemôžu stratiť ďalšieho Steva Montadora. Po sezóne, na konci ktorej dvihol nad hlavu po druhý raz slávny Stanleyho pohár, ukončil kariéru. Bojoval so silnými depresiami a začal sa zaujímať o to, ako zlepšiť život bývalých hráčov, ktorí bojujú s diagnózou pootrasových syndrómov.
Foto: SITA/AP, David Duprey
„Aký zmysel má venovať sa profesionálnemu športu?“ pýta sa v novom videu, ktoré pre The Players Tribute nakrútil pred dvoma mesiacmi. „Mali by sme ho robiť kvôli krásnym spomienkam. No ja si už nepamätám takmer nič. Je to desivé,“ priznáva.
Lieči sa v špecializovanom stredisku na Floride. Prezrádza, že z mesiaca na mesiac sa mu zhoršovala reč, stále viac a viac mu prekážalo slnko a bolela ho hlava. Nikdy nevedel, v akom stave sa zobudí na druhý deň.
„Nebolo jednoduché prísť sem. Doma mám tri a pol ročného syna, ročnú dcéru a ďalšiu na ceste. Hneď by som vrátil všetky peniaze, ktoré som si hokejom zarobil, keby mi to vrátilo zdravie. Dajte dole moje meno zo Stanleyho pohára, takto viac žiť nemôžem.“
Vedenie NHL žiada o vybudovanie centra, ktoré by dokázalo lepšie posúdiť stav hráčov po otrasoch mozgu a liečiť ich. „Musím konať, keď vidím nespravodlivosť. Povedzte hráčom pravdu! Každý človek, ktorý prekoná aspoň tri otrasy mozgu má o 80 % vyššiu šancu dostať jednu z trojice chorôb – demenciu, Parkinsona či Alzheimera. Keby som bol Sidney Crosby alebo ktorýkoľvek iný mladý hráč, mal by som z tejto informácie strach. Utŕžil som v NHL veľa úderov do hlavy a veľa som ich aj rozdal. Milujem hokej, ale nemám rád NHL,“ dodáva.