„Keď sme boli na vrchole, radili nás dokonca nad slávnu sovietsku trojicu Krutov, Larionov, Makarov. Všetci mali pred nami rešpekt. Až sme to cítili vo vzduchu. Boli to najkrajšie momenty v mojej kariére,“ priznáva obávaný kanonier.
Pamätáte si na zrod formácie Lukáč, Rusnák, Liba?
Bola to veľká náhoda. Na šampionáte vo Fínsku začal so mnou a Igorom Libom v útoku Peter Ihnačák, no v polovici turnaja emigroval. Šťastná ruka trénera Bukača rozhodla, že slovenský útok ostal pokope. Bukač s Neveselým mali na to nos. Hoci sme predtým spolu nikdy nehrali – s Igorom ani v Košiciach – pasovali sme k sebe. Na ľade sme o sebe vedeli, ako keby sme nastupovali sto rokov. Všetci traja sme boli iné typy, asi preto to fungovalo.
V čom bol výnimočný tréner Bukač?
Mal obrovskú charizmu, vyžadoval disciplínu a bol uznávanou osobnosťou. Keď vošiel do kabíny, všetko stíchlo. Počuli by ste aj muchu lietať. Odohral som za neho takmer všetky zápasy vrátane prípravných. Ani raz ma nepochválil, no ani nesprdol. Keď som hral vynikajúco, pozrel sa na mňa a usmial sa, ale nepovedal ani slovo. Keď sa mi nedarilo, tiež sa na mňa len pozrel a hneď som vedel, ktorá bije.
Aj tak ste cítili, že vás má rád…
V kolektíve som bol obľúbený, lebo som stále vtipkoval. Keď prišiel do šatne, hneď mi vravel – Vinco povedz nejaký vtip, je tu atmosféra ako v hrobe. Vtipkovali sme aj počas tréningov. Raz ma zobral do našej tretiny – pozri, takto vyzerá obranné pásmo. Všetci sa smiali. Bránil som menej, lebo úlohou pravého krídla bolo, aby ľavý obranca nevystrelil alebo nenahral na gól. Občas som pomohol aj viac, keď bolo treba. Ale mal som iné úlohy. Raz som o tom debatoval aj s Jágrom. Aj jemu vyčítali, že nebráni. Vravel – na defenzívu máme iných – obrancov, brániace krídlo a brankára.
Nechýbala vám pochvala?
Nepotreboval som to. Sám som vedel, či hrám dobre. Nie je správne, keď tréner niekoho vychvaľuje až po nebesia a potom ho zvozí pod čiernu zem. Toto by som odporúčal všetkým trénerom. Trénovať dnes hokejistov nie je ťažké, to dokáže každý. Ale zvládnuť koučing, dať správne dokopy útoky a pristupovať k hráčom individuálne a psychologicky – to sú črty, ktoré oddeľujú najlepších trénerov na svete od ostatných.
Boli ste s Libom a Rusnákom rôzne typy. Rozumeli ste si aj mimo ľadu?
Jasné, v izbe som býval s Rusnákom a Limby s Cecom Pašekom. Bolo nás málo Slovákov, nebolo čo riešiť. Vychádzali sme vynikajúco. Všetko sme brali športovo, nikto sa nad nikoho nevyvyšoval. Chceli sme hrať dobre a vyrovnať sa svetovým hráčom na čele s útokom Krutov, Larionov, Makarov a myslím si, že sa nám to aj darilo.
Na ktorý turnaj spomínate najradšej?
Možno vás prekvapím, ale na olympiádu v Sarajeve. Škoda posledného zápasu so Sovietskym zväzom, prehrali sme 0:2 a ušlo nám zlato. Potom prišli domáce majstrovstvá sveta, tlak bol enormný. So Švédskom sme hrali existenčný zápas. Keby sme prehrali, nehráme o medaily. Mali sme aj kúsok šťastia. Moja smola bola, že som si v zápase s USA roztrhol trieslo a naša formácia už potom nemala takú silu ako na predošlých turnajoch.
V Sarajeve ste hrali najlepší hokej?
Suverénne. Aj Tichonov vtedy povedal, že sme prevýšili ich legendárnu päticu. Zažil som aj dve predošlé sovietske generácie. Tí hráči boli moje vzory, túžil som hrať hokej ako oni. Proti ZSSR sa vždy hralo najlepšie, lebo keď sme vyhrali, boli sme králi a keď sme prehrali, každý povedal, že Sovieti sú skrátka Sovieti. Ak nedali v prvej tretine góly, boli nervózni a to bola voda na náš mlyn.
Foto: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Čo pre vás znamenalo, keď vás porovnávali s triom Krutov, Larionov, Makarov?
Keď som začínal, mal som voči takýmto hráčom neuveriteľný rešpekt. Ak sa súpera bojíte, hrá sa vám ťažko. Časom sme sa do tejto pozície dostali aj my. Vtedy až cítite vo vzduchu, ako vás súper rešpektuje. Boli to najkrajšie momenty mojej kariéry. Cítil som sa ako v lige, keď sme šli na ľad s bratom – všetci nás brali ako bratov Šťastných. Súper si na nás dával veľký pozor, aj tak sme rozhodovali zápasy.
Sú v hokeji dôležité individuality?
Porovnal by som to s futbalom. Všetci vedia, že Messi a Ronaldo dávajú góly, venujú im zvýšenú pozornosť, ale oni aj tak skórujú. Hokej aj futbal sú kolektívne športy, ale potrebujú individuálne hviezdy, ktoré zbierajú ovocie za celý tím. Bez nich to nefunguje. Trénerovi sa lepšie robí, aj divákov to viac baví a výsledky sa dostavia. Hráči a mužstvo vždy robia trénera, nie naopak. Keď máte Messiho v tíme, aké pokyny mu môžete dať? Akurát sa ho spýtate, ako sa má, či sa dobre vyspal, ako sa darí deťom a manželke. On zoberie loptu, obíde troch protihráčov a strelí gól. Mne tiež nehovorili, čo mám robiť, kam vystreliť alebo akú spraviť kľučku. Musíte to mať od Boha.
Užívate si dôchodkový vek?
Som na dôchodku, ale z toho sa žiť nedá. Občas prežívam veľmi ťažké chvíle. Každý deň si premietam film hokejového aj osobného života. Keď mi pred desiatimi rokmi zomrela manželka, bolo to strašné. Teraz bojujem, ako som bojoval aj na ľade a budem, dokedy budem vládať. Chcem byť čo najdlhšie s deťmi, súrodencami a priateľmi.
TV Pravda: Šéf slovenského hokeja Martin Kohút pochvaľuje pripravenosť Bratislavy a Košíc pred blížiacimi sa MS na Slovensku