Kilimandžáro nemusí zdolať ani Železný muž

26.07.2008 05:07
Zdeno Chára
Zdeno Chára počas výstupu na Kilimandžáro. Autor:

Je najvyšším, možno aj najsilnejším hokejistom v NHL. Trénovať spolu s ním jeho spoluhráči nevládzu, na bicykli zvykol v lete jazdiť po trase horských etáp Tour de France. Keď však pred tromi týždňami šliapal na najvyšší vrch Afriky, aj on mal všetkého dosť. "So silami som bol úplne na dne," vraví kapitán Bostonu Bruins Zdeno Chára.

Mali ste azda problémy s fyzickou kondíciou?
Už som to veľakrát povedal, ale zopakujem to ešte raz: cesta na Kilimandžáro je najťažšia vec, ktorú som v živote urobil.

Prečo?
Bola nesmierne náročná. Výstup aj zostup trval spolu takmer sedem dní. Rongai Route, cesta, ktorú sme zvolili, má šesťdesiatštyri kilometrov. A to naozaj nie je sranda, ísť šesťdesiatštyri kilometrov do kopca.

Vyčerpáva dĺžka pochodu?
Aj – niektoré dni sme šli päť hodín, iné deväť, posledný štrnásť. Už samotná nadmorská výška vám však zoberie strašne veľa energie. Strava vám nechutí, v noci sa zobúdzate na to, že vám je zle. Únava sa tak nahromadí, že na štvrtý – piaty deň, keď by ste potrebovali energie najviac, zistíte, že jej máte najmenej. A pred vami je najťažšia časť celého Kilimandžára.

Posledný deň ste boli na ceste štrnásť hodín. Začali ste teda v noci?
Áno. V poslednom, štvrtom tábore sme sa zobudili okolo jedenástej večer. Zo sedemhodinovej túry sme prišli o tretej poobede, o štvrtej sme sa najedli a šli spať. Ale ak do jedenástej večer naspíte dve hodiny, môžete si povedať, že to bol dobrý spánok.

Nedá sa zaspať?
Vo výške okolo štyritisíctristo – štyritisícštyristo metrov nad morom to je ťažké. Naviac ste unavený, nervózny. Viete, že celú noc až do rána pôjdete cez ten najstrmší úsek.

Ako ste ho zvládli?
Pred polnocou sme zjedli pár energetických tyčiniek, vypili čaj a vyrazili. Na čelách sme mali lampy. S nimi vidíte tak meter, dva pred seba, na päty človeka, čo ide pred vami a nesmiete ho stratiť. Výstup na kráter je neuveriteľne prudký, terén nepríjemný, štrkovitý. Navyše, v tej výške je už veľká zima. Bolo okolo mínus dvadsaťpäť, skoro tridsať. Strašne fúka a vy neviete, čo robiť skôr – či si dať šál okolo úst alebo sa snažiť poriadne sa nadýchnuť. Je vám zima, trasiete sa, nevládzete. Cítite, ako vám hrudník nestačí na to, aby ste dostali dosť vzduchu.

Čo sa proti tomu dá robiť?
Po ceste sme sa päť – šesťkrát zastavili. Keď si človek na tridsať sekúnd sadne, pomôže to. Ale ak sedíte dlhšie ako minútu – dve, začne vám byť strašná zima. Výstup bol ťažký aj na psychiku – ešte len začínate a už vidíte pred sebou skupinky z iných táborov. Nie ste ani v štvrtine a už toho máte plné zuby. Keď ste v polke, ste so silami v koncoch.

Je najväčším problémom, že svah je veľmi strmý?
Pozeráte hore – nad vami nesmierne prudké stúpanie. Pozriete sa dole, vidíte, že ten svah je naozaj nebezpečný. Keď niekto z vašej skupiny pred vami stratí na šmykľavom podklade rovnováhu, musíte si dávať dobrý pozor, aby vám nepadol pod nohy. Ak sa navrchu odtrhne skala, zastaví sa až úplne naspodku. Čo trafí, to ľahne.

Hovorí sa pritom, že výstup na Kilimandžáro nie je extrémne náročný.
Veľa ľudí to tvrdí. Iste záleží, akou cestou idete. Po Rongai Route prejdete cez dažďový prales, potom cez prašnú krajinu plnú skál, postupne cez viacero vegetačných pásem… Vyčerpá vás to.

Na hlavný vrchol Kilimandžára, Uhuru, ste napokon nevyšli. Neostali vám už sily?
Veľmi som chcel ísť úplne navrch, samozrejme. Ale so silami som bol úplne na dne. Od polky kopca som pociťoval príznaky choroby z nadmorskej výšky. Keď sme sa dostali na kótu Gilman's Point (5685 metrov nad morom, na okraji krátera), bolo mi zle. Nie že by ma boleli nohy, alebo by mi bolo na vracanie, ale strácal som rovnováhu. Kráčal som a začalo ma zrazu hádzať doľava – doprava. Reakcie som mal trochu oneskorené.

Ako na tom boli ostatní?
Každý mal trochu iné príznaky: organizátor, Kanaďan Mark Brender z nadácie Right to Play si sadol – slnko už svietilo – a nemohol sa pohnúť. Pozeral sa pred seba, ale poriadne nevnímal. Ostal medzi Gilman's Pointom a Uhuru. Museli dlho čakať, kým bol schopný ísť dole. Dvaja sa ale dostali až hore – Rob Simpson z televízie NESN z Bostonu a kameraman. Toho si vodca uviazal okolo pasu lanom a doslova ho vytiahol. Po zostupe vravel, že si ani nepamätá, že tam bol.

Výpadok pamäti?
V tej výške nemyslíte čisto. Niekedy môžete mať aj halucinácie, hrozí opuch mozgu.

V takej situácii je asi najťažšie správne sa rozhodnúť.
Najprv som si hovoril – mal som pocit ctižiadosti – idem na vrchol, aj keby som mal ísť po štvornožky. Ale človek by si mal niekedy sadnúť a zamyslieť sa, čo robí. Prírodu neporazíte.

Rozmýšľali ste napriek tomu, či ísť ďalej?
Chcel som ísť, ale na Uhuru to bolo ešte hodinu a pol tam a hodinu a pol späť – tri hodiny. Vedel som, že by som riskoval nielen vlastné zdravie, ale aj členov výpravy. Bolo by veľmi sebecké, keby som si povedal: áno, idem. Pravdepodobne by som tam došiel. Ale človek musí plánovať aj päť – šesť hodín zostupu dole.

Koľko bolo vtedy hodín?
Keď sme vyšli na Gilman's Point, bolo asi dvadsať minút po šiestej ráno. Už bolo svetlo, akurát vychádzalo slnko. Všetko krásne osvetlené, okolo samé ľadovce, sneh. Svetlo sa od neho odrážalo…

Nezaľutovali ste, že idete naspäť?
Mám manželku – a riskovať nepotrebujem ani hokejovú kariéru. Som rád, že som sa rozhodol takto. Na kopec sa vždy môžem vrátiť a viem, že som vydal zo seba všetko, čo som mal.

Išli ste teda dole…
Ešte som vyšiel kúsok vyššie, ale videl som, že to nemá význam. Tak sme začali schádzať, po asi tri a pol hodinách sme sa dostali do výšky asi štyritisícpäťsto. Odtiaľ sme museli ísť ešte ďalšie štyri, kým sme cítili, že sa trošku dávame dokopy.

Tušili ste, kým ste začali, do čoho idete?
Neskôr sme spolu sedeli a rozprávali sa o pocitoch. Bolo to veľmi zvláštne. Keď začínate, každý možno aj trošku zaklame: cítim sa fajn, nie je to až také zlé. Po prvých dvoch dňoch už ale nemal nikto čo skrývať. Videli sme na sebe, že to nebude žiadna prechádzka.

Mali ste presné informácie, čo vás čaká?
Dostali sme opis výstroja, ktorý sme si mali doniesť aj rozpis túry. Čítal som si plán: prvé dva dni, veľmi prijateľné, ľahké, turistické chodníky. Keď sme ich už mali za sebou, pozrel som sa na plán ešte raz. Vravím si: keď toto bolo ľahké a na štvrtý deň má byť extrémne ťažký úsek, tak to si teda naozaj neviem predstaviť.

Zdalo by sa, že váš najnáročnejší letný kúsok boli štyri alpské etapy Tour de France, ktoré ste pred štyrmi rokmi prešli na bicykli.
To som si myslel aj ja (zasmeje sa). Až do toho posledného dňa výstupu. Mám za sebou veľmi ťažké tréningy, na prahu bolesti. To sú ale tréningy, toto je čosi iné.

Čím?
Všetko na vás doľahne. Stále ste vonku, nemáte možnosť prísť domov, najesť sa, osprchovať sa, ľahnúť si. Prídete po ôsmich hodinách túry, v malých miskách dostanete trochu zeleniny, nejakú ryžu, polievku, misku teplej vody na opláchnutie. Niekedy máte dobrú noc – máte okolo seba plus päť stupňov, niekedy ale mínus desať, chvejete sa v spacáku, nespíte. Psychicky je to veľmi ťažké.

Zelenina, ryža, polievka – to neznie ako výživná strava.
Mäsa sme mali veľmi málo, zle sa v tej výške trávi. Jedli sme samé ľahké jedlá. Pamätám si na večeru z prvého dňa – stôl sme vyčistili. Čo prišlo, zmizlo. Na štvrtý deň skoro všetko ostalo. Každý sme mali misku čohosi, ale telo už stravu veľmi neprijímalo. Jedli sme všelijaké tie cukrové gely, tyčinky a čokoládu. Skôr sme sa snažili dostať do tela čo najviac vody.

Koľko?
Okolo päť – šesť litrov denne. Mal som so sebou dve jeden a pol litrové fľašky, v jednej čaj, v jednej prevarenú vodu.

Z potoka?
V druhom a treťom tábore brali nosiči vodu z potôčikov, čo stekali z ľadovcov a prevárali ju. Na štvrtý deň zasa z takého malého jazierka pri tábore. Ale na prvý deň, keď sme šli vyschnutou krajinou, museli niesť v bandaskách veľa vody. Musím povedať – tí nosiči nesmierne, naozaj nesmierne drú. Niesli dvadsať – tridsať kíl na hlavách. Boli drobní, mali možno šesťdesiat kíl, ale náklad na hlave tak vybalansovali, že ruky ani príliš nepoužívali. Bez nich by sme to nezvládli.

Koľko batožiny ste si niesli sami?
Vážili sme si ju – ja som na chrbte mal sedem – osem kíl oblečenia a tie tri kilá vody vo fľaškách.

A nosiči?
Pätnásť – dvadsať kíl, niektorí viac. Môj vak mal asi pätnásť, ale kameramani brali aj ťažké náhradné kamery. V piaty deň som si vyskúšal takú tašku niesť, bolo veľmi ťažké udržať s ňou rovnováhu. Keď chodíme do kopca my, skál sa pridŕžame rukami. Nosiči nie. Všetko vybalansovali nohami. Skutočne boli nesmierne šikovní, ale najmä skromní a pracovití. Starali sa o nás – keď sme prišli do tábora, mali sme už stany postavené, večeru zohriatu. Ráno, kým všetko pobalili, my sme už boli na ceste, ale zakrátko nás vždy predbehli.

Boli rýchlejší?
My sme išli veľmi pomaly. To je základ – keď niekto veľmi rýchlo nadobúda nadmorskú výšku, zloží ho to. Pár japonských či kórejských turistov museli vodcovia poslať dole, stále vracali. Príliš sa ponáhľali.

Vaši kolegovia sa sťažovali na pľuzgiere. Vám sa vyhli?
Ja som mal buď šťastie, alebo to bolo tým, že som sa o nohy poctivo staral. Vždy som si ich poriadne umýval, poutieral, vždy som si dal aj tenkú aj hrubú ponožku, aby sa mi neodierali. Niektorí ale prišli o nechty. Rob Simpson stratil skoro všetky.

Nesadli mu topánky?
Narážali mu do nich prsty, nechty mu zmodreli, napuchli. Natlačila sa mu do nich krv, musel si ich postrhávať. Keď si dával dole ponožky, celé boli od krvi. Napriek tomu dokázal vyliezť až hore.

Pritom nebol trénovaný.
Trénovanosť vám pomôže len do určitého bodu. Potom ide skôr o to, ako sa vyrovnáte s nadmorskou výškou. Môžete byť víťaz súťaže o železného muža, a neudýchate to. V tom riedkom vzduchu, štvrtinovom oproti tomu, na aký sme zvyknutí, nemá vaša schopnosť vydržať s trénovanosťou veľa spoločné.

Najlepšie bolo tým, ktorí najlepšie zvládli výšku?
Niektorí brali lieky, ktoré im pomáhali aklimatizovať sa. Ja som nebral, chcel som vedieť, aké to je bez nich. Neľutujem, hoci možno by mi pomohli.

Mali ste nejaké odporučenia od klubových lekárov? Zakázali vám niečo?
Na začiatku leta mi operovali rameno. Vraveli mi, že by boli veľmi neradi, keby sa niečo stalo. Uistil som ich, že akonáhle by som mal čokoľvek riskovať, vrátim sa. Vedel som, že výstup nevyžaduje zlaňovanie, alebo šplhanie po lane. To by som robiť nemohol.

Aj z Gilman's Pointu ste sa vrátili kvôli lekárom?
To nie. Tam som proste videl, že na to už nemám.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku