Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ani jeden z nich dosiaľ nechytal na seniorskom šampionáte. Na majstrovstvách sveta nebol ani len ako tímová trojka. Napriek tomu ide o špičkových brankárov, ktorí svoje kvality pravidelne potvrdzujú v klubových súťažiach. Najmladší z trojice má navyše výbornú skúsenosť z juniorských MS. Pred troma rokmi na nich priviedol odhodlanú partiu k nečakaným bronzovým medailám.
Majú maximálnu dôveru
V predošlých rokoch dostávali dôveru Ján Laco, Július Hudáček, Branislav Konrád či Jaroslav Janus. Aktuálna trojica Craiga Ramsayho sa však na nich doťahovala a teraz prichádza jej čas. Asi by bolo ideálne, keby dvom mladším kolegom kryl chrbát skúsenejší brankár. Čiliak, Rybár aj Godla by však mali byť mentálne dostatočne silní na to, aby náročnú premiéru na turnaji najvyššej úrovne zvládli.
„Majú moju maximálnu dôveru. Svoju kvalitu dokazovali v príprave. Marek najmä v play off českej ligy, vždy zaberie v ťažkých momentoch. Všetci traja sú brankári svetových kvalít, takéto zloženie je pre nás najlepšie možné riešenie,“ chváli svojich zverencov tréner brankárov Ján Lašák.
Zvládajú kritické situácie
Sám vie, aké náročné je po prvý raz sa postaviť do bránky na majstrovstvách sveta. Zažil to v roku 2000 v Petrohrade a domov si priniesol striebornú medailu. Paradoxne, v bránke sa vtedy striedal práve s otcom Patrika Rybára – Pavlom.
„Mal som 21 rokov. Najprv som naskočil na poslednú tretinu zápasu s Čechmi. Môj prvý celý duel bol až štvrťfinálový s USA,“ zaspomína si bývalá dlhoročná opora Slovenska.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Trojici, ktorú si vybral, verí, že ich ponúknutá šanca nerozhádže. „Stresové situácie by mali zvládať celkom dobre. U Mareka platí, že čím ide o dôležitejšiu situáciu, ťažší zápas, tým chytá lepšie. Verím, že sa mu to podarí preniesť aj na šampionát. Je víťazný typ. Pokojne to o sebe môže povedať, lebo nejde len o reči, ale o vec podloženú faktami a výsledkami,“ hovorí Lašák.
K zvyšnej dvojici dodáva: „Paťo je pokojný typ, veľmi inteligentný chalan. Je rozvážnejší, Denis zase plne sústredený. Každý z nich je trochu iný. Uvidíme, ako to zvládnu, ale obavy nemám.“
Lašák nerobí rozdiely
Hoci vekovo má najbližšie k Čiliakovi, ktorý je taktiež rodák zo Zvolena a pozná ho najdlhšie, rozdiely medzi brankármi nerobí žiadne. „Ku všetkým mám rovnako blízko, snažím sa im poradiť a najmä ich mentálne podržať,“ naznačuje.
Pokiaľ ide o štýl chytania, Lašák naznačuje, že Čiliak a Godla sú si dosť podobní. Rybár má odlišný štýl.
„Marek je hybrid. Chodí často dole, ale dobre sa v bránke hýbe. Dosť korčuľuje a je v bránkovisku aktívny. Denis je veľmi podobný. Paťo skôr vykrýva uhly. Snaží sa zabrať čo najviac miesta v bránke. Postupom času sa však začína aj viac hýbať a korčuľuje v bránke,“ opisuje Lašák.
Keďže na šampionáte čaká na Slovákov sedem náročných stretnutí v priebehu jedenástich dní, o priestor v bránke sa podelia minimálne dvaja z vybranej trojice. Zaujímavosťou je, že spoločne odchytali zatiaľ len 14 stretnutí v seniorskej reprezentácii. Najviac ich má na konte najmladší Godla – 6, Čiliak a Rybár sú zhodne na čísle 4.
Inšpiratívne motto Čiliaka: Všetko je možné
Je najväčšou hviezdou Komety Brno, vravia českí hokejoví odborníci o 28-ročnom slovenskom brankárovi Marekovi Čiliakovi.
Zvolenský rodák spoľahlivými výkonmi potiahol svoj tím k titulom v tejto i minulej sezóne, čo posunulo Brno v Česku na čelo historického poradia v počte prvenstiev – má ich trinásť. „Za najväčšiu hviezdu sa nepovažujem, keď sa v kabíne pozriem vpravo i vľavo, sú tam väčšie esá,“ vraví najlepší brankár českej extraligy z minulého ročníka.
„Čilo je základný pilier nášho majstrovského tímu. Máme v ňom veľkú istotu, vieme, že v kritických chvíľach nás podrží, vytiahne parádne zákroky. A tvári sa akoby nič. Obdivujeme jeho chladnokrvnosť i pokoj aj v najvypätejších chvíľach. Aj preto je obľúbencom tribún,“ vyzdvihuje jeho prínos pre mužstvo Marcel Haščák, spoluhráč z klubu a aktuálne i zo slovenskej reprezentácie.
Foto: SITA, Martin Havran
Napokon, ešte pred oficiálnymi oslavami dostal na jeden deň Masarykov pohár, aby víťaznú trofej mohol doma ukázať deťom: šesťročnej dcérke Ellise a trojročnému Alecovi. Kometa obhájila titul na ľade Třinca, odkiaľ má manželku. Rozprávala sa s ním?
Schuti sa zasmeje. „Rozpráva sa, samozrejme. Držala palce nám. Musí. Už dlho sme v Brne spolu, hokej prežíva viac, než keď bývala v Třinci. Kde som hrával, tam chodila na hokej a podporovala ma. Aj jej vďačím za to, že som sa dostal tam, kde som.“
V Brne sa postupne a trpezlivo prepracoval na pozíciu jednotky. „Prišlo to zo dňa na deň. V sezóne 2012/2013 som dostal príležitosť v pár zápasoch, chopil som sa jej a stále sa jej držím,“ vysvetľoval na klubovej stránke.
Na Brno nedá dopustiť: „Príchod do Komety považujem za najlepší krok v mojej kariére. Vo zvolenskom doraste mi povedali, že chytať nebudem, tak som hľadal iné riešenie.“
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ako sa vlastne dostal k hokeju?
„Už ani neviem. Do šatne prišiel tréner, povedal, že potrebujeme brankára. Nikto nereagoval, tak som sa prihlásil. A vydržal som doteraz, takže som sa rozhodol zrejme veľmi dobre. Iný šport som ani neskúšal,“ vraví brankár s jednotkou na chrbte.
„Je to moje šťastné číslo. Skúšal som aj štvorku, ale keď som ju mal prvý raz, dostal som štyri góly. Tak som ju vymenil.“
Kým si vydobyl pevné miesto v bránke Komety, prešiel niekoľkými štáciami: slovenskou dvadsiatkou, chytal aj v Senici, Nitre, Třebíči. Reprezentoval vo výberoch do osemnásť i dvadsať rokov, v prípravných zápasoch nazrel aj do seniorskej reprezentácie, no premiéru na svetovom šampionáte absolvuje teraz v Kodani.
Zo slovenského brankárskeho tria je najstarší a má i najviac skúseností. „To však ešte nič neznamená, Patrik (Rybár) mal v Hradci Králové takisto veľmi dobré čísla, Denis (Godla) chytal spoľahlivo v kvalitnej fínskej lige,“ vraví o mladších kolegoch. „Chytať chce každý z nás. Dôležité bude, aby toho, kto dostane príležitosť, ďalší dvaja podporili. Navzájom si žičíme, pre každého z nás je šampionát niečo nové,“ zdôrazňuje.
Foto: SITA, Tomáš Somr
Ján Lašák, tréner brankárov v slovenskej reprezentácii, si spomína na spoločnú fotografiu. Mladíček Čiliak obdivuje jeho zlatú medailu z majstrovstiev sveta 2002. Marek mal vtedy dvanásť. „Poznali sme sa, aj naši rodičia. Teraz sa naše cesty opäť preťali, aj to je na hokeji príťažlivé,“ vraví Lašák.
Sledoval Čiliak ako malý chlapec majstrovstvá sveta? „Jasné, že som sa díval. Keď sme sa vo Švédsku pred šestnástimi rokmi stali majstrami sveta, každý, kto hrá hokej, by čosi podobné chcel zažiť. Nepovažujem to za nemožné, na každý zápas nastupujem s tým, že ho chcem vyhrať. Naučil som sa to v Brne od skúsených hráčov, s týmto motívom som prišiel aj do slovenskej reprezentácie.“
Získa s Brnom aj tretie zlato? „To ešte neviem. Budúcu sezónu budem riešiť až po šampionáte.“
Skromný talent už raz Slovensko pobláznil
Na jeho meno hokejoví fanúšikovia pod Tatrami tak skoro nezabudnú. Pamätať si ho ešte dlho budú aj v Toronte a Montreale, kde pred troma rokmi zažiaril na juniorských majstrovstvách sveta.
„Slovensko našlo novú brankársku modlu. Denisa Godlu,“ hlásili titulky novín a internetových stránok. Dovtedy pre mnohých neznámy chlapec z Kežmarku sa v priebehu dvoch týždňov stal slovenským hrdinom. Vyhlásili ho za najlepšieho brankára i najužitočnejšieho hráča MS. S konštruktívnym Martinom Réwayom priviedli odhodlanú partiu k nečakanému bronzu.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Po veľkom vrchole prišiel aj nepríjemný pád. Sympatický brankár nedostal po návrate domov v Slovane toľko príležitostí, ako čakal. Zároveň ho klub nenechal dochytať sezónu v Piešťanoch, takže v závere ročníka vypomáhal len bratislavskej juniorke.
Vtedajší agent mu sľuboval, že v lete si ho vyberie niektorý z klubov NHL, na drafte však jeho meno nezaznelo. Napokon zamieril aspoň do fínskej druhej ligy, lebo na Slovensku ostať nechcel. Neskôr sa ukázalo, že to bolo vynikajúce rozhodnutie. Cez Hermes sa presunul do KalPa Kuopio v najvyššej súťaži.
Výborné výkony na severe Európy ho vrátili do reprezentácie, už seniorskej. Z boja o účasť v Pjongčangu ešte nevyšiel ako víťaz – pozíciu trojky zaujal Patrik Rybár – ale na majstrovstvách sveta už nechýba.
„Som nadšený, že idem na svoj prvý šampionát. Ak ostanem v pozícii trojky, budem sledovať všetko okolo a pokúsim sa načerpať čo najviac pre ďalšiu kariéru. Keď budem dvojka, zo striedačky uvidím všetko lepšie a keď budem chytať, dám do toho všetko – rovnako, ako ostatní chalani,“ vraví odhodlane.
Foto: TASR
Pochvaľuje si spoluprácu i komunikáciu s kolegami i trénerom brankárov Jánom Lašákom. „Naše vzťahy sú postavené na kamarátskej úrovni, ale rešpekt k trénerovi je samozrejmý. Pomôže nám, že má bohaté skúsenosti zo šampionátov. Iste nám poradí, ako zvládať tlak. Je pre nás najmä mentor, ktorý prízvukuje, aby sme mysleli pozitívne,“ približuje Godla.
Ku „konkurentom“ Čiliakovi a Rybárovi dodáva: „Všetci traja sme nováčikovia, ale máme veľké odhodlanie. Vychádzame spolu veľmi dobre a navzájom si prajeme. Sme kamaráti a zdravá konkurencia v jednom. Každý z nás chce chytať, ale zároveň si navzájom držíme palce,“ hovorí 23-ročný brankár.
Godla začínal s hokejom štvorročný v rodnom Kežmarku. Na tréningy ho vodili raz mama Mirka, inokedy otec Miroslav. „Krátky čas hrával aj v poli, ale oveľa viac ho to ťahalo do bránky. Podporovali sme ho a zároveň som mu neustále zdôrazňoval, aby ostal skromný a nepodcenil ani jeden zápas. On sa toho drží,“ vysvetľoval otec Godla pre Pravdu pred troma rokmi.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
V žiackych kategóriách ho viedol tréner Milan Jankura, ktorý ho neváhal prirovnať k Vladimírovi Dzurillovi. „Vynikal vo všetkých činnostiach, brankársky u neho všetko sadlo, ako má. Dovolím si tvrdiť, že taký talent sa objaví raz za sto rokov,“ hovoril pri príležitosti zisku juniorského bronzu. Ako deviatak sa presunul do Spišskej Novej Vsi a po troch sezónach do hlavného mesta.
Ak dostane šancu v Kodani, diváci si môžu byť istí, že bude tradične stopercentne koncentrovaný a urobí všetko preto, aby dal spoluhráčom šancu vyhrať každý zápas.
Ide v otcových šľapajach. S číslom Konráda
Chcel byť ako otec, preto začal chytať. Vo februári sa zúčastnil na olympiáde v Pjongčangu, teraz ho čaká premiéra na majstrovstvách sveta.
Malý Patrik Rybár chodieval s maminou a sestrou pravidelne na zimný štadión a z hľadiska podporoval otca Pavla v bránke Slovana či Skalice. Ťahalo ho to na ľad a od tretieho ročníka sa zapojil do prípravky Slovana. Okamžite zamieril do bránky, nad pozíciou v obrane či útoku ani nepremýšľal.
Foto: TASR, Michal Svítok
„Iné športy som neskúšal. Chcel som byť ako otec, lákala ma len hokejová bránka. Nikdy to nebolo o tom, že by ma k hokeju špeciálne viedol. Na hokejistu som sa hral sám. Veľmi som túžil dokázať, čo on. Som veľmi rád, že sa teraz môžem aj ja hokejom baviť a živiť,“ tvrdí 24-ročná opora Hradca Králové v českej lige.
V mladosti si ho ľudia z hokejového prostredia kvôli menu všímali o čosi viac, extra tlak z priezviska Rybár si však nepripúšťal. „Musíte sa sústrediť len na seba, ak chcete niečo dosiahnuť. Nemôžete sa rozptyľovať tým, čo sa hovorí okolo. Čím ste starší, tým je to jednoduchšie,“ naznačuje.
Pavol Rybár patril na prelome tisícročí medzi najlepších slovenských brankárov, zúčastnil sa na olympiáde v Salt Lake City a piatich majstrovstvách sveta, má striebornú medailu z Petrohradu 2000 a bronzovú z Helsínk 2003.
„Stojí pri mne a stále mi radí. Spoločne na diaľku rozoberáme zápasy. Vždy mi povie, čo som mohol urobiť lepšie. Nie sme úplne rovnaké typy brankárov, štýl hokeja a rýchlosť hry sa totiž v uplynulých rokoch výrazne zmenili. Snažím sa však čítať hru, čo bola jedna z jeho predností. Azda som po ňom niečo zdedil,“ usmeje sa.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V sezóne 2010/11 nazrel do domácej súťaže, keď v závere zápasu proti dvadsiatke (6:0) striedal v bránke Slovana otca. Pravidelne chytať v extralige začal až o štyri roky a vďaka výborným výkonom v druhom ročníku v drese Piešťan sa presunul do českej ligy.
„Pôvodne som šiel bojovať o pozíciu tímovej dvojky. Rozchytal som sa na farme v prvej lige a v polovici sezóny som už bol jednotka. Dostal som šancu a využil som ju. Česká liga je rýchlejšia, pôsobenie v nej ma posunulo vpred. V uplynulom ročníku som už bol pod väčším tlakom, všetci si ma viac všímali,“ priznáva jeden z najlepších brankárov českej ligy.
Potvrdiť predošlé výkony sa mu podarilo na výbornú. Pochváliť sa môže najnižším gólovým priemerom (1,73) aj najväčším počtom vychytaných núl (7) v základnej časti súťaže. Aj budúcu sezónu by mal stráviť v Hradci. Nad tým, kam sa ešte môže posunúť, nepremýšľa.
Foto: SITA/AP, Peter Kneffel
„Neriešim, čo bude neskôr. Vždy sa koncentrujem na súčasnosť. Tá ovplyvní, čo sa stane v budúcnosti,“ tvrdí.
Hoci otca vždy obdivoval, nechytáva v „jeho“ tradičnej 29-ke, ale na chrbte má číslo 42, ktoré nosieva aj Branislav Konrád.
„Nie je to náhoda. V Slovane dostávajú mladšie kategórie dresy po A-mužstve. Dlho som chytával v tatkovej 29-ne. Keď som však šiel posledný rok do juniorky, tak už dres s 29-kou dispozícii nebol. Rozhodoval som sa medzi číslami 1, 31 a 42. Keďže to boli dresy z majstrovskej sezóny Á-čka, zobral som si 42-ku po Braňovi. Darilo sa mi, vyhrali sme juniorský titul. Vnímal som to ako znamenie, aby som si ju nechal. Preto som si toto číslo vybral v Piešťanoch a následne aj v Hradci,“ prezradí zaujímavosť.
Tento text je súčasťou mimoriadnej prílohy k MS 2018. Ďalej v nej nájdete: rozhovor s kapitánom Andrejom Sekerom i generálnym manažérom Miroslavom Šatanom. Taktiež prehľadný program šampionátu, vizitky slovenských hokejistov. Príloha k MS je súčasťou tlačenej verzie denníka Pravda, ktorá vychádza 4. mája.