Z pätnástich zápasov, ktoré dochytal, nebol ani jeden víťazný. Priemer 3,55 gólu na zápas bol skôr podpriemer a jeho mužstvo nemalo nárok na play off. Už len pomyslenie na to, že skončil v akomsi St. John's v štáte Newfoundland na nehostinnom východe Kanady a jeho vtedy druhýkrát tehotná manželka sa musela vrátiť do Colorada, bolo zlé. Chvíle voľna či skôr rozptýlenia z nudy trávil pri xboxe a videohrách spoločne so svojím chránencom z Winnipegu Connorom Hellebuyckom.
„Bolo to také miesto, že keď ste večer zatvorili dvere na dome a ráno ich znova otvorili, mohli ste rátať s niekoľkými stopami nového snehu. Nič sa nevyvíjalo podľa mojich predstáv. Veľmi náročné obdobie pre mňa v hokejovom aj osobnom živote. Zažil som efekt nabaľovania snehovej gule, najradšej by som to vymazal z pamäte,“ cituje Budaja web NHL.
Banskobystrický rodák mal vtedy 32 rokov a jeho kariéra bola na rázcestí. Túžil ešte zabojovať o NHL, ale pridať ďalšie zápasy do súčtu 296 z jeho predchádzajúcich pôsobísk Colorada a Montrealu s úspešnosťou zákrokov tesne nad 90 % sa zdalo byť poriadnou trúfalosťou. Lenže o ďalší rok v lete podpísal skúšobný kontrakt s Los Angeles a snažil sa z kempu prepracovať do prvého tímu „kráľov“. To sa mu síce nepodarilo, ale posun na farmu do tímu Ontario Reign v AHL bol po dlhšom čase krokom vpred. A to poriadnym. V bránke odchytal 42 víťazných duelov (z toho bolo 9 shutoutov) a nezmazateľne sa zapísal do histórie AHL – stal sa najlepším gólmanom sezóny.
Hranicu štyridsiatich víťazstiev za ostatných 50 rokov v AHL dosiahol iba on a v sezóne 2004/2005 Ryan Miller. Budaj si na jeden zápas dokonca odskočil do prvého tímu L. A. do NHL, ale viac mu excelentný Jonathan Quick nedovolil. Napriek skvelej sezóne sa cesta do najslávnejšej profiligy zdala byť pre dvojnásobného účastníka ZOH aj MS zarúbaná. Stačil však jeden (ne)šťastný moment na začiatku ročníka 2016/2017 a všetko sa otočilo o 180 stupňov.
Brankárska jednotka Kings a podľa odborníkov dlhodobo jeden z najkonzistentnejších gólmanov NHL Quick si v prvej tretine úvodného zápasu sezóny poranil slabiny a čakal ho niekoľkomesačný výpadok. Niečo podobné sa neskôr prihodilo aj „dvojke“ Jeffovi Zatkoffovi a voľba logicky padla na Budaja.
Zrazu mal mužstvo s dvoma Stanleyho pohármi z ostatných 5 sezón zachraňovať brankár z AHL, ktorý už aj zabudol, aké to je – byť v NHL jednotkou. Skúsenému tridsiatnikovi sa neroztriasli kolená a šancu chytil poriadne za pačesy. Z aktuálne 14 víťazstiev „kráľov“ v prvej tretine sezóny až 13 nesie rukopis Petra Budaja.
Pred odchodom na náročný 9-zápasový trip mal 34-ročný skúsený gólman na konte už aj dva shutouty, priemer inkasovaných gólov 2,18 a úspešnosť zásahov 91%. K pondelku figuroval v počte víťazstiev brankárov na piatej priečke, utorková prehra v Buffale (3:6) mu tieto štatistiky o čosi zhoršila.
„Ak by ste mi čosi také povedali pred rokom a pol, vyhlásil by som vás za blázna,“ povedal Budaj k svojmu brankárskemu znovuzrodeniu na najvyššej úrovni. „Vždy robil v príprave správne veci, mal vysokú tréningovú morálku. V St. John's sa trochu trápil, ale v AHL sa hrá iný hokej ako v NHL. A on potreboval NHL. Rozhodne bol a je lepší brankár, ako ukazovali jeho vtedajšie štatistiky,“ povedal o Budajovi Connor Hellebuyck, ktorý sa medzitým vypracoval na jednotku vo Winnipegu.
„Využil svoju šancu a dokázal, že je brankárom pre NHL,“ podotkol o krajanovi a spoluhráčovi útočník Los Angeles Marián Gáborík, ktorý sa len nedávno vrátil do zostavy po zranení zo septembrového Svetového pohára.
Budajova vytrvalosť v boji o návrat do NHL možno niekoho udivuje, možno by to mnohí na jeho mieste dávno vzdali a „upichli“ sa niekde v Európe, ale on to tak nechcel. Zrejme aj preto, že už má v Severnej Amerike aj rodinné zázemie. Do najprestížnejšej hokejovej súťaže na svete vstúpil pred 11 rokmi, keď v drese Colorada absolvoval 34 zápasov a v ďalšej sezóne dokonca 57.
Na ceste vpred mu pomáhala aj jeho silná viera a podpora manželky Taylor. „Stále som chcel chytať v NHL. Už ako dieťa som po tom túžil a veril, že sa to raz stane. Nechcel som sa pozrieť do zrkadla s tým, že už neverím v pokračovanie. Stále na to mám, viem čo je vo mne, vravieval som si sám pre seba,“ tvrdí Budaj.
Spriaznenou dušou sympatického Slováka v časoch jeho trápenia v St. John's bol tréner brankárov Winnipegu Dusty Imoo. Medzitým rovnako presídlil do Los Angeles, kde má na starosti oddelenie rozvoja mužov v maskách. „Zažil som s ním rok, keď sa veci nevyvíjajú podľa plánu a vo vašom veku už akoby automaticky začínate premýšľať nad tým, že ste už odpísaný. Nie však Peter. Ocitol sa na rácestí, ale neprestal si veriť. Aj to poukazuje na jeho silný charakter,“ povedal Imoo podľa webu NHL.
Práve Imoo bol človekom, ktorý Budajovi veľmi pomohol aj po príchode do Južnej Kalifornie. Tvrdil mu, aby zabudol na to, ako bol kedysi jednotkou v Colorade, dvojkou Careyho Pricea v Montreale či ako sa trápil v St. John's. K tomu sa pridali aj podporné slová od trénera brankárov Billa Ranforda. Podľa neho Budaj je dobrý brankár, ktorý potreboval vylepšiť už len drobnosti vo svojej hre ako napríklad viac pohybu a korčuľovania namiesto čakania v bránke.
„Ľudia sú ako autá. Stále môžete byť rýchlejší a lepšie ovládateľní. Každý brankár je unikátny balíček rôznych vlastností a kvalít. Billy to chápe. Nechce odo mňa, aby som chytal ako Quick, lebo ten je len jeden. Mám chytať ako Budaj,“ vysvetlil Budaj. „Vravel som mu, že naša zásobáreň brankárov je z rôznych dôvodov prázdna a on je na rade. Zároveň som ho ubezpečil, že mu maximálne dôverujeme. Som rád, že to pochopil a vzal na seba,“ podotkol Ranford, držiteľ dvoch Stanleyho pohárov v drese Edmontonu.
Zranenie Quicka dalo Budajovi šancu, ktorú si váži. Veril, že raz ešte príde, ale plánovať ju nemohol. „V ľudskej náture je plánovať vecí dopredu. Radi sa pozeráme vpred a predstavujeme si, čo by sa mohlo udiať. Faktom je, že ak máte všetko v poriadku a ide to podľa vašich predstáv, nechcete to stratiť,“ tvrdí ťažko skúšaný, ale aj odolný Budaj.