Najväčšie emócie som prežíval po víťazstve nad Kanadou, spomína Vůjtek

29.04.2019 12:18
Vladimír Vůjtek
Vladimír Vůjtek sa raduje na slovenskej striedačke po triumfe nad Kanadou na MS 2012. Autor:

S trénerom Vladimírom Vůjtkom (71) sa spája najväčší úspech slovenskej hokejovej reprezentácie v tejto dekáde. Na svetovom šampionáte v Helsinkách 2012 získali jeho zverenci strieborné medaily.

„Považujem to za vrchol trénerskej kariéry. Prežíval som tento výnimočný úspech o niečo silnejšie než dve prvenstvá s Lokomotivom Jaroslavľ v ruskej lige,“ vraví rodák z Klimkovíc pri Ostrave.

Čo predchádzalo vášmu príchodu na striedačku slovenského národného tímu? Kto vás oslovil?

V Jaroslavli som po vyradení v semifinále v apríli 2011 skončil svoju misiu. Mal som trochu problémy so srdcom, no po operácii som sa cítil dobre. Oslovil ma Oto Sýkora, vtedajší generálny manažér reprezentácie. V Brne sme sa stretli aj s prezidentom zväzu Igorom Nemečkom – a dohodli sme sa.

Vzali ste si čas na rozmyslenie?

Nie. Klub som už nechcel viesť, je to každodenná robota. V reprezentácii sa nevyžaduje, nikdy som národný tím netrénoval. Je to veľká česť, povedal som si, že to skúsim. Bolo to pre mňa opäť niečo nové.

Cítili ste sa ako zahraničný tréner?

Necítil. So Slovenskom ma spájajú silné športové i osobné väzby. Hral som v Trenčíne, odtiaľ mám manželku. Aj po rozdelení federácie som sledoval slovenskú ligu, poznal som veľa hráčov, trénerov, funkcionárov i hokejové prostredie. V Rusku to bolo spočiatku náročnejšie, no po roku a pol ma tiež brali ako svojho.

Akú úlohu ste dostali od zväzu?

Postúpiť do štvrťfinále majstrovstiev sveta s generáciou, ktorá pozvoľna končila. A kvalifikovať sa na olympijský turnaj 2014 do Soči. Zmluvu som mal na jednu sezónu, v prípade postupu do Soči na celý olympijský cyklus.

Vladimír Vůjtek so svojimi zverencami na ZOH v...
Vladimír Vůjtek so svojimi zverencami na ZOH v Soči. Autor: SITA, Jozef Jakubčo

Slovenská reprezentácia na domácom šampionáte 2011 sklamala, nepostúpila do štvrťfinále. Čo vám vyplynulo z analýzy jej vystúpenia? Prečo so silnou zostavou neuspela?

Šampionát som pozorne sledoval. Keď som videl, akých hráčov má Slovensko, veril som, že postúpi do štvrťfinále – a potom je možné všetko. Reprezentácii chýbala ľahkosť, možno hráči až príliš chceli, no doplatili na premotivovanosť a smolu v koncovke. Štyri zápasy prehrali o gól.

Premiéra na lavičke vám vyšla, reprezentácia v novembri vyhrala Nemecký pohár. Vedeli ste, že ste na dobrej ceste?

Ani nie. Horko-ťažko sme poskladali tím, polovica z pôvodne nominovaných sa ospravedlnila. Vtedy som o pomoc požiadal Ďuriho Bakoša, generálneho manažéra Košíc. Poslal mi útočníkov Michela Miklíka a Marcela Haščáka. Miklík dal v prvom zápase dva góly, obaja sa chytili šance. Prispeli aj k striebru na MS v Helsinkách, dostali sa do kvalitnejších líg.

V Helsinkách 2012 ostala reprezentácia až do konca šampionátu, čím vám sťažila situáciu. Zmeškali ste domácu oslavu narodenín, na ktorú ste pozvali aj príbuzných obetí leteckej tragédie hokejového tímu Jaroslavľa…

Aj napriek tomu som dostal v Helsinkách najkrajší darček k 65. narodeninám. Bol som realista, Kanada, víťaz skupiny, bola vo štvrťfinále veľkým favoritom. Na svetovom šampionáte 1997 v Helsinkách v zápase Česko – Kanada súperi surovo napadli môjho syna – strelil jej hetrik. Po bitke mal otras mozgu. Mal som to v hlave. Po postupe do štvrťfinále spadol z mužstva stres, s Kanadou držalo krok. Viedli sme 2:1, prehrávali 2:3. Vyrovnávajúci Bartovičov gól na dvakrát mám stále pred očami. Getzlaf dostal po faule na Juraja Mikúša 5-minútový trest – a Mišo Handzuš po štyroch sekundách využil presilovku! Náskok sme udržali, vynikajúci brankár Jano Laco i celý tím sa prekonávali. Pocítil som neskutočné zadosťučinenie, so synom sme sa objali. Víťazstvo nad Kanadou som prežíval opojnejšie než semifinálové proti Česku.

Koľko čistých košieľ ste doniesli domov?

(so smiechom) Dosť. Prvé dva zápasy sme prehrali, to som si ich menil, potom sme ďalšie vyhrali, rovnakú som mal až do finále. Veľké nervy sme prežívali aj v záverečnom zápase v skupine proti Francúzsku. Mali sme dvanásť bodov, Francúzi o tri menej. Nesmeli sme prehrať v riadnom hracom čase. Húževnatý súper sa vždy na nás dotiahol, po víťazstve 5:4 sme si vydýchli. S pätnástimi bodmi sme postúpili do štvrťfinále zo 4. miesta, o rok nám na postup stačilo desať bodov…

Reprezentácia sa kvalifikovala na olympijský turnaj do Soči 2014. S odstupom času – urobili by ste v nominácii niečo inak? Ako poznačil tím konflikt medzi Miroslavom Šatanom a Zdenom Chárom?

V Helsinkách 2012 obaja parádne stmelili kabínu. S odstupom času hodnotím ako chybu, že sme Mira nenominovali do Soči, aj keď sezónu začal neskôr. Dlho sme riešili dilemu, či vziať oboch alebo jedného, zvolili sme druhú možnosť. Obaja sú veľkí profesionáli a inteligentní ľudia, zrejme by sa nad spor povzniesli… Odrazilo sa to aj v atmosfére tímu.

Nečakali ste úspešnejšiu rozlúčku na MS v Ostrave 2015?

So slovenskou reprezentáciou som sa chcel rozlúčiť už rok predtým. Vážim si, že mi vedenie ponúklo možnosť rozlúčiť sa v domácom prostredí v mojom rodnom kraji. Hoci sme nepostúpili do štvrťfinále, nikdy nezabudnem na fantastickú atmosféru v hľadisku. Keď Slováci vyšli na ľad, od búrlivého privítania a rachotu sa húpala celá striedačka – až som sa bál, či to hala vydrží.

TV Pravda: Bývalý kapitán československej hokejovej reprezentácie Dárius Rusnák hovorí o ambíciách slovenského výberu na domácom šampionáte a zároveň si spomína na pamätný šampionát z roku 1985 v Prahe, kde získalo Československo zla­to:

#slovenskí hokejisti #Vladimír Vůjtek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku