Pritiahlo ho najmä to, že jedným z asistentov trénera je jeho starší brat Róbert.
„Robo trénuje a ja si užívam hokej ako fanúšik. Počas úvodného zápasu s USA som mal zimomriavky. Človek si v takých chvíľach zaspomína, čo všetko počas kariéry zažil,“ tvrdí bývalý útočník, ktorý v NHL odohral 342 zápasov.
Slovensko reprezentoval na olympiáde v Turíne a dvoch majstrovstvách sveta. Z Petrohradu 2000 má striebornú medailu.
Čo vás priviedlo na Slovensko?
Prišiel som na mesiac, aby som prvýkrát v živote zažil hokej ako fanúšik. Budem tu počas celých MS a verím, že mužstvu to vyjde. Prvé dva zápasy boli veľmi vydarené. Fandili sme tak, že som skoro prišiel o hlasivky (smiech). Chcel som synovi ukázať, ako na Slovensku ľudia žijú hokejom. Aj jemu sa páči. Má slovenský dres, je hrdý na otca aj strýka. Je výnimočné, že hráme doma a Robo je na lavičke.
Vynorili sa vám hokejové spomienky?
Jasné. Hneď som si povedal, že toto všetko by som ešte raz chcel zažiť. Na reprezentáciu ostávajú spomienky do konca života. Zažil som v národnom tíme na šampionátoch krásne časy, oba razy sme mali silné tímy a podarili sa nám aj úspechy. V Košiciach som stretol viacero chalanov z vtedajšej partie a zaspomínali sme si.
Čo vám prvé napadne pri MS 2004 v Česku?
Pamätám si, ako som dal Rusom gól na 2:0. Rozhodcovia si vtedy nevšimli, že sme boli na ľade šiesti. Nikdy som veľa gólov nedával, takže som sa z každého veľmi tešil. Tento bol navyše dosť dôležitý. Pomohol som tímu vyhrať. Škoda semifinálového zápasu s Kanadou. Aj vlani som si pozeral rozhodujúce stretnutia na videu. Mali sme na medailu.
Máte čas podebatovať s bratom?
Zatiaľ sme veľa času nemali. Viem, že má toho veľa a musí si robiť svoju prácu. Keď budú mať voľnejší program, stretneme sa a poriadne porozprávame.
Sledujete, ako sa rozbieha jeho trénerská kariéra?
Ide mu to veľmi rýchlo. Skončil s hokejom a hneď sa dal na trénerskú dráhu. Užíva si to, tvrdo pracuje a učí sa. Hráči sú úplne iní ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Musí sa venovať vzdelávaniu, metodike a rôznym cvičeniam. Fandím mu.
Foto: Peter Jesenský
Vy ste nechceli ostať pri hokeji?
Bol som pri ňom desať rokov po skončení kariéry, lebo syn Reif hrával u nás v Prince George. Rok sa hokeju venovala aj mladšia dcéra Ella. Keď však s hokejom prestali – u dcérky zvíťazila gymnastika – odišiel som aj ja. Práca na štadióne ma neláka. Užívam si to, čo robím.
Čomu sa venujete?
Najprv som začal kupovať domy. Opravil som nejaký a predal ho. No potom sa mi stal úraz a na ľavej ruke som prišiel o časť dvoch prstov. Jeden kamarát sa ma spýtal, či nebudem pracovať pre neho. Dávame do pôvodného stavu domy, ktoré vytopilo alebo vyhoreli. Opravujeme ich. Som projektový manažér, trávim veľa času v aute a pri počítači, ale práca ma baví.
Pracujete aj manuálne?
Od úrazu už nie, len sa starám o chalanov. Robota sa nám hrnie každý deň. Zásobujem ich a robím odhady, koľko bude rekonštrukcia stáť. Musím priznať, že manuálna práca mi nikdy neprekážala. Keď som mal čas, kúpil som si nejaké nové náradie a zdokonaľoval som sa v práci s ním. Postavil som si vlastnú chalupu a celkom sa vydarila.
Vedia vaši kolegovia v práci, kto je Ronald Petrovický?
Som v meste už 25 rokov a ľudia ma dobre poznajú. Najmä staršia generácia. Prince George je menšie mesto s približne 60 až 70-tisíc obyvateľmi, nie sú tam zápchy a žijú tam dobrí ľudia. Približne desaťkrát za sezónu sa idem pozrieť na miestnu juniorku. Nedávno tam pôsobil Šoltés, pred ním zase Marinčin.
Prečo ste ostali žiť v Kanade?
Do Prince George som prišiel sedemnásťročný a v juniorke som strávil tri roky. Našiel som si tam manželku a po skončení kariéry sme sa rozhodli ostať práve tam. Slovensko sa mi páči, vyrastal som tu, je to môj domov a mám tu stále dosť kamarátov. Deti si však zvykli a predpokladám, že na Slovensko sa už nevrátim. Najstaršia dcéra Riannon má už dvadsať, syn 17 a mladšia dcéra 13 rokov. Všetci traja majú okrem kanadského alebo amerického občianstva aj slovenské.
Naučili ste ich po slovensky?
Keď boli malé, snažil som sa. Staršia dcéra vedela čítať i písať po slovensky a keby sem prišla, rýchlo by sa do toho dostala. Keď začali chodiť do školy, bolo času na slovenčinu stále menej. Ja po slovensky stále komunikujem, mám kamarátov, s ktorými ju cibríme.
Ako vnímate to, čo ste s bratom počas kariéry dosiahli?
Keď sa pozrieme späť, môžeme byť hrdí. Dostali sme sa do najlepšej súťaže na svete a niečo tam odohrali. Otec sa o nás staral, viedol nás k hokeju a robil nám klzisko za robotou, tam sa to všetko začalo. A my sme do toho dali veľa tvrdej roboty. Bolo to krásne obdobie. Urobil som aj nejaké chyby, ktoré by som rád zmenil. Stretol som v Košiciach Mariána Hossu a hovoril som mu, ako som mal v roku 2007 ísť do Chicaga. Odmietol som. Mohol som tam vydržať pár rokov a možno vyhrať aj Stanleyho pohár.
Róbert mal viac talentu než vy?
Bol veľmi talentovaný. Keby mal o 5 cm a 10 kg viac, mal by asi úplne inú kariéru. Do NHL vstúpil osemnásťročný a vtedy to bola úplne iná súťaž. Mal asi ešte dva roky vydržať na Slovensku alebo si ísť zvyknúť do juniorky, ale podpísal dobrý kontrakt rovno do NHL a čas sa už nedá vrátiť späť.
Periodicita stretnutí je nízka
Róbert Petrovický má z príchodu brata Ronalda veľkú radosť. Vídajú sa minimálne.
„Vedel som, že sa príde pozrieť. Zobral so sebou aj syna. Zatiaľ sme sa videli len 5 minút. Keď bude voľno, sadneme si, dáme si kávu a poriadne sa porozprávame. A potom po majstrovstvách sveta budeme mať na seba asi týždeň, kým sa vráti do Kanady,“ prezrádza 45-ročný bývalý elitný center.
Keďže ich delia tisíce kilometrov, príležitostí stretnúť sa majú málo.
„Nie je to jednoduché. Písať sa nám obom príliš nechce. Pred pár rokmi som sa bol u neho pozrieť, teraz prišiel on. Periodicita je nízka, raz za dva alebo štyri roky. Bohužiaľ, každý máme svoje povinnosti,“ vysvetľuje. Preberú spoločne aj hokej alebo sa venujú len rozhovorom o rodinách? „Zhodnotíme aj to, čo sa deje na ľade. On to vidí pekne zhora,“ dodá.
TV Pravda: Ako sa Radoslavovi Heclovi pozdával výkon Slovákov proti Kanade? Mal sa pískať zákrok na Dávida Buca v záverečnej tretine? Čo povedal na nešportové správanie sa fanúšikov v Košiciach? A prečo bude podľa neho kľúčom výhre s Nemeckom trpezlivosť? Pozrite si ďalšie vydanie relácie Príklep z dielne TV Pravda