Foto: Pravda, Robert Hüttner
Na šampionáte v Dánsku, jeho dvanástom (!) v kariére, prekoná hneď v prvom stretnutí s Českom (v sobotu o 20.15) rekord Miroslava Šatana (183) v počte zápasov za národný tím.
Oveľa viac než úctyhodné číslo si váži fakt, že ešte stále dokáže presvedčiť trénerov, že patrí do reprezentácie. „Som súťaživý typ. Potrebujem hrať hokej na najvyššej úrovni, aby ma bavil,“ priznáva.
Aké ambície má mužstvo v Kodani a Herningu?
Ľudia očakávajú, že povieme konkrétny cieľ. Nejdeme do toho s porazeneckou náladou, ale vopred je veľmi ťažké odhadnúť, na čo si môžeme trúfať. Záleží na tom, ako vyjde forma jednotlivým mužstvám počas kľúčových dvoch týždňov. Najväčší favoriti sú každý rok jasní, lebo kvalitu majú vysokú a výber hráčov široký, ale vždy sa môže stať aj niečo nečakané. V dlhodobých súťažiach je to iné, tam zväčša uspejú tí najlepší. Samozrejme, bolo by super, keby sa nám konečne podarilo postúpiť do štvrťfinále.
Realizačný tím sa snaží postupne si pripraviť mužstvo na budúcoročný domáci šampionát. Cítiť to?
Generálny manažér Miroslav Šatan nám o tom nikdy priamo nehovoril, ale viem, že úsilie smeruje najmä k domácemu šampionátu. Majstrovstvá sveta v domácom prostredí sú veľká udalosť. Raz sa mužstvo výrazne omladiť muselo, je tu mnoho mladých šikovných chalanov. Gro tímu ostalo z olympiády, ale i tak prišlo pred MS k drobnej obmene. Náš výsledok v Pjongčangu nebol slávny, ale z hry som nemal zlý pocit. Bohužiaľ, dôležitý zápas so Slovinskom sme nezvládli, preto je olympiáda hodnotená negatívne.
Voľakedy rozhodoval o úspešnosti Slovákov na šampionáte štvrťfinálový duel. Posunula sa hranica úspechu už na postup medzi najlepšiu osmičku?
Asi áno. Voľakedy to bolo iné, ale treba si priznať, že takéto obdobie netrvalo príliš dlho. Možno šesť až osem rokov. Potom už výsledky neboli také slávne. V súčasnosti by hádam každý hodnotil postup do štvrťfinále pozitívne. Keď sa ešte skupinová fáza delila na dve časti, javilo sa, že postúpiť do osmičky je o čosi ľahšie. Systém s dvoma osemčlennými skupinami je však férovejší. Do štvrťfinále postúpia mužstvá, ktoré si to najviac zaslúžia.
Do reprezentácie ste naskočili práve vtedy, keď sa začínalo lámať úspešné obdobie do horších čias.
Nechcem hovoriť o prepade, ale dobré výsledky zrazu prichádzali podstatne ťažšie. Naša najsilnejšia generácia pomaly odchádzala. Mal som šťastie, že som si s chlapcami ešte zahral, v rokoch 2004 a 2005 sme mali vynikajúce mužstvo. Bola to úplne iná situácia. Keď sme šli hrať proti Rusom alebo Švédom, nemali sme žiaden prehnaný rešpekt. Súper nebol favorit, vďaka našej kvalite sme mohli zdolať každého.
Na to sa musí ťažko zvykať. O to viac si ceníte striebro z Helsínk 2012?
S Dynamom som vtedy získal Gagarinov pohár v siedmom zápase, takže dlhšiu klubovú sezónu som mať nemohol. Neodohral som ani jeden prípravný zápas, len som sa prišiel pozrieť na posledný duel do Bratislavy. O pár dní sme odchádzali do Fínska. Od začiatku bolo cítiť, že mužstvo má v sebe čosi výnimočné a môže sa nám niečo podariť. Nehovorím to preto, že sme získali striebro, naozaj som to tak cítil. Partia bola veľmi silná a bola radosť hrať za také mužstvo.
Foto: SITA, Tomá Somr
Cítili ste závan starších úspešnejších čias?
Treba priznať, že v porovnaní s rokmi 2004, 2005 sme už nemali takú veľkú základňu. Kým sa darilo, nik sa príliš nezamýšľal nad systémom. Tam možno hľadať začiatok toho, prečo nasledovali slabšie roky. Uspalo nás, že sme v špičke. Potom prišlo vytriezvenie. V roku 2012 si všetko sadlo a asi aj vďaka tomuto impulzu mužstvo aj o rok postúpilo do štvrťfinále. Vtedy však už všetci vedeli, že nešlo o výsledok veľkej systematickej práce. Skôr pomohol príchod trénera Vladimíra Vůjtka. Pokojný kouč dal partiu dokopy. Teraz mám konečne pocit, že sa začína pracovať koncepčne a dlhodobejšie.
Na budúci rok sa uskutoční šampionát na Slovensku. Ako veľmi vás láka?
Bolo by to nádherné zahrať si doma, ale zároveň je to ešte ďaleko. Keď si uvedomím, čo sa udialo v predošlých dvoch sezónach, aké veľké výkyvy ma postihli a ako som sa hokejovo, fyzicky aj psychicky cítil, nezamýšľam sa nad tým, čo bude o rok.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Je pre vás miesto v národnom tíme stále veľmi dôležité?
Stále chcem hrať hokej na najvyššej klubovej aj reprezentačnej úrovni. Keby sa mi to nedarilo, možno by som už nehral. Je to pre mňa dôležité. Nerád by som hral len preto, aby som hral, demotivovalo by ma to. Stále v sebe pociťujem veľký aspekt súťaživosti. Tento rok si nový tréner vyberal hráčov, pričom pred príchodom takmer nikoho z nás nepoznal. Pomáhajú mu aj ostatní ľudia v realizačnom tíme, ale i tak je pre mňa zadosťučinenie, že si ma vybral do kádra aj úspešný kanadský tréner.
Ako si na šampionátoch najlepšie odpočiniete?
Voľného času nemáme veľa. Čaká nás množstvo stretnutí a menej sa trénuje. Oddych je dôležitý, ale už nejdem spať každé poobedie, ako keď som bol mladší. Len keď cítim naozaj veľkú únavu, ľahnem si. Nesmiem však spať dve či tri hodiny, lebo potom sa cítim dolámaný. Oddych, správna životospráva a tréningy sú dôležité, ale treba si aj vyčistiť hlavu. Kodaň je údajne pekné mesto, tak sa rád prejdem, aby som videl niečo nové a nemal hlavu plnú hokeja.
Kto vám zvykne robiť partnera počas prechádzok?
Keď má niekto chuť absolvovať to isté ako ja, som rád. Nerobí mi však problém ísť sám. Som človek, ktorý dokáže ísť sám do kina alebo divadla, čo niekomu pripadá zvláštne. No mne nie. Na prehliadky mesta sa nepripravujem vopred. Keď mám náladu, niekam sa vyberiem alebo sa spýtam nášho sprievodcu, kam ísť. Zaujímavé to bolo v Petrohrade, kde sa dalo ísť hocikam, všetko bolo celkom blízko a aj počasie sa vydarilo.
Foto: TASR, Michal Svítok
Čítate si knihy?
Dá sa povedať, že najviac kníh prečítam v dopravných prostriedkoch počas presunov – v autobuse alebo lietadle. Keď chcem totálne vypnúť, tak si knihu občas vezmem do ruky aj v izbe. Najmä pred spaním. Aj na internete sa dá prečítať veľa zaujímavého, ale zároveň na vás striehne veľa rušivých vplyvov.
Všímate si, ako na výkony mužstva reagujú doma na Slovensku? Zaujíma vás, čo sa píše v novinách a na webových stránkach?
Už pri mojom prvom šampionáte v roku 2004 som si uvedomil, že je lepšie sa od toho úplne odstrihnúť. Bola úplne iná doba, nemali sme smartfóny a všeobecne sa menej chodilo na internet, ale do hotela nám nosili slovenské noviny. Veľa chalanov nečíta negatívne veci, ale ja si nepozerám ani tie pozitívne. Každý deň nás čaká nový zápas, môže to byť kontraproduktívne. Na spravodajských serveroch si čítam, čo sa deje, ale nie o hokeji – skôr v politike, zahraničí či inom športe.
Dokážete sa vyhnúť aj diskusiám, ktoré číhajú na sociálnych sieťach?
Odkazy si neotváram a do diskusií sa nezapájam. Asi dvakrát sa mi stalo, že som si prečítal názory z okruhu mojich známych, ktoré sa mi nepáčili, ale radšej som nereagoval. Ľudia sa na internete správajú inak, ako keď s vami hovoria osobne. Nie som ochotný míňať energiu na takéto veci. K hokeju sa občas vyjadrujú aj moji rovesníci, trebárs bývalí spoluhráči z mládežníckych kategórií, a tvária sa, že všetkému okolo hokeja dokonale rozumejú. Rovnaké je to trebárs pri futbale. Roky pozeráte Ligu majstrov a ste presvedčený, že futbalu rozumiete rovnako ako tréneri a hráči. No to je hlúposť.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Ako reagujú spoluhráči?
Z minulosti si pamätám, že niektorí chalani reagovali na rôzne kritické články veľmi osobne. Nie je to ideálne. Netreba sa do toho zamotávať, obzvlášť počas majstrovstiev sveta. Nemám pocit, že by nám novinári úmyselne chceli zle a nepriali nám. Keď sa nedarí, ťažko nás môžu chváliť. Preto som sa v posledných rokoch pri rôznych hodnoteniach po skončení šampionátov necítil ukrivdený.
Nik z vašej rodiny sa hokeju nevenoval. Ako ste sa dostali na zimný štadión?
Keď som mal rok, presťahovali sa rodičia z Karvinej do Trenčína. Otec je zo slovenskej, mamina z českej rodiny a obaja chceli ísť preč z kraja, kde vyrastali. Bývali sme sto metrov od zimného štadióna. V časoch federálnej ligy. Každý vtedy chodil na hokej, otca na štadión pritiahli kolegovia z práce a brával aj mňa. Každý chalan sa chcel stať hokejistom, tak som to v šiestich rokoch vyskúšal aj ja. Rozhodujúci vplyv na mňa mala vtedajšia atmosféra a vynikajúci hráči.
Na koho ste sa chodili pozerať?
Jasné, že si dobre pamätám na päťku Pálffy, Petrovický, Jánoš, Švehla, Holaň. No spomienky, i keď len matné, mám aj na Vladimíra Růžičku, ktorý bol v Trenčíne na vojne. Bol ikonou klubu, každý zápas strelil gól a keď mal puk, všetci boli na nohách. Pamätám si niektoré góly a momenty. Mal som super pamäť na hráčov. Zanechalo to vo mne stopu. Tak, ako počas tohtoročnej finálovej série s Banskou Bystricou, to vtedy na štadióne vyzeralo počas celej sezóny. Ľudia sedeli na schodoch, všade bolo plno a všetky zápasy mali silný náboj.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Mali ste prirodzený talent?
Šport a pohyb ma vždy bavil viac ako hračky. Rodičia hovoria, že doma som sa nevedel zabaviť. Ak by som nehral hokej, asi by som sa venoval futbalu alebo inému športu. V Trenčíne však v tom období všetci túžili hrať hokej.
Mladšieho brata Adama hokej nelákal?
Skúšal ho, ale len v prípravke. Mňa hokej bavil natoľko, že som nikdy nemal problém vstávať skoro ráno a na tréningu len korčuľovať hore a dole. Spätne si myslím, že bolo fajn, koľko sme sa venovali korčuľovaniu, puky sme dostali len občas. Brata to príliš nenapĺňalo, bol viac hravý, hľadal aj v športe najmä zábavný element. Mne stačilo hýbať sa s kamarátmi. Adam je však pre bežný život oveľa použiteľnejší a praktickejší, zvládne oveľa viac vecí ako ja.
Nemrzelo vás, že ste si nezahrali za mužov Dukly?
Ako dieťa som, pochopiteľne, chcel hrať za Duklu. V dorasteneckom a juniorskom veku však začnete všetky veci vnímať trochu inak. Stále som sa chodil pozerať na každý zápas áčka, no už som cítil, že v klube asi nedostanem šancu. Vtedy boli v kurze iné typy obrancov, fyzicky zdatnejší chalani. Rozhodne to nikomu spätne nezazlievam, ale ak som sa chcel venovať hokeju naďalej, musel som ísť inam. Rozhodol som sa spojiť hokej so štúdiom. Šiel som do Čiech a dostal som šancu. V juniorke Slavie ma viedol napríklad Jirka Kalous. Šancu u mužov mi potom dal Láďa Růžička. To bol prelom. Videl vo mne niečo, čo ostatní nevideli. Vďaka nemu sa živím hokejom. Ak by som ostal v Trenčíne, na 99 % by som také šťastie nemal.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ktoré obdobie vašej kariéry bolo najkrajšie – časy v Slavii či v Dyname Moskva?
Každé je iné, niečo mi dalo a na každé veľmi rád spomínam. Keď som sa z juniorky Dukly cez rok v juniorke Slavie dostal do prvého tímu, to bola veľká vec. Na konci sezóny som bol aj v predbežnej nominácii do reprezentačného kempu, ale nedostal som sa tam, lebo sme hrali finále. Ďalší rok som už absolvoval všetky zrazy a dvadsaťročný som hral na seniorskom šampionáte. Bol to obrovský skok. Veľa vecí som ešte ani nevedel vstrebať a oceniť.
Bolo náročné odísť z Česka?
Presun do Švédska bol tiež dôležitý. Pokojne k nemu mohlo prísť aj o rok skôr. Neskôr v Rusku mi všetko dokonale sadlo. Rovnako ako Růžička, je pre mňa významná osoba v kariére i živote Oleg Znarok. Navonok síce pôsobí všelijako a vzbudzuje rešpekt, ale stretnúť sa s ním bolo moje šťastie. Dostal som významnú úlohu v tíme, hral som veľa a boli sme úspešní. Skvelé obdobie, ale po štyroch rokoch som cítil, že ma Moskva vycucala. Potreboval som na chvíľu odísť. Aj by som sa vrátil späť, ale kariéra nabrala iný smer. Vo Švédsku je skvelá organizácia hokeja aj bežný život, ale aj tak mi to sedelo v Rusku viac.