Krátko nazrel do NHL, pôsobil vo viacerých európskych ligách, je dvojnásobným majstrom českej extraligy (s Pardubicami a Libercom). V súčasnosti využíva bohaté skúsenosti ako tréner brankárov v slovenskej reprezentácii.
„Z histórie poznáme dosť prípadov, keď brankári v premiére na majstrovstvách sveta patrili k oporám a skúsení zlyhali. Máme kvalitné brankárske trio,“ vraví.
Rozmýšľali ste niekedy o trénerstve? Lákalo vás?
Keď hráte hokej, neriešite budúcnosť, žijete v bubline a len si predstavujete, aké to bude, keď skončíte. Ku koncu kariéry som si predstavoval, že by som sa venoval deťom. Vravel som si, že by bolo fajn, keby som sa vydal na trénerskú cestu. Predtým som si ešte chcel oddýchnuť, trošku pocestovať a potom sa do toho pustiť.
Ktorý tréner bol vo vašej kariére najdôležitejší?
V každom jej období boli takí, ktorí ma posúvali. Vo Zvolene mi vštepil základy chytania nebohý pán Marián Engler. Prísny, ale ľudský. Tým, že som bol na Slovensku, trénerov brankárov som veľa nemal. Spomeniem Františka Kučeru, v reprezentácii Vlada Šťastného a najmä Jána Filca. S ním sme dosiahli najväčšie úspechy. Každý tréner vám niečo dá.
Potvrdíte, že Miroslav Šatan ukončil vašu hráčsku kariéru a naštartoval trénerskú?
Nerád by som ho dával pod tlak, ale spôsobil, že som sa rozhodol veľmi, veľmi rýchlo a neuvažoval som, že ešte budem pokračovať, hoci som to plánoval. Mal som na stole ponuku Zvolena, na slovenské pomery veľmi príjemnú a atraktívnu. Vlani v lete sme sa predbežne dohodli, že keď sa vyliečim, tak sa k nej vrátime. Potom sa však ozval Miro – a po dvoch-troch bezsenných nociach som prikývol. A veľmi som sa tešil na novú výzvu.
Foto: SITA, Martin Havran
Čo zavážilo najviac?
Osobný pocit. Aj ja som kritizoval nedávne pomery v slovenskom hokeji, snažil som sa niečo zmeniť. Prišlo mi, že z morálneho hľadiska je správne a rozumné Mira podporiť. Po tomto rozhodnutí sa mi obrovsky uľavilo. Prevládol pocit, že to, čo som spravil, je správne. Ani raz som sa nepristihol pri myšlienke, že by som to oľutoval. A teraz vidím, že zdravie som mal také podlomené, že by som si v pokračovaní kariéry len ubližoval. Zvládol by som to, lebo by som cvičil, posilňoval, no telo by dostávalo zabrať. S odstupom času vidím, že to bola najlepšia možná voľba.
Čo brankára bolí najviac?
Je to individuálne, v podstate všetko. Mňa najviac kolená, cítim aj krčnú chrbticu, ramená. Zjednodušene: problém je v tom, že počas aktívnej činnosti sme obalení svalmi. Keď skončíme, vypneme, vydýchneme si, dáme si to pivko, doprajeme si aj nezdravé jedlo. Zľahka priberieme, svaly ochabnú, telo už nedrží tak pokope – a vtedy sa začnú ozývať bolesti. Preto je dobré sa naďalej udržiavať v akej-takej kondícii.
Pamätáte si zo Zvolena Mareka Čiliaka?
Jasné! Aj moji rodičia sa poznali s jeho rodičmi. Mareka si pamätám ako malého chlapca, máme spoločnú fotku z roku 2002, mal vysoké betóny, na krku moju zlatú medailu. A teraz sme spolu v reprezentácii!
Skúste stručne charakterizovať trio Čiliak, Godla, Rybár, debutujúce na svetovom šampionáte…
Marek je v úvodzovkách stará škola, chytá cez talent, je veľmi rýchly, aktívny s nadpriemernou rozohrávkou. Nedáva až tak dôraz na spôsob chytania, ale na to, aby chytil puk. Paťo Rybár je v bránke väčší, jeho prednosťou je výborné uhlovanie, pozične vykrýva priestor, chodí dolu. Je to moderný švédsky štýl chytania. Denis je aktívna fínska škola, ruky má viac vpredu, aktívne korčuľuje, je taký atlét v bránke.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Všetci traja sú nováčikovia na majstrovstvách sveta. Môže sa to na nich nejako podpísať?
História ponúka dosť prípadov, keď brankári v premiére na majstrovstvách sveta patrili k oporám – a skúsení zlyhali. Oboje poznám z vlastnej skúsenosti. Je to vždy vec aktuálnej formy, toho, ako mužstvo pomôže brankárovi, či bude mať aj trochu šťastia – aj keď ja na šťastie veľmi neverím. Keď si šťastie predstaví, vysníva si ho, môže byť úspešný. Neobávam sa, všetci traja v sezóne odchytali veľa zápasov, boli oporami tímov.
Brankári žijú vo vlastnom svete. Rozpoznáte, či sú v pohode?
U Mareka je to v poriadku, úspešne odchytal v play off, nastúpil v jednom prípravnom zápase proti Francúzsku a zvládol ho bravúrne. Klopem na drevo, aby tak aj pokračoval. Denis mal ťažkú situáciu v prípravnom zápase vo Švédsku. Hľadali sme východisko, ako si uvedomiť, že jeho myslenie nebolo optimálne. Som veľmi rád, že na to prišiel, prejavilo sa to aj v ďalšej príprave. Paťo je trošku tichší. Tým, že má ocina bývalého brankára-reprezentanta, dostáva od neho veľa informácií, supluje trénera v tom dobrom zmysle. Otec vždy synovi rád poradí.
Nehrozí dvojkoľajnosť, že doma počuje niečo iné?
V tomto nevidím nijaký problém. Paľo niečo zažil, odtrénoval i odchytal, viem, aký je náročný na brankárov v Banskej Bystrici, ako tvrdo pracuje. Aj ja musím byť natoľko rozumný, že nemôžem za mesiac v príprave meniť, čo oni budujú niekoľko rokov. Ako oni rešpektujú mňa, rešpektujem aj ja ich. Nepociťujem nič kontraproduktívne, so všetkými komunikujeme v záujme veci.
Pomáhate im odbúrať predzápasové napätie?
Vtedy už do ich sveta nezasahujem, nenarúšam ich sústredenie. Deň pred zápasom vidím, ako sú na tom. Keď ich nepoznám, tak sa spýtam, akonáhle ich spoznám, stačí mi jeden zápas, viem, čo potrebujú. Braňo Konrád sa v deň zápasu nedá vyrušiť. Nemá zmysel poklepkávať ich po betónoch, to je otravné. Môže sa stať, že počas zápasu môžem prísť s nejakou radou, ale je to skôr výnimočné.
Slovensko začína v základnej A-skupine zápasom proti Česku. Rivalita pretrváva, nehrozí premotivovanosť?
Berieme to ako každý iný zápas, už je to iné, ako keď som to zažil ja, keď sme proti sebe hrávali. Pulzovali tam veľké emócie, veľká prestíž. Súčasní chalani to už berú trošičku inak – a to je dobre. Pripravujeme sa ako na každého iného súpera, s istými špecifikami. Nejdeme zdolať Čechov, ale prvého súpera. Čo si povieme v sobotu, povieme si aj v nedeľu proti Švajčiarom.
Zodpovedalo jedenáste miesto Slovenska na olympijskom turnaji v Pjongčangu realite?
Reálny stav je obsahovo ťažké spojenie. Slovinci nás potrápili, bolo to možno o jednej presnej strele. V B-kategórii takmer s identickým tímom nepostúpili medzi elitu. Hokej je v súčasnosti vyrovnaný, rozdiel spočíva v detailoch, ako komu vyjde deň. Som však optimista, chlapcom reálne verím, že postúpia do play off. O to sa budeme usilovať.
Čo priniesol do národného tímu tréner Craig Ramsay? Ako by ste ho charakterizovali?
Priniesol vysokú odbornosť, profesionalizmus, nadšenie. Čerpá z bohatých skúseností, hráči vnímajú, že sa od neho môžu veľa naučiť – a individuálnym rastom pomôžu sami sebe. Zároveň nesmieme zabudnúť na jeho dvoch asistentov: Vlado Országh je u mňa špička, čo sa týka pracovitosti, zápalu pre vec, odbornosti. Robo Petrovický veľmi dobre k nim zapadol. Paráda.
Craig Ramsay pri nástupe vravel, že nie je demokrat. Platí to?
Platí. Na tréningoch sa vie aj rozčertiť a chlapcom zdvihnúť mandle, keď kazia prihrávky, nie sú rýchli. Je aj prísny tvrďas. O tom je hokej v Amerike. Tam si hráč nemôže robiť na ľade, čo chce. Musí počúvať trénera, plniť jeho pokyny a mať charakter pre mužstvo. To sú prvky, na ktorých sa zakladá svetový hokej: pevný charakter, oddanosť tímu, plnenie taktiky, dodržiavanie herného systému.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Pasuje Ramsayho systém slovenskému hokejovému naturelu?
Musíme pochopiť, že sa nemôže prispôsobovať on nám, ale my jemu, ak chceme byť úspešní. Zažil špičkový hokej v NHL, odtrénoval tam 35 rokov, má rešpekt. Názory, že nepasuje do nášho naturelu, nepovažujem za správne. Ak sa chceme posunúť, musíme sa učiť od najlepších. Vlado Országh i Robo Petrovický tiež hrali v NHL, sú tej istej krvnej skupiny, vyžadujú presne to isté.
Čo z vášho pohľadu potrebuje slovenský hokej najviac?
Na všeobecnú otázku je jednoduchá odpoveď: šport zodpovedá tomu, v akom stave sa nachádza krajina. Regionálny šport vždy držali regionálni sponzori. Keď to nefunguje, malé fabriky majú problém prežiť, tak nebude regionálny šport. Keď sme už zabŕdli do tejto otázky – ktorá automobilka sponzoruje hokej, futbal alebo iný šport? To sú obrovské fabriky. Stačí sa pozrieť do Česka, niekoľko hál má v názve elektrárne. Vidíme, ako sa na Slovensku trápia farmári. Ľudí sužujú základné životné veci, šport je nižšie. Nemôže dobre fungovať, keď nefungujú veci nad ním.
Slováci však boli majstri sveta, v rokoch 2000 až 2003 získali na majstrovstvách sveta zlato, striebro i bronz. Striebro pridali aj pred šiestimi rokmi. Čo sa zmenilo?
Áno, stali sme sa majstri sveta, dosiahli sme niečo úžasné. Ale – ja som postkomunistické dieťa, podobne ako aj ďalší vtedajší spoluhráči, bol som z nich najmladší. Ťažili sme z obdobia, keď bolo všetkého dosť. Aj talentu, aj systému, aj hokejových tried. Aby sme si rozumeli, nechválim predchádzajúci režim, no musíme sa pozrieť, v akom stave sa nachádzame – a potom môžeme súdiť. Vezmime si, aké máme zimné štadióny. Dnes už ľudia chodia na filmy do multiplexov, lebo sú moderné, majú tam komfort, nie do starých kín. Pred rokom som bol na Slovane na zápase KHL. Hokejovo mal nízku úroveň, Slovan napokon vyhral 2:1. Dve tretiny sa na hokej nedalo dívať, tretia bola výborná. Ľudia však odchádzali nadšení, v krásnom prostredí zažili emócie v elektrizujúcej atmosfére. Neriešili kvalitu hokeja, tešili sa zo zážitku.
Čo máte na starosti popri tréningoch?
Pripravujem rozbory, robím skauting súperových brankárov, pozriem si ich tréning, kto chytá. Na internete si nájdem dvadsať situácií, z ktorých dostal góly – a z toho urobím pre chalanov report. V Pjongčangu v zápase proti Rusku sme vedeli, že Košečkin je veľký a robustný, nemá silnú rozohrávku, najväčšiu slabinu má v strelách na teplomer (podpazušie, pozn.). Po zápase aj zaspím, keď som chytával, neraz som býval do rána hore.
Foto: SITA, Ján Viazanička
A po šampionáte?
V júni pripravujeme kempy brankárov mládežníckych reprezentácií od pätnástky do dvadsiatky, zažil som ich aj ja. Budú mi pomáhať Rasťo Staňa, Peťo Kosa, Marko Milý. Koncom mája ideme na seminár do Colorada – Rasťo Staňa, Peter Kosa a ja – na pozvanie americkej strany, bude tam celý svet. V júli začínajú kempy osemnástky i dvadsiatky. Popri tom zabezpečujem materiálne vybavenie, hľadám sponzorov. Roboty je dosť, veľmi mi pomáhajú ľudia okolo mňa, komunita trénerov brankárov je výborná. Niektorí sú profesionáli, niektorí nadšenci, všetci sa snažia o jedno – aby pomohli brankárom.
V akom veku je vhodné začať chytať?
S kolegami rozoberáme aj túto tému. Zhodli sme sa, že špecializácia vo veku osem-deväť rokov nie je ideálna. Bolo by dobré, keby do desiatich rokov chlapci striedali pozíciu hráč, brankár. Nech sa naučia dobre korčuľovať, byť aktívni s hokejkou. Od desiatich rokov nech sa špecializujú. Brankár potrebuje dobre korčuľovať, vedieť rozohrať, hýbať sa, musí byť atlét. Keď som začínal v ôsmich rokoch, bolo to trošku iné. Vtedy sa chytalo na talente, teraz sa vyžaduje všestrannosť. Pomôže mu aj predpríprava ako hráča.
Má každý extraligový klub trénera brankárov?
S výnimkou Žiliny majú – aj tam sa ľady pohli – viacerí sú odborne na vysokej úrovni. Taký je trend vo svete. V Liberci bol tréner brankárov mladší ako ja. Denno-denne sme pracovali, robili rôzne rozbory. V tridsiatich piatich som sa musel naučiť nový trend chytania, so starým som nestíhal. Učil som sa aj od mladších, aby som sa im vyrovnal, napredoval a bol konkurencieschopný. Bola to najlepšia a jediná správna voľba. Keby som sa neprispôsobil, nemal by som titul a nehral v ďalšom ročníku vo finále. Aj brankár sa musí vzdelávať počas svojej kariéry. Snažím sa otvoriť aj otázku, aby každý slovenský extraligový tím mal slovenského brankára. Vypočujem si všetky strany a názory – niektoré sú za, niektoré proti. Napríklad Košice, Banská Bystrica a Poprad ho v tejto sezóne nemali.
V čom pociťujete najväčšiu zmenu v porovnaní s hráčskou kariérou?
Je to podstatne iné. Mám väčšiu zodpovednosť, ale aj viac času. Ako hokejista som poznal len okolie hotela a štadióna. Chcel by som trošku viac spoznať mesto, tamojšiu kultúru. Chalani popoludní spia, ja už nemusím – a rád ten čas aktívne využijem.