Foto: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP
Košičan Vincent Lukáč, Ružomberčan hrajúci za Slovan Dárius Rusnák a Prešovčan vo farbách Košíc Igor Liba tvrdili v prvej polovici 80. rokov minulého storočia muziku vo federálnej lige a spoločne aj na svetových klziskách.
Porovnávali ich s najslávnejším sovietskym útokom Krutov, Larionov, Makarov, po olympiáde v Sarajeve 1984 aj legendárny tréner ZSSR Viktor Tichonov priznal, že prevýšili jeho hlavnú ofenzívnu silu.
Ojedinelé slovenské spojenie
V ére Československa mali jednoznačnú prevahu v reprezentácii českí hokejisti. Tradovalo sa, že Slovák musí byť o triedu lepší, aby sa do nej dostal.
Z tohto dôvodu takmer bez výnimky platilo, že hoci sa často dali spočítať na prstoch jednej ruky, slovenskí hráči boli vždy výraznými oporami a lídrami mužstva. Zložiť však slovenský útok? To bola výnimka.
Na prelome 70. a 80. rokov dali tréneri dokopy bratov Šťastných – Petra, Mariána a Antona, spoločne žiarili v Slovane. Po nich prišlo k zrodu ďalšej legendárnej trojice na majstrovstvách sveta 1982 vo Fínsku.
„Dokopy nás dal tréner Luděk Bukač, keď Peter Ihnačák v polovici šampionátu emigroval. Mali sme večeru, jeden chýbal. Bukačovi volal, že už nepríde. Odvtedy sme hrali v reprezentácii tri roky. Paradox je, že s Vincom sme v Košiciach v jednom útoku nenastupovali. A keď sme prišli do národného tímu, vedeli sme o sebe. Stačil jeden pohľad, vyšli sme na ľad a hrali sme ako z partesu,“ spomína Liba.
Vrchol na olympiáde, zlato z Prahy
Útok L-R-L absolvoval troje majstrovstvá sveta, Kanadský pohár 1984 a olympijský turnaj v Sarajeve v tom istom roku.
Bilancia? Dve strieborné a jedna zlatá z MS, striebro spod piatich kruhov.
„Hrali sme úplne iný hokej než Česi, priamočiary. Oni viac kombinovali a prihrávali si. Preto sa súperom proti Československu hralo veľmi ťažko, narazili na dva rôzne herné štýly,“ prezradí Rusnák hlavný tromf reprezentácie v tých rokoch.
S Libom a Lukáčom si sadli od prvého zápasu, Bukač nemal dôvod rozdeliť ich. Formácia skončila až po avizovanom konci Lukáča v reprezentácii. Po zlatej bodke v Prahe.
„Náš útok bol výnimočný, lebo sme sa k sebe nesmierne hodili. Vinco bol strelec, ja som bol celoplošný typ, ktorý dodával hre myšlienku. Igor zase neskutočný bojovník, vedel vybojovať puky, mal zmysel pre prihrávku. Samozrejme, všetci sme vedeli aj dávať góly. Už v Nemecku 1983 sme boli hlavní ťahúni a najvýraznejšie sme sa presadili na olympiáde v Sarajeve. Vtedy všetci konštatovali, že sme veľká konkurencia pre trio Krutov, Larionov, Makarov. Švédi dokonca tvrdili, že sme lepší. Hrialo nás to i zaväzovalo,“ približuje Rusnák.
V Sarajeve mal čs. tím blízko k zlatu, v boji oň ho pribrzdil nešťastný gól. Nakoniec podľahol Sovietom 0:2.
„Mali sme tam vynikajúce mužstvo. Američanov sme zdolali 4:1, Vinco a Daro dali po góle, ja dva. V súboji o zlato proti Sovietom sme dostali náhodný prvý gól od Koževnikova,“ pripomenie Liba.
„Američania chceli po Lake Placid zopakovať zlato a bojovali všetkými možnými zbraňami. Vyhrali sme 4:1, rozhodol náš útok a aj sme si toho veľa vytrpeli. Každý zápas sme o niečo hrali, bolo to náročné. Pomáhala nám najmä Růžičkova päťka. Vzájomná konkurencia nás vždy hnala vpred, nikdy neboli v tíme česko-slovenské rozbroje. Vo finále sme mali veľkú smolu. Posledná šanca získať spoločne zlato tak prišla doma,“ doplní Rusnák.
Borovička s korením
Z neho urobil Bukač pred šampionátom kapitána, čo ešte viac zvýšilo tlak na tvorivého centra i jeho formáciu. Céčko ho spočiatku ťažilo, ale Bukač mu vysvetlil, že má prevziať žezlo v tíme na najbližšie roky.
„Od začiatku sa to pre nás nevyvíjalo dobre. Igor aj Vinco mali žalúdočné problémy, v príprave sa nám nedarilo. S NDR sme vyhrali 11:2 a naša päťka prehrala svoj mikrosúboj 1:2. Pred prvým zápasom si nás tréner zavolal, každému nalial pohár borovičky, nasypal do nej nejaké korenie a povedal – vypite, nech vás to už prejde. Takéto psychologické ťahy patrili do jeho repertoáru,“ prezradí Rusnák.
Neskôr pribrzdilo výkony elitnej trojice Lukáčovo zranenie, no ani to nezabránilo, aby sa Bukačovým zverencom zalesklo na hrudi vytúžené zlato.
TV Pravda: Dárius Rusnák rozpráva o legendárnom útoku s Vincentom Lukáčom a Igorom Libom, ktorého sa báli aj Sovieti. Spoločne priviedli hokejistov Československa k striebru z olympiády v Sarajeve i titulu majstrov sveta v Prahe.
„Šampionát nám z objektívnych dôvodov nevyšiel tak dobre ako olympiáda, ale aj v Prahe sme rozhodovali dôležité zápasy – najmä ten so Švédmi. Bukač bol rád, že nás mal a vždy nás podporoval. To nám dodávalo ešte väčšie sebavedomie,“ vysvetľuje Rusnák.
Podľa Libu spočívalo tajomstvo súhry vo veľkosti všetkých troch členov formácie. „Len sa pousmejem, keď teraz počúvam, ako sa musia hráči zohrať a podobne. Keď som raz veľký hokejista, tak dokážem hrať s kýmkoľvek,“ povie jednoznačne.
Čo mu najviac imponovalo na spoluhráčoch? „Hoci Daro nebol rýchly, ťažko mu bolo vziať puk. Mal prehľad. Najdôležitejšie bolo, že nás skvele stmelil. Vinco si vedel nakorčuľovať do hluchého priestoru – a tam sme mu prihrávali. A to ešte platil ofsajd na červenej čiare, takže sme sa museli vracať. Keby neplatil, tak by Vinco bol ešte produktívnejší,“ prízvukuje.
Muž, ktorý si počas jedinej sezóny v NHL zahral v útoku aj s Waynom Gretzkým, sa momentálne venuje svojej akadémii v Košiciach. Rusnák bol donedávna členom výkonného výboru SZĽH a slovenskému hokeju by ešte aj v najbližšom období rád pomohol. V minulosti pôsobil aj ako poradca prezidenta Ivana Gašparoviča.
Foto: PETER JESENSKÝ
Boli to svetoví hráči
Luděk Bukač, bývalý hokejový reprezentant Československa, neskôr jeden z najrešpektovanejších trénerov československej i českej reprezentácie, tvrdí, že slovenský hokejový element obohacoval federálnu reprezentáciu.
„Dobre som si rozumel s Jánom Starším, spolu sme hrali v národnom tíme. Slováci doň prinášali prirodzenosť, výbušnosť a priamočiarosť. Veľa talentovaných hráčov som viedol počas môjho krátkeho pôsobenia v Košiciach: Onofreja, Brtáňa, Faitha,“ pripomína 84-ročný expert. Predchádzajúce skúsenosti i intuíciu využil na majstrovstvách sveta 1982 pri sformovaní úderného slovenského útoku Lukáč, Rusnák, Liba.
"Keď emigroval Peter Ihnačák – mal som ho v Sparte, rozumel som jeho rozhodnutiu, no neskôr som mu vyčítal, že to mohol urobiť inak – zaradil som Dara medzi Vinca a Igora. Všetci traja boli hráči svetového formátu, pritom každý iný. V tom tkvela ich veľkosť. Vinco bol skvelý zakončovateľ. Na prvý pohľad nenápadný Daro vynikal tvorivosťou a umne stmelil krídla. Igor mal skvelý prehľad, vedel sa vynájsť v ohnivých situáciách.
Slováci ako poleno utvorili báječnú formáciu aj preto, že boli nekonfliktní a z hokejového hľadiska prispôsobiví. Vinco dával góly aj vďaka Darovej účelnosti a Igorovmu perfektnému čítaniu hry. Priniesli niečo nové a originálne, neboli ako naprogramované mašiny, ťažili zo súhry, elegantne zladili svoje prednosti. Vedeli zahrať proti každému súperovi, získali si rešpekt," charakterizuje ich tréner, ktorý ich dal dohromady.
Aj po mnohých rokoch zdôrazní ich veľký podiel na zisku zlatých medailí na majstrovstvách sveta 1985 v Prahe. „Dara som určil za kapitána na svoju zodpovednosť, v reprezentácii som nikdy nepripustil národnostné narážky. Hráči si vážili jeden druhého, čo sa prejavilo aj na ľade.“