„Boli sme hokejová veľmoc, z každého šampionátu sme sa vracali s medailou. Pre nich to bolo niečo nevídané,“ vraví 128-násobný československý reprezentant.
Po páde železnej opony sa vám otvoril celý svet. Prečo ste si zvolil práve Fínsko?
V 90. roku sme boli na MS vo Švajčiarsku a tam si nás fínske kluby rozobrali. Podpísali sme zmluvy a šli na sever. Takmer každý tím si vzal po dvoch, mňa s Frantom Procházkom Jokerit. Bol to nováčik v najvyššej súťaži.
Agenti z NHL sa okolo vás nemotali?
Nejaké kontakty boli. Dokonca prišli aj do Košíc, tam si vybrali Peťa Bondru. No ja som sa už upísal. Mal som 28 rokov a vôbec mi nenapadlo, že by som mohol skúsiť aspoň kemp. Neskôr ma na to aj nahovárali, ale mne už prišlo blbé dohadovať sa s Fínmi a presviedčať ich, že chcem ísť za more.
Dohody sa u vás dodržiavali…
Jasné. Navyše, draftoval ma Edmonton, vtedy veľmi silný klub. S Gretzkym, Kurrim a Messierom vyhral trikrát v rade Stanleyho pohár. Nič by som tam nemal isté. Ak by som špekuloval, možno by „vybuchol“ aj môj angažmán v Jokerite.
Váhali ste, keď prišla ponuka?
Poradil som sa s rodinou, ale podmienky boli na tú dobu také výhodné, že nebolo o čom. Hokej bol moje zamestnanie, každý z nás túžil po zahraničí. Žiaľ, režim nás dlho nechcel pustiť. Kládol si podmienky – 30 rokov, sto štartov v reprezentácii a medaila z MS. Všetko som mal, len vek nie. Našťastie to celé padlo.
Fínska súťaž nemala v tom čase cveng ako tá československá…
To určite nie. Naša liga bola azda najkvalitnejšia v Európe. Lebo najlepších držali doma, migrácia bola obmedzená. Keď som mal 26, pristála mi na stole výborná ponuka zo švédskeho AIK Štokholm, no nepustili ma. Núkali za mňa veľké peniaze, ale nič nepomohlo. Nehneval som sa, vtedy sa to tak nebralo. Mohol som síce emigrovať, ale tomu som sa bránil. Mal som rodinu, rodičov, bratov, sestry, neodišiel by som od nich. Navyše, v Košiciach sme boli ligová špička, mali sme sa pomerne dobre.
V čom Fíni zaostávali?
Boli to v podstate amatéri. Keď som prišiel do Jokeritu, bol tam Teemu Selänne, mal osemnásť rokov. Domáci hráči chodili do práce, trénovali sme večer o pol deviatej. Do haly dobiehali priamo zo zamestnania. Teemu mal zlomenú nohu, pamätám si, ako počas letnej prípravy kríval. Ale že je to rozdielový hráč, bolo hneď jasné. Dlho sa tam neohrial. Mimochodom, zdá sa mi, že spočiatku popri hokeji učil v škôlke.
Foto: Archív Mojmíra Božíka
Neuveriteľné…
Po prvej sezóne to však vzal do rúk manažér Hjallis Harkimon a klub sa začal profesionalizovať. Ihneď sme vyhrali aj titul. Bol som cudzinec, bolo mi jasné, že musím makať, že potrebujem ukázať ešte viac ako domáci hráči. Ale boli so mnou spokojní.
Ako vás tam prijali?
Úplne v pohode, boli ku mne milí. Vo všetkom mi vychádzali v ústrety. Spočiatku som nevedel dobre po anglicky, pomohli mi so všetkým. Keď sa mi narodila dcérka, kapitán mužstva mi na úradoch vybavil všetky sociálne benefity, na ktoré som mal nárok.
„Pri prijímaní nováčikov som musel vypiť krv z nejakého podrezaného zvieraťa,“ zaspomínal si pre idnes.cz Jiří Kučera, ktorý v tom čase odišiel do Tampere. Aj v Jokerite sa robilo niečo podobné?
Kdeže, ani nápad. Nič také sa nedialo. U nás bolo v tomto smere všetko v poriadku.
Československí hráči v NHL sa neraz posťažovali, že im to domáci na začiatku poriadne „osolili“. Stretli ste sa s tým?
Fíni boli presný opak, boli radi, že im pomáhame. Možno k nám trošku až vzhliadali. Boli sme predsa hokejová veľmoc, z každých MS sme sa vracali s medailou. Pre nich to bolo niečo nevídané. Mali sme rešpekt aj úctu.
A čo zázemie?
Veru, spočiatku to nebolo ako v Košiciach. Nič také, že obed alebo večera v reštaurácii, jedlo nám pripravovala firma do nádob a so sebou sme vozili zohrievací pult. Po zápase sme sa osprchovali, najedli sa s plastovými vidličkami a odchod. Kávu sme si kupovali do termosiek a pili na autobusovom odstavisku. Bolo to skromnejšie.
Ale finančne určite nie…
Poviem to takto: pre mňa to boli na tú dobu veľké peniaze.
Ale aj náklady na život boli omnoho väčšie…
Samozrejme. Žili sme však skromne, chceli sme si niečo našetriť. Aby sme domov neprišli s prázdnymi rukami. Ale platí, že ak nemáte peniaze, je zle, no ak ich máte, je to ešte horšie, lebo sú s nimi často aj starosti. Do Fínska som si však nešiel užívať.
Foto: PETER JESENSKÝ
Dostali ste aj služobné auto?
To bola samozrejmosť. Jazdil som na malom Mitsubishi, bola na ňom klubová reklama s logom. Aj karty na benzín nám dali. Ale na autá som si nikdy nepotrpel, doma som mal Rapidku a bol som spokojný. Vôbec som neriešil, že mám auto zo Západu. Predsa len, je to „vozítko“ na presúvanie, ani dnes by som zaň viac ako 15-tisíc eur nedal.
Akí sú Fíni?
Trošku uzavretí, no mám pocit, že predovšetkým medzi sebou. Dokonca sa navzájom ani nezdravia. S cudzincami komunikovali viac. Našli sme si tam aj priateľov, napríklad susedov Kaltovcov. Ich syn (Kari Kalto) hral neskôr ligu za Espoo. Raz varili vianočnú večeru oni, potom zasa my. Párkrát nás navštívili aj na Slovensku. Obdivoval som ich pokoj, nikdy sa nenaháňali, nestresovali, stále pohoda.
Prekážalo vám niečo?
Svetlo v lete a šero v zime. Bolo to náročné. A preto majú Fíni často psychické problémy. V lete bez roliet a v zime bez žiarovky by sa tam nedalo žiť.
Aká bola párty po titule?
Ježišmária… Dokonca sme šli na sedem dní na Malorku. Potom si nás zasa podávali sponzori, boli sme v parlamente. Užívali sme si to. Niečo podobné, ako keď sme s Košicami vybojovali titul v Prahe. Aj na letisku nás čakali, odtiaľ sa hneď šlo do baru, na diskotéky. Dva týždne sme sa motali krížom-krážom. (smiech)
Kučera vraj nechápal, koľko domáci dokázali vypiť…
Nevedia to. Cez týždeň v práci makajú, v piatok na obed však skončia. Ženy si idú svojou stranou do sauny a muži zasa tou svojou. Potom sa dohodnú, v ktorom bare sa stretnú. Tam však už chodia poriadne nalomení. Keď pijú, vravia že: Hölökyn kölökyn. Znamená to, že sa stretnú pod stolom.
Vypijú si aj v saune?
Pivo bežne. Raz som to skúsil – je to zabijak. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Keď majú Deň slnovratu (30. júla), celé Fínsko je hore nohami, v televízii vysielajú zábery, aký bordel po sebe nechajú.
A napriek tomu je to mimoriadne vyspelá spoločnosť…
Lebo majú prísne pravidlá a dodržiavajú ich. Za priestupky na ceste sa dokonca strháva nejaké percento z platu. Neviem si predstaviť, aký trest by nasledoval za alkohol za volantom. Raz ma zastavili, lebo cez ďalekohľad videli, že nemám bezpečnostný pás. Stálo ma to dvesto vtedajších mariek. Chcel som niečo zjednať, tak, ako sa to robí u nás. Vyvalili na mňa oči, že čo to od nich chcem. Možno si pomysleli, že som spadol z mesiaca.
Fínčina vyzerá na prvý pohľad strašidelne, naučili ste sa niečo?
Všetko sa dá, keď sa do toho zahryznete. Pozháňal som si knižky a neraz aj štyri hodiny do nich hľadel. Vtedy ešte s walkmanom na ušiach. Francúzština, ktorú som sa neskôr tiež naučil, je ťažšia. Inak sa píše a inak číta.
Nemali Fíni problém vysloviť vaše meno?
Samozrejme, komolili mi ho jedna radosť. Nakoniec ma aj tak volali Moji.
Neuvažovali ste, že tam zostanete žiť aj po kariére?
Boli také myšlienky. Počas druhej sezóny som sa však zranil, pretrhol som si väzy a operovali ma. Šiel som do druholigovej Kokkoly, potom do Švédska a zasa do Francúzska. Niť sa pretrhla. Doma je však doma, je lepšie míňať peniaze v Košiciach ako v Helsinkách. Navyše, musel by som tam mať prácu. Jazyk som sa síce naučil, dohovoril by som sa, ale na kvalifikovaný džob by to nestačilo.
Vracali ste sa tam neskôr?
Niekoľkokrát. Aj teraz, keď Jokerit plánoval 30. výročie osláv majstrovského titulu, ma pozvali. Najprv sa to zrušilo pre pandémiu a teraz zasa kvôli vojne. Rusi mali v klube podiel a tak dočasne skončil. Škoda, tešil som sa.
Foto: HCKOSICE.SK
Juraj Slafkovský, Košičan ako vy, tiež odišiel do Fínska. Urobil dobre?
Kedysi som ho trénoval, je to obrovský talent. Bolo len otázkou času, kedy prerazí. Ako Erik Černák. Juraj to má v hlave dobre usporiadané a k tomu všetky predpoklady. Rýchlo som pochopil, že v ňom niečo drieme. Po troch mesiacoch medzi kadetmi sme ho poslali vyššie – bol príliš dobrý. Keď sa nič nestane, bude z neho hviezda. Pri mladých chlapcoch je však vždy riziko, že sa zbláznia, hádam to chlapec ustojí. Je oddaný hokeju.
Keď dnes vediete mladých hokejistov, koho im dávate za príklad?
Seba. (smiech) Nepokladám sa za veľkého hráča, bol som skôr robotník, taký „dríč“. Vravím im, že keď ma prekonajú, budem veľmi spokojný.