Na talianskom tréningu to je ako na slovenskom. Velia mu kanadské ústa. No kým Craig Ramsay toho povie málo – a keď, tak na helsinských mantineloch sa jeho slovo rozplynie – Grega Irelanda je plná hala. Go, go, go! A modré dresy krúžia ako osy.
„Hej, Tommaso,“ zvoláme na útleho útočníka, keď sa už chystá vstúpiť do kabíny. „Ja?“ zatvári sa začudovane. Čo asi tak môžu chcieť odo mňa zahraniční novinári, čítať z jeho tváre. Je však ochotný, milý, možno stále trošku prekvapený, zato o to viac otvorený.
Obrovský Tatar
Vyberať respondenta na rozhovor v talianskom tíme chce chvíľku strpenia. Poctivého surfovania vo virtuálnom svete. Tommaso Traversa, sezóna 2006/2007, MHC Prievidza do 18 rokov. Sme na správnej stope. O pár minút zistíme, že lepšieho Taliana na majstrovstvách sveta niet.
„A toto ste odkiaľ vytiahli?“ rozosmeje sa sympatický Talian, keď ho konfrontujeme s mestom z Hornej Nitry. Cez Google, odpovedáme.
„V Turíne sme často mali slovenských trénerov, počas letných prázdnin sme zasa chodili my za nimi do letného kempu v Prievidzi. Tam sa ma opýtali, či by som nezostal ešte pár mesiacov a neodohral niekoľko zápasov za tamojší tím do 18 rokov. Žiaľ, potom som sa kvôli škole musel vrátiť domov, rád by som zostal aj dlhšie,“ začne rozprávať postavou malý, ale srdcom veľký hokejista.
O chvíľu zistíte prečo…
„Pochopiteľne, na Slovensku to bol iný level ako u nás doma. V jednom zápase som dokonca nastúpil aj proti Tomášovi Tatarovi. Sme rovesníci. To bolo niečo. Vravel som si: Do pekla, ten je ale veľký,“ naznačil rukou.
Tatar? Má 178 centimetrov, ale pripúšťame, že z pohľadu 169-centimetrového Traversu to takto naozaj mohlo vyzerať. Ale čo potom Zdeno Chára, pýtame sa. „To je pravda, ale vtedy mi naozaj Tomáš prišiel veľký ako Zdeno,“ smeje sa.
Za Prievidzu odohral dovedna dvadsať zápasov, napríklad aj po boku Martina Štajnocha, neskôr slovenského reprezentanta. Kým Traversa si za ten čas ako útočník pripísal osem kanadských bodov, Štajnoch 25.
„Naozaj sa mi u vás páčilo. Vrátil som sa tam zo tri-štyrikrát. S talianskymi spoluhráčmi sme bývali neďaleko prievidzského zimáku. Máte to tam pekné, Slovákov mám rád. A mimochodom, máte veľmi pekné dievčatá,“ vycerí krásne biele zuby.
Foto: KIMMO BRANDT / EPA / Profimedia
Po brehu na kolieskach
V Helsinkách má to „najhoršie“ už za sebou. Zápasy proti Kanade i Švajčiarsku. „Majú najsilnejšie tímy v tejto skupine. Nás však zaujímajú aj malé víťazstvá – napríklad proti Helvétom sme vyhrali tretiu tretinu, s Kanadou sme zasa odohrali výborný úvod. Oproti minulým rokom sa zlepšujeme. Budeme bojovať až do konca,“ sľubuje.
A čo Slováci, sú vari horší? dobiedzame. „Ale nie, takto som to nemyslel. Aj oni tu majú supersilný mančaft. Vo Fínsku sme za outsiderov, samozrejme, že Slovensko je hokejovo šikovnejšie. V sobotu sa však pokúsime vziať mu nejaký bod,“ odpovedá s tým, že nielen ozbíjať lepších, ale aj zotrvať medzi elitou je jedným zo základných cieľov hokejového Talianska.
Hlavným mottom šampionátu je „making miracles – robiť zázraky“. Talianom akoby šité na mieru. Lebo každý triumf nad ktorýmkoľvek súperom v helsinskej skupine bude malý zázrak.
„Aj mne sa to veľmi páči, výstižné spojenie. Napokon, niekoľko prekvapení sme tu už videli. Sledujete, čo v Tampere stvárajú Rakúšania? Veľmi sa mi to páči. Bojujú do konca a siahajú na hviezdy. Aj my chceme takýto zázrak. Trebárs aj proti Slovensku,“ dušuje sa.
Taliansko je všetko možné, len nie hokejová krajina. Futbalisti tam rastú ako huby po daždi, hokejisti – „škoda reči“, povie Traversa. „Ako dieťa som jazdil po morskom pobreží na kolieskových korčuliach, raz sme s mamou prechádzali okolo zimného štadióna a vraví mi: Tomasso, nechcel by si skúsiť aj ľad? A takto sa to celé začalo,“ vysvetľuje.
Turín – Prievidza a potom rýchlo za oceán. „Taliansky hokejista je predsa len trošku exotický zjav. Šiel som na univerzitu, chcel som vzdelanie, to bol hlavný dôvod, prečo som tam hral. Život nie je iba o hokeji,“ dvihol prst.
Po škole si v Amerike prvýkrát vyskúšal mužský hokej. Na Aljaške. Stretol sa tam s Petrom Sivákom, kedysi najlepším kanonierom extraligy. Slovák tam svoje schopnosti potvrdzoval, bol najproduktívnejším hráčom tímu. „Tak, tak, Peťo bol skvelý. Naozaj výborný hokejista i človek. Slovákom to na ľade ide, sú šikovní,“ chváli opäť.
Navždy Juve
Rozhovor je to ako na horskej dráhe, raz o Taliansku, potom o Slovensku, z hokeja skáčeme na futbal. A Traversa sa vždy „chytá“.
Skúšame ho, koľko z desiatich Talianov podľa neho tuší, kto je Zdeno Chára. „Z desiatich? Uf, niečo ľahšie nemáte?“ uškŕňa sa. „Tipol by som si, že možno štyria.“ Chápeme, že nechce uraziť, no myslíme si svoje. Ideme teda na to inak, skúsime to cez Mareka Hamšíka. „Marek kto? To je nejaký športovec?“ čuduje sa.
Tak ešte raz, bez mäkčeňa a z Hamšíka je Hamsik. „Ó, Marekiaro z Neapola. Samozrejme, celé Taliansko ho pozná. Desať z desiatich vám povie, že nosí kohúta,“ ukazuje si na hlavu. „A viem, že aj Milan Škriniar je od vás,“ pochváli sa futbalovými vedomosťami.
On je však Turínčan, nefandí ani Neapolu, tobôž nie Interu Miláno. Jeho životom je Stará dáma, slávny Juventus, 36-násobný taliansky šampión. „Jedine bianconeri. Telom aj dušou. Už od malička,“ pobúcha sa po hrudi.
Futbal je Taliansko a Taliansko je futbal…
Foto: TASR
Z Traversu po tréningu stekajú kvapky potu, zdá sa, že by už aj rád šiel do kabíny, pýtame sa teda naposledy. Na detské vzory, idoly, ktoré viseli na stenách jeho izby. Prichádza najsilnejší moment rozhovoru.
Taliansky útočník pozrie uprene na nás a začne rozprávať o Pavlovi Demitrovi. O tom, ako s ním párkrát korčuľoval počas letných kempov v Prievidzi, ako ho sledoval. Učil sa od neho. Ako si neraz privstal, aby si kvôli nemu pozrel zápas NHL.
„Bol mojou inšpiráciou. Mojím veľkým idolom. Doma mám aj spoločnú fotografiu, jeho číslo nosím na drese aj v Sheffielde. Veľmi ma zabolelo, keď takto skoro odišiel na druhý svet,“ zalesknú sa mu oči.
V tej chvíli sú ďalšie slová zbytočné. Sympatickému Talianovi ďakujeme a želáme veľa šťastia. Nech ho v Helsinkách aj v ďalšej hokejovej kariére sprevádza naša legendárna „tridsaťosmička“.
