Slováci žijú športom. Núka im únikovú cestu, tvrdí kapitán Sekera

04.05.2018 11:25
Sekera
Andrej Sekera. Autor: ,

Nepotrebuje často a veľa rozprávať. Radšej prehovorí výkonmi a spoluhráčom ide príkladom - na ľade i mimo neho. Poznávacím znamením Andreja Sekeru (31) je neodmysliteľný úsmev, zbraňou podpora útoku zo zadných radov.

„Keď treba, viem sa nahnevať. Spoluhráčom sa snažím vysvetliť, čo je dôležité. Je len na nich, aby si to vzali k srdcu,“ tvrdí kapitán slovenských hokejistov a opora Edmontonu Oilers.

Klubovú sezónu ste nedokončili pre zranenie kolena. I tak ste sa pridali k národnému tímu. Aká je vaša motivácia?

Reprezentovať bola pre mňa vždy česť a veľká výzva. Ako chlapec som vyrastal na národnom mužstve. Preto som s príchodom do reprezentácie nikdy nemal problém, pokiaľ som bol zdravý. Teraz ma síce pobolievalo koleno, ale nešlo o nič vážne. Akurát potrebovalo čas na doliečenie. Veľa som toho v sezóne nenahral, tak som si ju chcel predĺžiť. Navyše, druhému kolenu, ktoré mi pred rokom operovali, len pomôže, keď budem hrať. Dostane sa rýchlejšie do normálu.

Kladný vzťah k reprezentácii má športovec zakorenený od malička alebo ho získa postupne pri prvých dotykoch s najcennejším dresom?

Keď som bol mladší, na Slovensku platilo, že pre hokejistu je najvyšší cieľ zahrať si za reprezentáciu. Vždy som to vnímal ako obrovskú motiváciu a neskôr poctu, že v nej môžem byť. Ako mladý chalan som obdivoval reprezentantov pri televíznej obrazovke. Sledoval som, ako získavali medaily a sníval o tom, že raz zažijem to isté. Túžil som, aby mi raz zavesili na krk medailu a mohol som si vychutnať nespútanú radosť fanúšikov.

Ako ste prežívali zlatý Göteborg 2002?

V tom čase som už pôsobil v Dukle Trenčín a do hokeja som bol zbláznený. Chodili sme sa pozerať na mužov a každý z nás sníval, že si zahrá za prvý tím, keďže Dukla bola pojem a stále ním je. Počas majstrovstiev sveta som sa vždy snažil, aby mi neušiel ani jeden zápas. Buď som ich sledoval doma, po škole na intráku alebo sme si šli sadnúť na kofolu a pozerali so spoluhráčmi.

Sú pre mladých hokejistov dôležité stretnutia s ich vzormi?

Stretnutie s hviezdami podporí každého, najmä psychicky. Chalani, ktorých ste obdivovali v televízii, sú zrazu vedľa vás, podávate im ruky, zdravíte sa s nimi. Popri tom sa so zatvorenými ústami snažíte od nich čo najviac odpozerať. Človeku to dá veľa.

Teraz to zažívate z opačnej strany. Imponuje vám to?

Viem, že je ideálne, keď sa mladší hráči môžu stretnúť so vzormi, dotknúť sa ich, prípadne sa niečo spýtať. Keď niekto sleduje, čo a ako robím v príprave na tréning a zápas, je to super. Ak sa niečo aj opýta, nikdy nemám problém odpovedať, poradiť či usmerniť. O tom to je. Pre najmladších hokejistov je zážitok, aj keď vás len vidia, pozdravia či vypýtajú si podpis. Tiež som bol ako oni, pamätám sa na to.

Už pred dvoma rokmi ste boli kapitán národného tímu na MS v Petrohrade. Je to iný pocit, keď máte na drese veľké céčko?

Ani nie. Snažím sa vždy hrať čo najlepšie. Keď niečo treba povedať, poviem to bez ohľadu na to, či mám na drese písmenko alebo nie. V šatni sú si všetci rovní – mladší, starší, skúsenejší i menej skúsení. O tom je správny tím, aby aj starší počúvali mladšieho, ak hovorí niečo dobré. Pozícia kapitána ma pri výkonoch nijako nelimituje a neovplyvňuje.

Andrej Sekera.
Andrej Sekera. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Vaši spoluhráči tvrdia, že nepatríte medzi veľkých rečníkov.

Keď niečo treba povedať, nemám s tým problém. No rečniť v kabíne za každú cenu, len preto, aby som niečo povedal, nemá význam. Radšej som lídrom na ľade. Na tejto úrovni už každý vie, ako sa hrá hokej. Sú však situácie, keď treba spoluhráčov podporiť alebo im dohovoriť. Povedať chlapcom môžete čokoľvek, zväčša na rôzne detaily príde každý aj tak sám. Snažím sa im však vysvetliť aspoň to, že nie je dôležité len prísť presne načas na tréning. Treba pre seba niečo urobiť aj predtým. Pomáha to predchádzať zraneniam a predĺženiu kariéry.

S akými cieľmi idete na šampionát?

Ciele musia byť vždy najvyššie. Pokúsime sa vyhrať čo najviac zápasov, ideálne aj posledný – 20. mája. Samozrejme, k úspechu vedie dlhá cesta. Môžeme sa oň popasovať, ale nikto nevie, ako to dopadne. Ak budeme hrať v každom stretnutí na sto percent a dáme do toho všetko, nebudeme sa musieť pri návrate domov hanbiť.

V kádri je viacero mladších hráčov, ktorí zažijú na MS premiéru. Čo im dá účasť na seniorskom šampionáte?

Pre mladších chalanov je to veľká hokejová škola do života. Možnosť hrať proti najlepším na svete na takomto podujatí je obrovské plus do ich ďalšej kariéry. Každý pochopí, že na sebe musí ešte veľa makať.

Aké sú vaše spomienky na prvý šampionát v roku 2008 v Kanade?

Cítil som nervozitu, nevedel som, čo očakávať. Hráte proti dospelým chlapom, top hokejistom z celého sveta i NHL. Mieša sa vo vás veľa rôznych emócií. Keď som sa však na ľade v zápase prvýkrát dotkol puku, nervozita zo mňa opadla a hral som si svoj klasický hokej.

Mužstvo vtedy bojovalo o záchranu. Ako to prežíva mladý hráč?

Šampionát bol sklamaním. Prehrali sme zápasy, ktoré sme nemali. Keď vyhrávate, sily sa dobíjajú rýchlejšie. Akonáhle prehrávate, ubíja to a chýba aj energia. Psychika pracuje a dostaví sa nechuť k hokeju. Každý si v takých chvíľach nájde spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Turnaj v Halifaxe mi otvoril dvere do veľkého hokeja. Videl som, aké to je a povedal som si, že už nikdy nechcem hrať o záchranu.

Ani o rok Slovensku šampionát nevyšiel.

Platí to isté. Keď vyhrávate, všetci ľudia okolo sú spokojní. Keď prehrávate, príde trápenie. Tak to v športe chodí. Nefungovalo to. Snaha nám nechýbala, ale niekdy to jednoducho nejde. Hokejisti zažijú niečo také počas kariéry veľakrát.

Zahrali ste si aj pod vedením Glena Hanlona, ktorý nedosiahol úspechy a nezískal si priazeň fanúšikov. Mnoho hokejistov si ho však pochvaľovalo. Aká bola vaša skúsenosť?

Hanlon mi pasoval. Snažili sme sa o kanadský štýl – priamočiary, jednoduchý a účelný. Bola to výrazná zmena oproti európskemu štýlu hry. Keďže som pôsobil v zámorí, veľmi mi to vyhovovalo. Rád spomínam na všetky šampionáty, každý mi niečo dal. Vždy si pamätáte najmä tie dobré veci, horšie sa z mysle postupne vytratia. Mrzelo ma, že som nemohol štartovať na domácom šampionáte v roku 2011. Bol som zranený, s tým sa nedalo nič robiť. Sledoval som ho len v televízii.

Dočkali ste sa aj úspechu. V čom tkvela sila výberu v Helsinkách 2012?

Na Helsinki mám najlepšie spomienky. Vyhrávali sme a dosiahli sme vynikajúci úspech. Bol to jeden z mojich najväčších životných a hokejových zážitkov. Zišli sme sa výborná partia, vychádzali nám veci a všetko do seba zapadalo. Padali nám góly, výborne chytali brankári a všetci hrali super. Bola to výborná kombinácia všetkých potrebných faktorov.

Ktorý zápas vám najviac utkvel v pamäti?

Semifinále s Českom. Vyhrali sme 3:1. Keď zvládnete štvrťfinále – postupovali sme cez silnú Kanada – je to super, ale ešte stále musíte spraviť jeden krôčik k medaile. Keď prejdete cez semifinále, viete, že vám už cenný kov neujde. To je silný moment. Samozrejme, nad všetkým čnie privítanie doma fanúšikmi. Keď to vidíte v televízii, nedokážete si predstaviť aké to je. Treba zažiť eufóriu na vlastnej koži. Doprial by som to každému.

Slovensko ste reprezentovali aj na olympiádach vo Vancouvri 2010 a v Soči 2014. V čom je olympijský turnaj iný než majstrovstvá sveta?

Keď som hral na olympiáde, boli tam najlepší hokejisti na svete. Každé mužstvo bolo nabité obrovskou silou. Šlo o výnimočné turnaje. Olympiáda je úžasný športový zážitok. Atmosféra okolo, ostatné športy, mnohí slávni športovci – je to niečo úplne iné. Nemali sme veľa času pozrieť sa na iné športoviská, len počas voľna. I tak to bol zážitok. Videli sme, ako všetko funguje v olympijskej dedine i všade inde.

Keď ste hrali za tím Európy na Svetovom pohári, cítili ste sa rovnako ako v drese národného tímu?

Bolo to trošku iné, ale bez ohľadu na to, aký dres mám na sebe, vždy chcem hrať najlepšie, ako viem. Snažím sa vyhrať každý zápas. Stretli sme sa vo výbere Európy všetci s rovnakým zmýšľaním, sadli sme si a nemali sme veľké oči. Šli sme postupne zápas za zápasom a napokon sa nám postupom do finále podaril veľký úspech.

Andrej Sekera počas prípravného zápasu s...
Andrej Sekera počas prípravného zápasu s Francúzskom v Piešťanoch. Autor: TASR, Martin Palkovič

Reprezentujete viac pre vlastný dobrý pocit alebo pre potešenie fanúšikov?

Najmä preto, že som na tom vyrastal. Od žiakov cez dorast a juniorku som sníval, že sa raz predstavím v národnom tíme. Túžil som zažiť to, čo cítili moji predchodcovia, keď získali medailu. Že sa mi to už raz podarilo, si veľmi cením. Viedli ma a vychovávali tak, že reprezentovať musí byť pre každého česť.

Určite však vnímate, ako sa vedia ľudia doma nadchnúť hokejom počas šampionátu.

Jasné. Na Slovensku to žije nielen hokejom, ale každým športom. Sme športová krajina – či ide o futbal, hokej, basketbal, hádzanú, volejbal, cyklistiku alebo čokoľvek iné. Slováci sú vždy hrdí na krajanov, ktorí vo svojom odvetví niečo dokážu. Môžu potom hovoriť, že ten a ten je Slovák. Takže sa snažíme reprezentovať našu krajinu najlepšie ako vieme aj kvôli nim.

Cítite, že si v súčasnej ťažkej dobe zaslúžia aspoň trochu športovej radosti a hrdosti?

Ľudia u nás si zaslúžia viac, než dostávajú. Bohužiaľ, niektorí si asi myslia opak a tvária sa, že im stačí aj to málo, čo majú, lebo sú tak zvyknutí. Je smutné, ako to u nás vyzerá. Šport je asi aj preto pre mnohých úniková cesta, aspoň na chvíľu sa niečím potešiť.

Zmení sa niečo v blízkom času k lepšiemu v podpore športu?

Určite nie. Skôr očakávam, že to bude trvať dlhé roky. Na Slovensku nie sú peniaze na nič, ťažko môžeme hovoriť o podpore športu. Nie je postarané o základné životné podmienky pre ľudí, aby mali normálny a dôstojný život, aký si zaslúžia za všetko, čo pre túto krajinu urobili. Šport je úplne bezvýznamný oproti tomu, čo mnohí prežívajú. V blízkej dobre určite žiadne výrazné peniaze do športu neprídu.

Situácia na Slovensku vás nenecháva ľahostajným. Trápite sa, keď prídete po sezóne domov?

Jasné. Najviac ma mrzí a hnevá, keď vidím starších ľudí, ako počítajú každý cent, aby vydržali do ďalšieho dôchodku. Niekto potom vyhlási, že obdivuje ľudí, ktorí vyžijú z dvesto alebo tristo eur a že by s tým tiež nemal problém… Tak nech si vymenia úlohy. Politici by z toho asi naozaj vyžili. Veď ich plat je nič oproti tomu, aké biznisy robia popri tom. Je to smutné, ale je to tak.

Ťahá vás to napriek tomu rok čo rok domov?

Jednoznačne. Chcem žiť na Slovensku. Budem sa snažiť urobiť všetko preto, aby som aspoň ja – keď to už nerobí štát – nejako pomohol deťom či bežným ľuďom.

Akým spôsobom?

Snažím sa niečo rozbehnúť, ale zatiaľ to nebudem špecifikovať. Ešte to má veľmi ďaleko od reálneho obrazu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#slovenskí hokejisti #Andrej Sekera #MS 2018 v hokeji
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku