Do štyroch slovíčok zmestil obdiv i strastiplnú púť k hokejovej nesmrteľnosti.
Prvý triumf klubu Washington Capitals vo finále NHL skrýva niekoľko príťažlivých príbehov. Nad všetkými však čnie story jeho 32-ročného kapitána Alexandra Ovečkina. Za trinásť rokov, čo oblieka dres tímu z hlavného mesta USA, v predchádzajúcich sezónach deväťkrát v play off gratuloval súperom k postupu a s vlhkými očami prehĺtal sklamanie. Keď sa z neho otriasol, náladu si vylepšoval v ruskej reprezentácii na majstrovstvách sveta – má tri zlatá – no rok čo rok kriesil svoju túžbu na zisk Stanleyho pohára.
K prestížnej trofeji priviedol svoj tím vo štvrtok v noci na ľade nováčika Golden Knights Las Vegas v zostave aj so slovenským útočníkom Tomášom Tatarom. Zlatí rytieri však korčuľovali vo washingtonských dresoch. Dvadsiate výročie od prvej účasti klubu vo finále ozdobili historickým triumfom.
McPhee mal dobré oko
Talentovaného Alexandra Ovečkina dotiahol do Washingtonu generálny manažér George McPhee. Strategickú pozíciu v klube zastával od roku 1997 do roku 2014 – s neutíchajúcim presvedčením, že sa dočká šampiónskej korunovácie. V urastenom ruskom útočníkovi, ktorý už v mládežníckych kategóriách prejavoval inštinkt gólového predátora, videl veľký potenciál, budúcu hviezdu ligy i ústrednú postavu Capitals.
Tí si ho zaviazali dlhoročným kontraktom, Alex im ho splácal gólovým apetítom, ale mužstvo tradične ostávalo pred finálovou bránou, najcennejšia klubová trofej mu pravidelne unikala. McPhee získal postupne do tímu Bäckströma, Holtbyho, Wilsona, Kuznecova, Orlova – spolu trinásť hráčov, ktorí na ľade bláznivo a chlap(čen)sky uvoľnene oslavovali zlatý vrchol.
A generálny manažér jedným okom plakal, druhým sa tešil, že chlapci z Washingtonu sú králi, no ich eufóriu sledoval z lóže súpera. Odišiel k nováčikovi do Vegas, z nechcených hokejistov – aj s pomocou skauta Václava Nedomanského – sformoval konkurencieschopný tím. Čím viac mu experti i stávkoví špecialisti predpovedali stop v play off, tým viac obracal ich prognózy na prach. Ovečkina a spol. však nezastavil.
Kapitán ťahal príkladom
Kým ponúkneme ódy na titulnú postavu, ešte jedna dojímavá situácia z reakcií víťazov.
„Som plný neuveriteľných emócií. Vôbec najväčších, ak odhliadnem od svadby a narodenia dvoch dcér. Stretnutie z tribúny sledoval môj otec. Diagnostikovali mu Alzheimmerovu chorobu. Zabúda už mnoho vecí, no stavím sa o svoj zadok, že tento deň si zapamätá,“ vravel médiám útočník T. J. Oshie.
Víťazný deň vojde do histórie Washnigtonu – a nielen športovej. Brankár Braden Holtby začal v play off na lavičke náhradníkov. „Prežil som napäté situácie, no v každom momente som pracoval pre úspech tímu. Príkladne sme sa zomkli, boli sme ako jeden. Som hrdý na všetkých spoluhráčov.“
A čo Ovečkin? „Pochopil, že liga sa zmenila – a on sa takisto zmenil. Ide príkladom, no dobre vie, že jeden hráč nie je celé mužstvo.“
Stručne vystihol premenu kapitána. Alexander po tvrdej predsezónnej príprave pár kíl zhodil – a s nimi akoby sa zbavil istej ľahkovážnosti. Korčuľoval na ľahších nohách, obnovil svoj strelecký automat, stal sa zodpovednejším. Azda aj preto, že s modelkou, manželkou Natáliou Šubskou, čakajú prírastok. Keď z tribúny zišla na plochu a v spoločnom objatí pózovali s trofejou, hľadisko im mohutne aplaudovalo. Fanúšikovia Capitals dokonca lídrovi tímu navrhujú, aby – ak sa narodí syn – dali mu meno Stanley…
Ovečkinov zápal pre mužstvo spomenul aj tréner Barry Trotz. „Keď sme v prvom kole play off prehrávali s Columbusom 0:2 na zápasy, Alex ma utvrdzoval v tom, že nič sa nedeje. Vravel mi, že ďalší zápas vyhráme a budeme sa tešiť aj zo zisku Stanley Cupu. Keď som ho zdvihol nad hlavu, prežíval som úžasné okamihy.“
Z nádejného rybára – hokejová hviezda
Ako prežíval posledné sekundy kapitán tímu a najužitočnejší hráč play off?
„Modlil som sa k Bohu,“ citoval ho Sportsnet. „Spomenul som si na tých z rodiny, ktorí sú v nebeskej večnosti a prosil som ich o pomoc. Vypočuli ma, vyšlo nám, čo sme si želali. Neviem si predstaviť, čo sa deje vo Washingtone. Máme neuveriteľnú radosť, som hrdý na mužstvo, na klub, na tento úspech. Čakali sme naň veľmi dlho. Pozrite sa na usmiate tváre našich hráčov i priaznivcov. Tieto chvíle si budem pamätať do konca života.“
Hrdosť na syna vyjadrila aj Alexandrova matka Tatiana, dvojnásobná olympijská víťazka v basketbale.
„Keď Washington viedol o gól, s napätím som sledovala minúty do konca. Verila som, že mužstvo to zvládne, teším sa z jedinečného úspechu. Saša má Stanley Cup – to je mimoriadne víťazstvo,“ prízvukovala médiám. Alexander zdedil športové gény po rodičoch, otec Michail hrával futbal za moskovské Dynamo.
„Oni ma priviedli k športu,“ tvrdí Alex. Keď mal päť, najradšej chodil u starých rodičov na ryby. Hokej ho chytil o tri roky.
„V televízii sme sledovali zápas moskovského Dynama so slabším súperom. Prepol som na iný kanál – a malý Saša chytil paniku, nevedel sa odtrhnúť od hokeja, ktorý nestál za veľa,“ spomínal otec.
Priviedol ho do Dynama, prvý tréner ho odmietol, druhý vzal – a videl, že v chlapcovi drieme talent. Keď mal dvanásť, na turnaji v Moskve strelil 53 gólov. Pavel Bure držal rekord s 56-timi, motivovali Ovečkina pred posledným zápasom. Strelil šesť gólov, prekonal Bureho a – odrazil sa k hviezdnej kariére.
Foto: TASR/AP
Keď mal desať – pri autohavárii zomrel jeho starší brat Sergej. Aj preto Alexander si pri oslave spomenul aj na tých, ktorých mal rád a ktorí už odišli z tohto sveta…
„Saša, si velikán ruského hokeja! Gratulujem a prajem ti veľa zdravia a trpezlivosti, aby si sa vyrovnal mame a stal sa aj olympijským víťazom,“ zaželal mu Viačeslav Fetisov, legendárny obranca, dvojnásobný olympijský víťaz.