Na Nemeckom pohári pôsobí v slovenskej reprezentácii v pozícii rotujúceho asistenta trénera Craiga Ramsayho. „Priniesol nový pohľad na hokej,“ vraví o kanadskom odborníkovi.
Vedeli ste na sklonku kariéry, že sa dáte na trénerstvo?
Dúfal som v to i veril. Tým, že som hral veľmi dlho, mysel som aj na to, aby prechod do ďalšej profesie bol čo najjednoduchší. Urobil som si trénerské licencie, aby som bol nachystaný, keď príde ponuka.
Ponuku ste dostali. Čo rozhodlo, že ste hokejovú uprednostnili pred mediálnou?
Vyšlo to tak, že som začal v druhej lige v Dubnici, čo bola pre mňa dobrá skúsenosť pri nadobúdaní trénerskej rutiny. Nie je jednoduché prejsť hneď na striedačku a viesť mužstvo. Ani trénerský život nie je jednoduchý. Pomohol mi pomalší rozbeh na nižšej úrovni. Po sezóne ma oslovili z Trenčína – či by som robil asistenta Peťovi Oremusovi. Nemal som nad čím váhať. Prišiel som v závere ročníka, keď hrala Dukla baráž o záchranu s Detvou. Posledné štyri zápasy som už bol na striedačke.
Boli to veľké nervy?
Veľmi veľké. Klub s takou históriou, akú ma Dukla Trenčín, by sa nemal dostať do situácie, že sa posledným barážovým zápasom zachraňuje v najvyššej súťaži. Stalo sa to, nebolo to príjemné pre nikoho – fanúšikov, vedenie, hráčov, trénerov. Nikto to už nechce zažiť a dúfam, že sa to už opakovať nebude.
Čiže – aj po takejto skúsenosti dostal tréner prednosť pred komentátorom?
Mal som na výber – buď hokej, alebo komentovanie. Vlastne robím oboje, na majstrovstvá sveta pôjdem v pozícii spolukomentátora. Veľmi ma to baví, ak by som netrénoval a prišla by ponuka z televízie, možno by som pre ňu pracoval po celý rok.
Čo je ťažšie?
Obe profesie sú náročné, vyčerpávajú mentálne. Pri komentovaní musíte byť ustavične v strehu, idete naživo, hlava pracuje, po zápase cítite únavu. Tréner je na tom podobne, zažíva stresové situácie, musí aj vo vypätých chvíľach zvládnuť komunikáciu s hráčmi, niekedy sa rozhodnúť v zlomku sekundy, ustavične analyzuje hru. Pre mňa je príjemnejšia fyzická únava než mentálna.
Minulú sezónu mala Dukla veľmi dobrú – krôčik jej chýbal k zlatému vrcholu. Čo sa zmenilo v porovnaní s predchádzajúcou?
Prišiel nový tréner i niekoľko hráčov. Najdôležitejším faktorom, že sezóna šla tak, ako šla, sa stala osobnosť Branka Radivojeviča. Veľa s nami trénermi komunikoval, bol hnacím motorom v kabíne i na ľade. Rozhodli sme sa ísť svojou cestou aj v tréningoch, aj v systéme hry. Mali sme aj šťastie na výber hráčov, ktorí tím doplnili. Príprava nám veľmi nevyšla, chytili sme však začiatok sezóny, vo väčšom počte začali na hokej chodiť ľudia. To veľmi pomohlo aj hráčom. Hoci sezóna nedopadla tak, ako sme si všetci želali, určite bola úspešná.
V Dukle máte nasledovníka, jej dres oblieka váš syn. Aké je trénovať ho?
Veľmi ťažké. Človek sa na to pozerá inak, pre mňa je to hráč ako každý iný, ale je to môj syn. Som naňho tvrdší, o každej chybe mu poviem, vysvetlím, čo urobil zle. Jeho pohľad na mňa je možno taký – myslí si, že si všímam iba jeho. Tak to však nie je. Korigujem to tak, že doma sa o hokeji nerozprávame, bolo by toho veľa. My Slováci si myslíme, že tréner uprednostňuje svojho syna, no zodpovedne vravím, že u mňa to neplatí. Napokon, Peťo Oremus má na starosti útočníkov, robí zostavu, ja dohliadam na obrancov. To ľudia nevedia, nejaké reči okolo toho vždy budú. Vždy som tvrdil, že syna by som trénovať nechcel. Vyšlo to tak, musíme sa s tým obaja vyrovnať. Nie je to ľahké pre mňa ani pre neho.
Foto: TASR, Martin Baumann
Prečo bývalý útočník diriguje obrancov?
(so smiechom) Na striedačke sme dvaja bývalí útočníci, mne nerobí problém venovať sa obrancom. Je trošičku jednoduchšie koučovať obrancov než útočníkov, tak to vyšlo a tak to je.
V kariére ste zažili veľa trénerov. Mali ste nejaký vzor?
Nebudem spomínať žiadne mená. Od každého trénera, ktorý ma viedol, som sa snažil odpozorovať to najlepšie. Keď som mal tridsaťštyri-tridsaťpäť, už som si zaznamenával veci, bral si dobré rady, čo sa týka tréningov, mítingov, komunikácie s hráčmi i všetkého okolo toho, archivoval som si cvičenia. Dobré veci som si uchovával v hlave, zlé vytesňoval s tým, že to by som nikdy nespravil, toto nesmiem nikdy hráčom povedať, takto by som k nim nechcel pristupovať. A zasa – toto by som rád uplatnil, takto by som chcel pôsobiť. Na sklonku kariéry som si trénerov všímal viac. Veľa som sa naučil aj od kanadského trénera počas trojročného pôsobenia vo francúzskom Štrasburgu, mojej poslednej hráčskej destinácie.
Pozdáva sa vám myšlienka rotujúcich asistentov v slovenskej reprezentácii? Ako ste zareagovali na pozvánku?
Prekvapila ma, ale najmä veľmi potešila. Som rád, že sa vedenie národného tímu rozhodlo pre rotáciu druhých asistentov pri Craigovi Ramsaym. V Tipsport Lige máme šikovných mladých trénerov, šanca absolvovať turnaj na medzinárodnej úrovni, aj keď na týždeň, je superskúsenosť. Vítam ju.
V čom vidíte prínos trénera Ramsayho?
V dôraze na detailoch. Prízvukuje, ako veľmi záleží v každej situácii na najmenších detailoch. Detaily, detaily, detaily: postavenie nôh, hra hokejkou, korčuľovanie, buly, dohrávanie súbojov, pozičná hra. Je veľa vecí, na ktoré upozorňuje. Utorkový videomíting venoval hre v obrannom pásme. Ak všetci hráči pochopia jeho filozofiu, tak to musí fungovať.
Je to aj pre vás niečo nové?
Určite. Veľmi rád debatujem s trénermi o hokeji, o aktuálnom dianí, aký bol hokej v minulosti, ako sa mení. Vždy ten pohľad staršieho a skúsenejšieho trénera je pre mňa veľmi obohacujúci. Každý môžeme mať iný pohľad na rovnakú situáciu. Keď sa o nej rozprávame, zistíme, že naozaj rozhodol detail v stotine sekundy. Veľmi rád s Craigom hovorím o hokeji.
Aj ten najlepší systém však závisí od toho, ako ho zvládnu hráči…
Aj v tom krátkom čase, ktorý sme mali v príprave na Nemecký pohár, sme hráčov presviedčali, že isté veci fungujú. Keď si ich ohmatajú a osvoja v herných situáciách v zápase a zistia, že fungujú, tak im uveria.
Iste ste zaregistrovali aj názory, či potrebuje slovenský hokej zahraničného trénera. Potrebuje? Je hokej na dobrej ceste?
Je. Vždy je to aj o tom, aby kompetentní vybrali správneho človeka. Myslím si, že Craig je taký, je veľká osobnosť. Má prehľad, vyžaruje z neho pokoj, je rozvážny, veľmi skúsený i inteligentný. Vie veci vysvetliť, priniesol nové pohľady na hokej. Máme aj dobrých slovenských trénerov, ktorí by tú prácu mohli robiť. Zväz sa rozhodol ísť svojou cestou. Myslím si, že je správna.
Foto: TASR, Martin Baumann
Slovenský hokej zaznamenáva ústup z niekdajších pozícií. Ste optimista, že prídu lepšie roky?
Toľko kvality, ako sme mali niekedy v NHL, v súčasnosti nemáme – a asi ani dlho nebudeme mať. Stále však máme dosť kvalitných hráčov, šikovných korčuliarov, ktorí vedia byť nebezpeční i obetavo blokujú strely. Vždy je to o tíme, a keď drží spolu, môže práve tými detailami zdolať aj silnejšieho súpera.
Na Nemeckom pohári zažijete premiéru v pozícii asistenta národného tímu. Turnaj poznáte z vlastnej hráčskej skúsenosti. Čo je v ňom dôležité z pohľadu reprezentácie?
Keď som v minulosti hral na Nemeckom pohári i na iných turnajoch počas sezóny, zo skúseností viem, o čom to je, aký hokej sa tam hrá. Vieme, akí súperi nás čakajú, samého ma zaujíma, aké zápasy s nimi odohráme.
Máme porovnateľnú kvalitu so súpermi?
Určite. Jednoznačne máme, našou ambíciou je turnaj vyhrať.
Máte pestrý hokejový životopis. Čo považujete za jeho vrchol?
Fú… Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Do každej sezóny som šiel s tým, že chcem čo najviac vyhrávať. Keď som začínal medzi mužmi ako mladík, mal som šťastie, že Trenčín mal veľmi silný tím. Získali sme federálne zlato, slovenské tituly, vždy sme sa dostali aspoň do semifinále. Moje začiatky boli o víťazstvách, keď som odišiel do Čiech, zasa som mal šťastie, stal som sa majstrom so Vsetínom. Vo Švédsku to bolo najmä o práci, spoznával som, že hokej je vo svete tvrdá drina, nik sa s vami nehrá, nedá nič zadarmo. Vo Fínsku to bolo to isté. Keď som sa po čase vrátil na Slovensko, snažil som sa pomáhať spoluhráčom byť lepšími, odovzdávať im skúsenosti.
Čomu ste vďačili za hokejovú dlhovekosť?
Mal som šťastie, vyhýbali sa mi zranenia. Plánoval som hrať do tridsiatich ôsmich rokov, potiahol som to do štyridsiatich štyroch. Dobrým rozhodnutím bolo odísť do Francúzska, rodine sa tam veľmi páčilo, hokej sa mi páčil. V Štrasburgu som našiel priaznivé prostredie, trénerom počnúc, mestom končiac.
Neprehovárali vás, aby ste ešte ostali?
Chceli, aby som ešte jednu sezónu potiahol, ale už som mal svoj vek, cítil som sa veľmi opotrebovaný, najviac ma boleli kríže. Vo Francúzsku šiel hokej hore, ubíjalo ma dvanásťhodinové cestovanie. Keď som si premietol, že by som do toho skočil ešte na jednu sezónu, už by to bolo príliš.
Zámorie vás nelákalo?
Lákalo, samozrejme. Keď som bol mladý, nebol som taký dobrý hokejista, tak fyzicky vyspelý, ako niektorí hráči môjho ročníka: Jaromír Jágr, Martin Ručinský i niektorí iní. Viacerí boli lepší. Vtedy som rozmýšľal len o tom, že budem hrať v Trenčíne najvyššiu súťaž. Keď som sa dostal do slovenskej reprezentácie, NHL sa rozširovala, pokukoval som, že by som tam mohol ísť; Ľubo Sekeráš a Peťo Bartoš šli do Minnesoty. Z Ameriky mi volal jeden agent, že by ma mali draftovať, hovorilo sa o Floride, Arizone i Minnesote, no nič z toho nevyšlo. To som sa už blížil k tridsiatke. Nebanujem, skrátka som tam nešiel, nebol som taký dobrý.
Len či nie ste príliš skromný. Jiří Dopita, olympijský víťaz z Nagana 1998, povedal, že s lepším pravým krídlom v klube nehral…
(s úsmevom) Ale áno, mal som niekoľko veľmi dobrých sezón. Ale – ani skauti nie sú hlúpi, na ten štýl hry, ktorý vtedy v NHL prevládal, som pravdepodobne nebol dostatočne dobrý. Tak som to bral.
Foto: TASR, Martin Baumann
Je väčší adrenalín v hráčovej hlave alebo v trénerovej?
Mal by byť v hráčovej. Aj tréner prežíva stresové situácie, počas zápasu je plný adrenalínu. Keby nebol nabudený, tak len posiela hráčov na ľad. Musí byť stále v strehu, stres trošku napomáha tomu, aby stále sledoval dianie a pomáhal mužstvu svojimi rozhodnutiami.
Sezóna vyvrcholí majstrovstvami sveta v Bratislave a Košiciach, Slovensko zažije ďalší veľký hokejový sviatok. Vnímate už v kabíne nejaký tlak, prípadne pripravujete naň reprezentáciu?
Na nejaký tlak je ešte skoro. Už sme však hovorili s chalanmi, že od prvého dňa sústredenia bude pribúdať záujem médií – a čím bližšie bude svetový šampionát, tým bude narastať. Bude to niečo iné, špecifické, než keby sa konal šampionát inde.
Na predchádzajúcom domácom šampionáte v roku 2011 malo Slovensko veľmi silnú zostavu – a prekvapujúco nepostúpilo do štvrťfinále. Komentovali ste televízne prenosy?
Komentoval. Myslím, že vtedajší šampionát je taký zdvihnutý prst. Odohrať ho doma nie je jednoduché. Hráči sa chcú pred vlastným publikom ukázať, ženie ich, no pred siedmimi rokmi veľmi kvalitný tím zažil neúspešné majstrovstvá.
Viete byť kritický voči bývalým spoluhráčom?
Ale áno. Ľudia od spolukomentátorov vyžadujú, aby boli veľmi kritickí. Ja to neuznávam, keď však Slováci nehrajú dobre a niekto urobí chybu, tak to pomenujeme. Nebudeme však kritizovať hráčov tak, ako by chceli bulvárne médiá, možno niektorí ľudia, frustrovaní z prehry. Touto cestou som nikdy nešiel a ani nepôjdem. Kritika musí byť konštruktívna, presná i adresná, ale nesmie hráčov zhadzovať pod čiernu zem.
Spomeniete si, ako ste zhodnotili účinkovanie Slovenska?
To už si presne nepamätám. V poslednom zápase sme zdolali Dánsko, po ňom sa Demo (Pavol Demitra) emotívne lúčil s reprezentačnou kariérou. Bolo to relatívne pozitívne, aj dojímavé, tá bodka bola pekná.
Spájate svoj život natrvalo s trénerstvom?
Uvidím, čo život prinesie. V trénerskej profesii sa zo dňa na deň môže veľa vecí zmeniť, no zatiaľ ma napĺňa.