Ako povedal Žigo: Kým nepadnete na riť, neviete, ako vstať, vraví Chára

"Som nesmierne šťastný, že sa mi niečo také podarilo dosiahnuť. Nesmierne šťastný a vďačný ľuďom, ktorí mi verili a neprestávali ma motivovať," vravel Zdeno Chára. V exkluzívnom rozhovore pre Pravdu porozprával, ako sa z odstrkovaného hokejistu vypracoval na víťaza Norrisovej trofeje pre najlepšieho obrancu NHL.

24.06.2009 06:42
Chára trofej Foto: ,
Zdeno Chára, najlepší obranca NHL.
debata

Kto vás sleduje ostatných päť – desať rokov, nevie si predstaviť, že vás kedysi nechceli v tíme Trenčína. Spomínate si na to ešte?
Už som sa v živote posunul ďalej. Je to taká spomienka… Pamätám si, že sa to stalo, boli to ťažké chvíle. Vtedy sa pre mňa v hokeji lámal chlieb. Priznám sa, veľakrát som mal chuť skončiť – aj kvôli odradzovaniu, ktoré som zažíval. Dnes som rád, že som hokeju ostal verný a nesklamal tých, čo mi pomáhali. Tá cena je aj pre nich.

Na slávnosti v Las Vegas ste ďakovali najmä rodine a manželke. Chýba ešte niekto?
Nechcel by som zabudnúť na nikoho. Na Slovensku chcem najviac poďakovať dvom ľuďom: Jankovi Gajdošíkovi a Jindrovi Novotnému. Janko bol – a ešte stále je skautom New Yorku Rangers, Jindro bol trénerom v trenčianskom béčku. Keď som bol ešte junior, oni dvaja mi pomohli najviac.

Na fotke z odovzdávania cien vedľa vás stoja s ďalšími trofejami kolegovia z Bostonu – tréner Julien, brankári Thomas a Fernandez. Žiadne protežované hviezdy NHL, skôr hokejoví robotníci. Náhoda?
To nebude náhoda. Naozaj. Timmy (Thomas) bol v kariére v podobnej situácii. Ťažko sa predieral – cez Európu, potom cez farmárske tímy. V Bostone dostal šancu až ako tretí brankár. Manny (Fernandez) mal zasa ešte v Minnesote dlho zranené koleno a kopec ďalších zranení. Claude sám vravel, že ako hráč túžil vyhrať niečo veľké, takmer celú kariéru ale strávil na farmách. Sklamania a prehry sú naozaj na niečo dobré. Myslím, že raz to povedal Žigo Pálffy: pokiaľ nepadnete na riť, neviete, ako vstať.

Sklamaním sa skončila aj tohtoročná sezóna Bostonu…
Určite. Všetci sme od seba očakávali viac. Hrali sme vo veľkej pohode, zdalo sa, akoby sme prakticky nemali súpera. Aj keď nechcem, aby to znelo namyslene. Aspoň tretie kolo, ak nie finále konferencie, bol náš minimálny cieľ. Ale nakoniec sme vypadli už v druhom.

Prečo?
Séria sa začala lámať potom, ako sme vysoko vyhrali prvý zápas. Vtedy začala Carolina hrať úplne inak – útočila, riskovala a vychádzalo jej to. Nás to trošku zaskočilo, začali sme pociťovať tlak – čo sa to vlastne deje? Ako to, že nám to nejde? A zrazu sme prehrávali v sérii 1:3. Zvrátili sme ešte stav na 3:3, ale siedmy zápas sme prehrali.

Súboj s Carolinou poznačili dva incidenty – faul útočníka Jussiho Jokinena, ktorý vás zozadu sekol po členku a boxerský úder Scotta Walkera. Ten zlomil obrancovi Aaronovi Wardovi kosť nad okom. Prispeli k zlomeniu série?
Nemyslím si. Také momenty prídu v zápale hry. Vtedy hráči urobia čokoľvek, aby zápas pomohli obrátiť. Ale práve tieto zápasy sme nakoniec aj tak vyhrali my. Séria ale musí byť ponaučením do ďalšej sezóny – vyhrať základnú časť a hrať play off sú dve rôzne veci. Až v play začína ozajstný hokej.

Bude mať Boston rovnakú silu aj o rok?
Cieľom manažmentu je udržať kostru tímu a dobrý mix mladých talentov a skúsených hráčov, ktorý sme mali teraz. Bola by škoda, keby sa začal nejako rozhadzovať. Ale v dnešnej dobe je to veľmi ťažké, platový strop možno pôjde trošku dole a voľných hráčov bude dosť veľa. Dvaja – traja, možno štyria sa určite obmenia, ale základ je daný.

Späť k Norrisovej trofeji – vyhrať ju tak, že zosadíte ikonu NHL, Nicklasa Lidströma, musí byť dvojnásobná radosť, súhlasíte?
Roky som sa o to pokúšal, vždy som proti Nickovi prehral. On je naozaj neskutočne dobrý hokejista. Budúci člen Siene slávy, čo dosiahol, si absolútne zaslúži. Mám s ním veľmi dobrý vzťah a voči nemu veľký rešpekt. Taký obranca už v NHL dlho nebude. Byť desaťkrát nominovaný a šesťkrát vyhrať Norrisovu trofej, získať štyri Stanley Cupy a jednu Conn Smythe Trophy (pre najužitočnejšieho hráča play off), to je velikánsky výkon. Vyhrať, keď je v nominácii aj on, je obrovská česť. Rozprával som sa s ním, vravel, že som si to zaslúžil.

Playoff NHL sa hralo ešte mesiac na to, ako vypadol Boston. Verili ste, že sa po sezóne ešte dočkáte cien?
Hlasovanie bolo uzavreté už po základnej časti, veril som, že to vyjde. Ja som mal tento rok výhodu (proti Lidströmovi) v tom, že som odohral lepšiu sezónu, takú všestrannejšiu. Osobne sa mi hralo veľmi dobre, aj keď som mal trochu pomalší začiatok – stále som sa dával dohromady po operácii ramena z predošlej sezóny. Ale potom som sa do hry už dostal.

Zažili ste už niekedy taký dobrý pocit, ako keď ste zistili, že ste najlepším obrancom?
Áno, a dokonca aj lepší! Narodenie dcéry. Športový úspech je samozrejme niečo iné ako šťastie v súkromí. Hokejovo som ale doteraz prežíval asi najlepšie chvíle v kariére. Ide vám hlavou toľko vecí – od začiatkov, keď ste sa ako dieťa učili korčuľovať až po tie posledné roky… Uvedomíte si, že za tým je neskutočné množstvo tréningov, driny, odriekania. Stojíte na tribúne, snažíte sa udržať emócie… Ale aj tak vám vyhŕkne slza, a nehanbím sa za ňu.

Pavel Dacjuk z Detroitu na pódiu hovoril, že cena pre neho je cenou pre deti v Rusku…
Bol som rád, že Pavel také niečo povedal. Takisto to nemal ľahké, musel zdolať veľa neprajníkov. Podarilo sa mu stať sa jedným z najlepších útočníkov NHL. Každý rok zoberie dve trofeje, je to úžasný hráč. Chcel som, rovnako ako on, poslať odkaz deťom, ktoré majú chuť šport zabaliť. Alebo nielen šport, veď to môže byť trebárs aj škola. Trochu ich povzbudiť – niekedy stačí málinko, aby sa osud človeka zmenil.

Váš sa lámal na drafte v NHL pred trinástimi rokmi. Snívali ste, že raz budete najlepším obrancom ligy?
Až tak ďaleko som sa nepozeral. Vždy som si dával ciele tak, aby som ich mohol splniť. Keď som hrával v juniorke, chcel som byť draftovaný. Keď som odišiel z (juniorského tímu) Prince George, povedal som si dobre: určite začnem na farme, ale do roku alebo dvoch začnem hrávať NHL. Podarilo sa mi to asi po štyridsiatich zápasoch. Keď som začal hrávať prvé zápasy, chcel som začať hrať stabilne. Keď som hrával len takzvané ľahké minúty, chcel som hrať aj presilovky. A tak ďalej… Stále si treba pridávať. Každé leto som si dal nejaký cieľ, zlepšiť sa v niečom: v korčuľovaní, v narábaní s hokejkou, je jedno, v čom.

Máte medailu z majstrovstiev sveta, máte individuálnu trofej. Chýba vám Stanley Cup. Prečo je také ťažké vyhrať ho?
Je to trofej pre dvadsaťpäť hráčov na rok, pre jedno mužstvo. Hráčov v NHL je pritom asi sedemsto. A životnosť hokejistu v NHL je asi tak štyri – päť rokov – v priemere. Sú takí, čo hrajú pätnásť – dvadsať, ale aj takí, čo hrajú rok -dva, a idú na farmu alebo skončia. Niekto hrá pätnásť rokov a bol raz vo finále. Ja som tam ešte nebol ani raz, a to hrám v NHL jedenásť sezón.

Marián Hossa zvykne hovoriť – mám pred sebou už len niekoľko dobrých sezón…
Stále vám ubieha čas, jedného dňa si poviete: no – ja už možno nebudem hrať dlho! Možno už len dva, tri roky. Možno štyri, päť. A keď sa obzriete, ako vám tých dvanásť rýchlo ubehlo, o to viac chcete, aby ste mali na čo spomínať a do histórie sa nejako vpísali. Mne sa podarilo získať Norrisovu trofej, ale predsa – Stanley Cup je tímová trofej a znamená viac. Kto ho chce vyhrať, musí prejsť cez štyri kolá, mať nesmierne dobré mužstvo, vyrovnané, po celý čas play off bez zranení. A občas potrebuje aj šťastie.

Miroslav Šatan čakal na druhý postup do finále desať rokov, potom vyhral. Veríte na spravodlivosť v hokeji?
Spravodlivosť… Bola to vlastne aj trochu krutá situácia - jeden vyhrá, druhý prehrá. Detroit viedol 2:0 na zápasy, všetci už verili, že vyhrá. Pittsburgh mal aj trošku šťastia. Obidvom, aj Mirovi aj Mariánovi Hossovi som poslal správu, nech sa im darí. Som rád, že Mirovi sa to podarilo, za tie roky si to určite zaslúži. Pre Mariána je ale zase to sklamanie obrovské, byť dva roky po sebe vo finále a nevyhrať. Dúfam, že jedného dňa sa aj mne podarí byť na víťaznej strane.

Stal sa Pittsburgh v NHL najlepším tímom, každoročným favoritom?
Určite bude jedným z tých lepších tímov. Ťažko vyberať, hovoriť, že tento tím bude práve ten najlepší. Skôr sa to dá povedať takto: Detroit, Pittsburgh, myslím, že aj mladý tím Chicaga a aj my, Boston, jeden z dokopy asi piatich, šiestich tímov, pravdepodobne vyhrá Stanleyho pohár. Ale povedať, že jeden bude dominovať ako kedysi Detroit alebo New Jersey, keď v priebehu piatich – šiestich sezón vyhrali dva – tri Stanley Cupy, to už je v dnešnej dobe veľmi ťažké. Hráči sa kvôli platovému stropu príliš často hýbu z klubu do klubu, Pittsburghu sa bude obhajovať veľmi ťažko.

Keď ste vyhrali Norrisovu trofej, odborníci hovorili, že po dlhom čase sa presadil klasický defenzívny obranca. Neláka vás viac gólov?
Určite sa považujem viac za defenzívneho obrancu než za ofenzívneho. Moja úloha číslo jeden je hrať proti najlepším útočníkom a zabrániť im skórovať. Ak viem pomôcť ofenzíve, pomáham. Ale v prvom rade musím každý zápas hrať proti jednému – dvom z tých, čo rozhodujú zápasy. Malkin, Ovečkin, Staal… V každom mužstve je niekto taký. Keď hráme vonku, snažia sa domáce tímy striedať tak, aby som nemohol byť na ľade proti lídrom, ale doma posiela hráčov na vhadzovanie ako posledný náš tréner. Tak sa určite stretneme.

Asi tých súperov poznáte už naspamäť…
Za tie roky už presne viem, čo môžem čakať. Aj oni vedia (zasmeje sa). Ale, na druhej strane, hokej je taký rýchly a nevyspytateľný, že to je nakoniec aj tak v každom zápase iné.

V NHL ste povestný tvrdosťou, nepriechodnosťou. Kto je najtvrdší na vás?
Ja sám. Sám som na seba tvrdý. Niekedy mi to vyčítajú, ale ja si nič neodpustím. Keď urobím chybu – nerozohrám dobre, nie som v dobrej pozícii – vždy si pozerám video. Čo som spravil? Čo mám zlepšiť? Tak to bolo po celú kariéru. Vedel som, že na sebe stále musím pracovať, že mi nikto nevyšliape cestu.

Spomenuli ste narodenie malej dcérky, šťastie v súkromí. Máte dnes viac radosti zo života?
Určite. Prírastok do rodiny je tá najkrajšia udalosť, čo sa v mojom živote stala. Máme zdravú dcérku a každý deň sa z nej môžeme radovať. Sme strašne šťastní, že prišla do rodinky.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy

MS vo futbale 2022

Tabuľky tímov

por. krajina zápasy body
1. vlajka Holandsko NED 3 7
2. vlajka Senegal SNG 3 6
3. vlajka Ekvádor ECU 3 4
4. vlajka Katar KTR 3 0
por. krajina zápasy body
1. vlajka Anglicko ENG 3 7
2. vlajka USA USA 3 5
3. vlajka Irán IRN 3 3
4. vlajka Wales WAL 3 1
por. krajina zápasy body
1. vlajka Argentína ARG 3 6
2. vlajka Poľsko POL 3 4
3. vlajka Mexiko MEX 3 4
4. vlajka Saudská Arábia KSA 3 3
por. krajina zápasy body
1. vlajka Francúzsko FRA 3 6
2. vlajka Austrália AUS 3 6
3. vlajka Tunisko TUN 3 4
4. vlajka Dánsko DEN 3 1
por. krajina zápasy body
1. vlajka Japonsko JPN 3 6
2. vlajka Španielsko ESP 3 4
3. vlajka Nemecko GER 3 4
4. vlajka Kostarika CRC 3 3
por. krajina zápasy body
1. vlajka Maroko MRK 3 7
2. vlajka Chorvátsko CRO 3 5
3. vlajka Belgicko BEL 3 4
4. vlajka Kanada CAN 3 0
por. krajina zápasy body
1. vlajka Brazília BRA 3 6
2. vlajka Švajčiarsko SUI 3 6
3. vlajka Kamerun CAM 3 4
4. vlajka Srbsko SRB 3 1
por. krajina zápasy body
1. vlajka Portugalsko POR 3 6
2. vlajka Južná Kórea KOR 3 4
3. vlajka Uruguaj URU 3 4
4. vlajka Ghana GHA 3 3
Všetky zápasy