Foto: Peter Jesenský
Máj na majstrovstvách sveta – americká novinárka Julie Robenhymerová (38) si ho už inak ani nevie predstaviť.
„Ste neskutočne emotívni. Mnoho ľudí nechce dávať najavo to, čo cíti, vy Slováci s tým nemáte žiadny problém,“ vraví atraktívna žena, ktorá v roku 2005 zvíťazila v súťaži Miss New Jersey.
Ako dlho ste na Slovensku?
Viac ako týždeň. Prvé dva dni som strávila v Bratislave, do Košíc som prišla až potom. V uplynulých rokoch som pokrývala všetky majstrovstvá sveta v hokeji i prípravné zápasy Spojených štátov. Samozrejme, človek sa s hokejom všade nedostane – na vrcholovej úrovni ho hrá iba obmedzený počet krajín – aj preto po šampionáte pôjdem na dva-tri dni do Budapešti. Rada spoznávam nové krajiny a hokej je skvelý pomocník.
Na vašom twitterovom účte zdieľate zážitky z Košíc a zdá sa, že sa vám tu veľmi páči…
Absolútne. Na cestovaní mám najradšej, že môžem spoznávať nových ľudí. A vy Slováci ste neuveriteľne pohostinní – mám pocit, že robíte všetko preto, aby ste počas šampionátu odprezentovali svoju krajinu v tom najlepšom svetle. Mnoho ľudí nerozpráva plynule po anglicky, ale snažia sa – ešteže máme ten google translator (smiech). Vždy im však vravím: pozrite, vaša angličtina je miliónkrát lepšia, ako moja slovenčina. Ale nezabudnime na hokej – atmosféra na štadiónoch je úžasná. Slovenský gólový pokrik doslova milujem.
Ktorý?
Slovenskooo, Slovenskooo, heja, heja, heja Slovensko (spieva). Vôbec sa ho nedokážem zbaviť, môj mozog sa k nemu neustále vracia. Spievam si ho celé dni. Aj preto mám veľkú radosť, keď dáte gól. V Severnej Amerike ľudia neustále vymýšľajú nové gólové pokriky, vy nie. Tento je úžasný.
Užili ste si ho aj počas úvodného duelu proti USA?
Ako Američanka by som zrejme mala povedať, že nie, ale ako hokejová fanúšička sa musím priznať, že som sa tešila. Pred dvomi rokmi som bola na juniorských majstrovstvách sveta v Buffale a aj tam Slováci zdolali Spojené štáty. Bol to veľmi silný moment. V tíme ste mali Mariána Studeniča, ktorý je aj v Košiciach. To sú víťazstvá, ktoré robia hráčov lepšími – Marián vtedy zistil, že USA môže zdolať a to mu zaiste teraz pomohlo. Nedávno som sa rozprávala s Andrejom Sekerom – vravel mi, že slovenský hokej je uprostred niečoho. Z niekdajších hviezd sa stali veteráni a je teraz na Andrejovi a spol., aby niečo naučili mladú, nastupujúcu generáciu. Nielen to, ako hrať hokej, ale ako vyhrávať.
Proti Kanade a Nemecku to zrejme nezafungovalo…
Dať päť gólov javorovým listom a zostať bez bodu, to musí byť veľmi skľúčujúce. Craig Ramsay po zápase povedal, že je hrdý na svoj tím. Žiada sa mi dodať, že pocit hrdosti sa rozliehal po celej hale nehľadiac na národnosť. Vnímala som to rovnako.
Bolo to emotívne. Čo však hovoríte na to, čo sa udialo po zápase s Kanadou?
Že niekoľko tisíc Slovákov malo zlomené srdcia a ukradli im víťazstvo. Inak by predsa počas kanadskej hymny nepískali. Chápem ich, na konci zápasu vám vylúčili hráča a to je vždy ošemetné. Možno to rozhodca vôbec nemusel riešiť. Bod by sa rovnal víťazstvu.
Ak by však ľudia pískali na vašu, americkú, hymnu, nedotklo by sa vás to?
Vzhľadom na okolnosti zápasu určite nie. Fanúšikovia predsa nekričali na Kanaďanov nič nepekné. Jednoducho boli frustrovaní.
Sú Slováci príliš emotívni?
(Smiech) To sa ma pýtate vážne? Ste neskutočne emotívni. Mnoho ľudí nechce dávať najavo to, čo cíti. Vy Slováci s tým nemáte problém. Steel aréna bola ako tlakový hrniec. Toto v Severnej Amerike nikdy nezažijete.
Vážne?
Samozrejme, že nie. Európsky hokej s neustálym povzbudzovaním, bubnami a pokrikmi v stoji, to u nás nenájdete. Ak sa k tomu niečo aspoň z časti približuje, tak potom zápasy univerzitných tímov. Na NHL v tomto prípade zabudnite. Slovensko je hokejová krajina – predovšetkým kvôli vášni, ktorú k tomuto športu prechováva. Je pochopiteľné, že máte obmedzený počet talentovaných hráčov.
Ako často sledujete zápasy v NHL?
Vidím ich pomerne dosť. V mojej práci sa však zameriavam na mladé, vychádzajúce hviezdy, takže ak som niekde takmer ako doma, tak potom na dueloch juniorských súťaží po celej Kanade i Spojených štátoch. Je skvelé, že mnoho hráčov poznám ešte pred tým, ako sa z nich stanú naozajstné hviezdy.
Aj mladých Slovákov?
Pochopiteľne, aj keď ich je čoraz menej. Dlhodobo vnímam Mariána Studeniča, či napríklad brankára Adama Húsku. A ešte jedného, teraz si nespomínam na meno.
Dávid Hrenák?
Presne tak, vedela som, že ide o brankára zo St. Cloud State University. Viete, čo je na všetkých troch najlepšie? Žiadneho z nich som ešte nevidela, aby sa mračil. Keď som Studeniča spovedala priamo v Košiciach, priznal sa mi, že po dvoch mesiacov bez angličtiny mu zrazu vypadávajú slovíčka. Bolo to veľmi zábavné.
Vraví sa, že Slováci v zahraničí sú málo smelí. Je to tak?
Sú predovšetkým pokorní. Súvisí to s tým – a teraz sa prosím neurazte, myslím to v dobrom – odkiaľ pochádzate a ako vás vychovali. Bratislava je síce na slovenské pomery veľká, ale v USA by nebola. Doma o sebe viete prakticky všetko, ale za morom ste odrazu malá rybka vo veľmi veľkom mori. Chlapci z menších krajín uvidia obrovské možnosti a makajú na sebe dvakrát viac, ako miestni hokejisti.
Máte medzi Slovákmi v NHL svojho favorita?
Ak by som si mala niekoho vybrať, bol by to Andrej Sekera. V Severnej Amerike ho všetci veľmi rešpektujú. Vážte si ho za to, čo robí pre slovenský hokej. Takmer každý rok obetuje mesiac so svojou rodinou, aby mohol reprezentovať. Je to výnimočný hokejista, veru, dnes už veľa takých nie je.