Kustódi Rastislav Ladecký a Ľuboš Ondrejka sú pri seniorskej reprezentácii len od začiatku prípravy na majstrovstvá sveta, napriek tomu dobre poznajú takmer celé osadenstvo slovenskej šatne.
S výnimkou štvorice Laco, Dravecký, Sersen a Miklík sa so všetkými hráčmi stretli v reprezentácii do 20 rokov.
Nahradili legendy
Odkrútili si pri nej plných desať sezón od vzniku extraligového projektu. Ponuka, aby sa ujali aj seniorskej reprezentácie, prišla nečakane pár týždňov pred štartom šampionátu. Radi ju prijali, ale ešte predtým sa spojili s doterajšou dvojicou kustódov Samuelom Petrášom a Michalom Malinom. Obaja totiž mali nálepku neoddeliteľnej súčasti kabíny.
„Volal som Samkovi aj Miškovi a pýtal sa ich, či naozaj končia. Nahradiť ich je zaväzujúce, lebo latku nám nastavili veľmi vysoko. Boli tu hádam 25 rokov. Všetky muchy mali vychytané. My sa do toho stále ešte len dostávame a dúfame, že raz budeme adekvátna náhrada, aj keď určite nie hneď,“ tvrdí skromne mladší z dvojice Ladecký.
Do šatne prichádzajú dve alebo tri hodiny pred začiatkom tréningu či zápasu. Zo štadióna sa zas vracajú, keď sú už hráči dávno v hoteli a najedení buď oddychujú alebo spia. Sami si počas celého turnaja poriadne oddýchli len raz – vo voľný štvrtok. Vtedy si našli čas aj na okružnú jazdu na bicykloch centrom Kolína. Inak strávia na zimáku zväčša celý deň.
„So seniormi je to trošku náročnejšie. V dvadsiatke sú podmienky nastavené pre všetkých rovnako. Tu majú hráči rôzne požiadavky. No je to práca, ktorá nás baví, takže sa na nič nesťažujeme. Veľmi nám pomáha, že v realizačnom tíme sú aj dvaja fyzioterapeuti Viktor Fábik a Andrej Foltýn. Pomáhajú nám s viacerými vecami a najmä nás odbremenia od masáží. V dvadsiatke sme mali na starosti aj tie,“ vysvetľuje 38-ročný Púchovčan.
S o dva roky starším Ondrejkom sú perfektne zohratá dvojica. Každý vie, čo je jeho úloha. Zároveň sú však obaja schopní zaskočiť za toho druhého.
„Rasťo má na starosti pitný režim a rôzne technické veci, ja sa musím postarať o korčule. Brúsiť som sa naučil od otca, ktorý robil maséra v Liptovskom Mikuláši,“ prezradí čerstvý štyridsiatnik.
Zámok na ústach, horalky na stole
Keďže pri mužstve nefunguje mentálny kouč, obaja často preberajú aj funkciu bútľavej vŕby. Hokejisti sa im v šatni zveria aj s tým, čo by nepovedali ani spoluhráčovi.
„Je to tak, ale u nás v šatni vedia o chalanoch viac fyzioterapeuti, keďže im stále ležia pod rukami na masérskych stoloch. Sú s nimi v intímnejšom spojení. To, čo vám hráči povedia, si musíte nechať pre seba. Žiadne tajomstvo nesmie opustiť kabínu,“ hovorí Ladecký. Stíhajú popri svojich povinnostiach sledovať aj vývoj zápasu?
„Snažíme sa sledovať, čo sa na ľade deje. Potom vieme lepšie predvídať, kto bude čo potrebovať. Jedným očkom však stále sledujeme aj chalanov na striedačke, aby na nás nemuseli kričať,“ odpovedá Ondrejka.
Foto: FOTO: Ondrej Bobek
Paradoxne, počas tréningu či zápasu majú oveľa menej práce ako pred nimi či po nich. „Hráči majú všetko pripravené v kabíne, takže sa obslúžia sami. Od nás potrebujú zväčša len nabrúsiť korčule, čosi zašiť či opraviť nejakú časť výstroja, čo sa nestáva často,“ naznačuje Ondrejka.
„Gro roboty urobíme, kým chlapci vôbec prídu do šatne. Pripravíme im všetky veci od uterákov, cez dresy, výživové doplnky, iontové nápoje či suchú bielizeň. Oni si maximálne opáskujú hokejky, oblečú sa a idú na ľad. Po tréningu či zápase musíme dať oprať bielizeň, upratať kabínu a zase pripraviť všetky veci. Začíname ráno a končíme neskoro večer,“ dopĺňa Ladecký. Čo majú hráči na stole v kabíne?
„Ovocie, vody, doplnky výživy, gély, proteínové a energetické tyčinky. My im dávame aj horalky a mily, čo sa niektorým lekárom nepáči. Takto ďaleko od domova im to však padne dobre a dať si z času na čas jednu horalku, to nikomu neublíži. Hokejisti ju spália za päť minút,“ usmeje sa Ladecký.
Láska k hokeju nehrdzavie
Obaja hrávali v minulosti hokej a prácu kustóda vnímajú ako ideálnu možnosť, ako zostať pri milovanom športe.
„Keď som skončil aktívnu kariéru v Čechách a vrátil sa do Púchova, práve štartoval projekt dvadsiatky. Keďže som mal aj nejaké masérske skúsenosti, oslovili ma. Padlo mi to vhod,“ približuje Ladecký. Brúsiť korčule sa učil od skúsenejšieho Ondrejku, ktorému to podľa neho stále ide o čosi lepšie.
Ondrejka sa k masérskemu stolu a brúske dostal po vojne. „Nemal som robotu, spravil som si kurz a otec ma zobral k sebe ako druhého maséra v Liptovskom Mikuláši. Keďže som ho občas zastupoval v reprezentácii do 18 rokov, tak ma po troch rokoch pri vzniku projektu odporučil do realizačného tímu. Bol som bez záväzkov, takže som nemal problém s odchodom do Púchova,“ hovorí Ondrejka. Hoci sú spolu denne a takmer bez prestávky, žiadna ponorková choroba sa medzi nimi nevyskytla. Svoju prácu milujú a považujú ju za krásnu.
„Keď sa nám nepodarilo predĺžiť si vlastnú hokejovú kariéru, robíme to aspoň takto. Naša práca rozhodne nie je stereotypná. Človek sa stále stretáva s novými hráčmi,“ pochvaľuje si Ondrejka. Za najväčšie mínus svojej profesie považuje nedostatok času na blízkych. „Voľno máme len v lete. V máji a júni. Teraz nám máj zabrali majstrovstvá sveta, takže ostane len jún a čosi z júla,“ povzdychne si. „Počas sezóny sme mali v dvadsiatke voľno od piatkového do sobotňajšieho obeda. Odbehli sme si domov, videli rodinu a ponáhľali sa späť,“ doplní Ladecký.
Najviac dostávajú zabrať počas cestovania na turnaje a o výdatnom spánku môžu často len snívať. I tak by však nemenili. Lebo hokej je ich život.