Jeho kariéru sprevádzajú dôležité víťazstvá i úprimný jazyk, ktorý hneď povie, čo si horlivé srdce skutočne myslí. Ján Lašák (38) pozorne sledoval úvodné zápasy krajanov na šampionáte v Kolíne. „Hokej na Slovensku sa zmenil. Nie k lepšiemu, bohužiaľ,“ vraví rodák zo Zvolena.
Ako hodnotíte úvodné štyri vystúpenia zverencov Zdena Cígera na MS?
Je škoda, že sme neuhrali viac bodov, štyri sú málo. Tím, akým je Taliansko, by sme mali zdolávať za tri body. Nebol to optimálny výkon, podobne ako v zápase s Lotyšmi. Ako športovec však viem pochopiť, že nie vždy ide všetko tak, ako má.
Z ktorých zápasov Slováci mohli vyťažiť viac?
Zo všetkých! Naplno sme mali zabodovať aj s Dánmi a Nemcami. Proti domácim sme to rozohrali výborne, mali sme získať viac ako jeden bod. Teraz na nás čakajú nároční súperi. Uvidíme, čo z toho bude.
Slováci majú dobrú šancu na to, aby sa zachránili. Môže im tento fakt proti trom favoritom pomôcť uvoľniť sa a zabojovať o štvrťfinále?
Rozum mi hovorí, že na veľký počet bodov z duelov proti Rusom, Američanom a Švédom pomýšľať nemôžeme. Kvalitatívne na súperov nemáme. V mužstve sú medzery najmä z taktického hľadiska. Rozum však bojuje so srdcom, lebo ono stále verí, že by sa to mohlo podariť. Chalanov poznám a viem, že sú dobrí hokejisti. Väčšina z nich sú bojovníci, zaslúžili by si postup. K nemu však treba viac, ako dosiaľ ukázali.
V mužstve je až deväť nováčikov. Môže im takáto terapia šokom na vrcholnom podujatí pomôcť?
To sa ukáže až neskôr. Takéto hodenie do vody ich, samozrejme, môže posunúť vpred a otvoriť im v kariére nové dvere. Záleží na tom, čo dokážu, ukážu a či to využijú.
V stredu uplynulo presne 15 rokov od momentu, keď Slováci získali na MS v Göteborgu zlato. Máte naň ešte živé spomienky?
No, živé ani nie, veď je to poriadne dlho. Je to nádherná spomienka, ktorá mi ukazuje, ako rýchlo letí čas. Som neskutočne hrdý na to, že som bol súčasťou takého skvelého mužstva.
Nie je to pre vás bolestivý pohľad na momentálny stav hokeja i reprezentácie na Slovensku?
Je to iná situácia, ako predtým. Naši hráči boli vtedy svetovými superhviezdami. Hokej na Slovensku sa veľmi zmenil. Bohužiaľ nie k lepšiemu.
V čom vidíte najväčší problém, že z hokejovo rešpektovanej krajiny sa stáva ašpirant na zostup z elitnej kategórie?
Pripisujem to najmä tomu, že na Slovensku žije veľmi málo mladých ľudí. Odchádzajú za prácou do zahraničia, lebo celá krajina – nielen hokejová časť – ide zlým smerom. Všetci moji spolužiaci majú síce trvalý pobyt na Slovensku, ale dlhodobo žijú v zahraničí. V krajine je zlá nálada a tá sa odráža aj do športovej sféry.
Spomínate zlú náladu v krajine. Má úzky súvis so stagnáciou najvyššej hokejovej súťaže, napríklad z hľadiska potrieb reprezentácie?
Nemyslím si, že liga je kvalitatívne až taká zlá. Skôr ide o zázemie pre hráčov. Kluby nedokážu divákov pritiahnuť na štadióny a tí potom vyhľadávajú iné kultúrne vyžitie. Mám aj pocit, že mladým hráčom chýba národná hrdosť. My sme takéto problémy nemali. Za mojej reprezentačnej éry bolo náročné sa do tímu na MS dostať. Cítili sme tlak, bolo pre nás cťou si na šampionáte zahrať a biť sa za Slovensko. Byť na ľade a v šatni s hráčmi ako Miro Šatan, Žigo Pálffy či Paľo Demitra – to bola ohromná motivácia. Mladým taký impulz chýba.
S Libercom ste prehrali vo finále českej ligy proti Komete Brno 0:4 na zápasy. V poslednom dueli série ste utrpeli zranenie kolena. Je to pre vás smutný koniec nádhernej etapy v kariére?
Na plastickú operáciu idem až v sobotu, hoci som ju už mal mať za sebou. Preložil som ju, potreboval som vybaviť veľa vecí. Navyše som sa chcel zúčastniť vzdelávacieho semináru v Prahe. Veľmi sa mi pod nôž nechce ísť, lebo som ešte stále mobilný, ale už to nemôžem odkladať. Neberiem to ako smutný koniec, veď také veci hokej prináša. Odchádzam z Liberca s jedným titulom a na vrchole. Cítim sa výborne. Je pravda, že sa to podpísalo pod môj odchod z klubu, ale život ide ďalej.
Ako dlho budete mimo súťažného ľadu?
Približne 4–5 mesiacov. Dal som si predsavzatie, že o barlách budem chodiť maximálne tri týždne. Uvidíme, či sa mi to podarí. Fyzioterapeut mi hovoril, že to nie je možné, ale to ma ešte nepozná (smiech). Netuší, že idem tvrdo za tým, čo si zaumienim. To je tá moja nešťastná povaha.
Budete počas dlhej rekonvalescencie premýšľať, kam povedú vaše ďalšie hokejové kroky?
Neviem, či budem nad tým premýšľať už teraz. Skôr až o 3–4 mesiace sa rozhodnem, kde a či vôbec budem pokračovať. Chcem teraz veľa oddychovať a každý deň dva-trikrát drieť, aby som bol čo najskôr späť vo forme.