Foto: Pravda, Robo Hakl
Z Igora Libu (58) srší človečina. Na nič sa nehrá, nevystatuje sa, ale o hokeji hovorí s veľkými emóciami. Keď príde reč na aktuálne problémy, jemne zvýši hlas, v tvári sa mu zjaví červeň i pot.
Akonáhle však prejde na deti z akadémie, rozžiaria sa mu oči a na tvár sa vráti široký úsmev.
Prežívate ešte hokej emotívne?
Sledujem ho ako profesionál – bývalý hráč a súčasný tréner. Všímam si detaily, ktoré bežný fanúšik nevidí – pri nich sa viem nahnevať. Náš hokej sa neuberá správnym smerom. Mládež neučíme kreativite. Trénujeme špeciálne korčuľovanie, hráčom sa venujú špeciálni tréneri, robí sa všetko možné okolo, ale zabudli sme, že ich treba v prvom rade učiť hrať hokej.
Čo ste cítili v záveroch zápasov s Kanadou a Nemeckom?
Ježišmária. Keď dostanete gól sekundu pred koncom, je to na infarkt. V závere však hráči musia vedieť, čo majú robiť. Nedá sa všetko hádzať na trénera. Tí najskúsenejší musia vziať osud do svojich rúk. Takticky to zvládnuť. Najmä za stavu 2:2 s Nemeckom sa to už musí udržať. Bohužiaľ, nemáme takých lídrov ako Leon Draisaitl.
Čím vás zaujal?
Ukázal, o čom je hokej. Zrýchľoval hru, spomaľoval ju, bola radosť sledovať ho. Všetci spoluhráči robili presne to, čo on. Ak niekto povie, že jeden hráč veľa nespraví, neverte mu. Správny líder vždy zaváži a strhne kolektív. Náš Andrej Sekera sa zozadu snaží, ale na ľade nepôsobí takým dojmom ako Draisaitl.
Ktorý nezvládnutý záver bolel viac?
Fanúšikov určite Kanada. Dostať gól sekundu pred koncom strašne bolí. Väčšie zlyhanie bol určite duel s Nemeckom. Zdolať Američanov je síce bonus,.ale na MS sa musíme sústreďovať na stretnutia proti Nemcom, Dánom a podobným súperom. Priznajme si – Nemci sa pripravili lepšie. Zaspali sme dobu, najmä v práci s mládežou. Z roka na rok to bude ťažšie.
Videli ste nejaký progres v hre Slovákov?
Páčilo sa mi, že sa obrancovia viac zapájali do útoku a dobre a rýchlo rozohrávali. No chýba mi väčší moment prekvapenia. Posledné roky sme často len vyčkávali, teraz je hra aktívnejšia. Aj chlapcom u nás v akadémii hovorím, že do útočného pásma sa musíte dostať jednou-dvoma prihrávkami a tam treba tvoriť. My sme sa tam zatiaľ nedokázali dlhšie udržať. Treba korčuľovať a meniť si miesta ako Kanaďania alebo Lotyši v presilovke proti Čechom. Ak to mládež neučíme, dospelí sa to už ťažko naučia.
Kedy to je najviac vidieť?
Napríklad v závere proti Kanade. Ich obranca dostal päť sekúnd pred koncom puk na modrú čiaru, skoro každý by ihneď strieľal, on ale dvihol hlavu, počkal a nahral spoluhráčovi. Z takýchto detailov som nadšený. Ukazuje sa v nich veľkosť. Mám rád kreatívnu hru s množstvom šancí, pekných akcií a gólov. Nie len bojovať a strieľať. Bohužiaľ, momentálne na viac nemáme.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda, Jozef Jakubèo
Ako sa vám pozdáva atmosféra?
Chalanom sa podarilo strhnúť ľudí, to je super. Samozrejme, treba si uvedomiť, že šampionát sa koná na Slovensku. Keby sa hralo niekde inde, bolo by to iné. Zároveň si netreba namýšľať, že doma to je ľahké – naopak, tlaky sú obrovské. Švédi pred šiestimi rokmi vyhrali doma titul majstrov sveta, čo sa predtým nikomu nepodarilo 27 rokov. Aj my sme to mali v roku 1985 náročné. Museli sme vyhrať posledný zápas v základnej fáze, inak by sme nehrali o medaily. Dovtedy to bolo zlé. Hrať doma nie je sranda.
Vynorili sa vám spomienky na pamätný domáci šampionát?
Jasné. Drobné a krásne detaily. Napríklad za stavu 2:2 s Kanadou, keď sme mali vylúčeného hráča, som si spomenul na moment z vtedajšieho finále – proti Kanade. Rovnako za stavu 2:2 som bol na trestnej lavici a Jirko Šejba v oslabení skóroval. Keď preletel popri mantineli, vravel som si – čo ten blázon robí, prečo nevystrelí (smiech). On však spravil kľučku, po ktorej obranca spadol na ľad a vzápätí na brankára tú istú.
Máte za posledné roky pocit, že sa niečo zlepšuje pri práci s mládežou?
Na Slovensku stále len niekoho hľadáme, berieme si za vzor Kanaďana či Fína, len nie seba. Pritom máme dosť kvalitných trénerov. Len im treba dať podmienky, zaplatiť ich a oni budú pracovať. Veľa ich trénuje popri zamestnaní, ale ako sa potom môžu poriadne pripraviť? Často dokonca robia zadarmo. Musíme to podchytiť.
Bude mať ešte Slovensko silnú hráčsku generáciu?
Verím, že možno o päť rokov sa to začne zlepšovať. No musíme mať trpezlivosť. Keby som tomu neveril, nerobil by som s mojimi chlapcami. Len nesmieme stále hľadať, kto nám pomôže. Nespraví to za nás nik, musíme to zvládnuť sami.
Ako sa darí vašej akadémii?
Všetko je o podmienkach. V Čani, kde trénujeme, neboli doteraz k dispozícii šatne, takže hráči si museli sedem rokov nosiť výstroj stále so sebou. V auguste nám pristavia štyri kabíny, podarilo sa nám vybaviť 200-tisíc eur zo zväzu, máme z toho veľkú radosť. Práve práca s najmenšími deťmi ma najviac baví. Kým sú neskazené očakávaniami rodičov. Stále opakujem, že na Slovensku nie je menej talentov a deti nie sú lenivejšie ako voľakedy. Len sa im treba venovať.
TV Pravda: Igor Liba o MS v hokeji 2019 a slovenských hokejistoch.