Ten obrancovi Michalovi Čajkovskému nechýba. Môže mu otvoriť bránu NHL, ktorá sa mu nemilosrdne zavrela priamo pred nosom. V septembri 2013 vypadol z kempu Washigtonu ako posledný bek. S veľkými nervami a sklamaním si zbalil kufre a presunul sa do Hershey Bears, farmárskeho tímu Capitals v nižšej American Hockey League.
Na majstrovstvách sveta v Kolíne a Paríži by mal patriť k lídrom slovenskej reprezentácie. Čajkovský sľubuje a dúfa: že za ňu bude bojovať ako lev a vďaka nej sa priblíži k vysnívanému angažmánu.
Iný svet
"S hokejom som začal, keď som mal asi 2,5 roka. Mamina ma vzala na verejné korčuľovanie na Slovan a mne sa to zapáčilo. Na jedno z nich sa prišiel pozrieť aj jeden z trénerov a krátko na to som už zarezával v belasom drese. Od troch rokov som bol v prípravke,” spomína na svoje prvé hokejové kroky 24-ročný obranca.
V drese s orlom na hrudi rástol len do piatej triedy. Kvôli rozvodu rodičov sa presunul na tri roky do Skalice. Už vtedy svojich rovesníkov i starších prevyšoval vzrastom i herne.
"Prvýkrát som o kariére začal vážnejšie uvažovať asi v 16 rokoch. Vždy som medzi rovesníkmi patril k najvyšším, a tak ma tréneri už od malička stavali do obrany. Zostalo mi to až dodnes a som s tým spokojný,” smeje sa 192 centimetrov vysoký valibuk.
Bolo to prvý raz, keď z robustnej telesnej konštrukcie vykukol poriadne široký úsmev. Netrvá však dlho, je asi veľmi cenné zbadať ho. Zvážnie o pár sekúnd, keď sa vráti späť k draftu do Canadian Hockey League v lete 2010. V prvom kole si ho z 56. miesta vybral Kingston Frontenacs.
"V sedemnástich som odišiel som za more. Po anglicky som nevedel ani jedinú súvislú vetu, nikoho som tam nepoznal. Bolo to náročné. Postupne som sa naučil reč a spoznal nových ľudí. Veľmi mi pomohol Nemec Phillip Grubauer, momentálne brankárska dvojka Washingtonu. Bol tam rok predtým a vedel, čo kde vybaviť a zohnať. Bol môj najlepší kamarát,” zaspomína si na 25-ročného rodáka z Rosenheimu a pokračuje.
"Dlho som nad presunom do Kanady nepremýšľal, s okolím som to príliš nepreberal. Túžil som vyskúšať zámorie a vôbec to neľutujem.” Odkašle si a vydýchne. Nestrúha hrdinu, povie veci na rovinu. Vlastne, tak je mu to vlastné.
"Opýtajte sa hocikoho, kto odíde tisíce kilometrov od svojej rodiny a blízkych v mladom veku do iného sveta a povie vám, že to nebolo ľahké. Mal som aj náročnejšie dni, počas ktorých mi na diaľku pomáhala rodina i priatelia. Zocelilo ma to osobnostne i herne. Osamostatnil som sa v mladom veku a všetky hokejové i nehokejové veci som vyriešil sám a po svojom,” odkrýva vtedajšie problémy mladíka (alebo skôr muža?) na prahu dospelosti.
Kúsok šťastia
Anglický jazyk už nebol cudzím, aklimatizácia na užšie klzisko i tvrdší herný štýl prebehla veľmi rýchlo. Na konci tretieho ročníka v zámorí prešiel tromi mužstvami v dvoch ligách – a bol najbližšie k magickému cieľu. V kempe Washingtonu prešiel po boku Alexandra Ovečkina, Braydena Holtbyho či Nicklasa Bäckströma cez viackrát opakujúce sa sito posielajúce hráčov do negatívnej nálady a nižších zámorských súťaží. Posledné však neustál, balil si kufre a presunul sa do Hershey v AHL.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
"Partia v Capitals bola dobrá. Jasné, bojovalo sa o fleky, len niektorí ich mali isté. Konkurencia bola obrovská. Do úvodného kempu prišlo približne 80 hráčov a z toho jeden-dvaja dostali do prvého tímu. Bolo to náročné a mne chýbal len kúsok,” priznáva s trpkosťou v hlase.
Kúsok šťastia? "No jasne, nič iné! Musíte ho mať poriadne veľa, lebo rozdiely medzi hráčmi tretej obrany v NHL a prvej v AHL sú minimálne. Nie je rozdiel medzi Čajkovským a ostatnými, ktorých si tam nakoniec nechali. Nesmiete v danej chvíli urobiť ani jednu chybu a dúfať, že si to vedenie všimne a vytiahne vás hore. Ja som to šťastie nemal. Strašne ma to hnevalo, bol som neskutočne naštvaný… Nedalo sa s tým už nič spraviť, musel som ísť ďalej. Nechcel som sa k tomu vracať. Veď, na čo by to bolo dobré?” pokladá rečnícku otázku.
Sklamanie i hnev z toho, že si v najlepšej lige nezahrá, boli veľmi veľké. Pár dní pred odchodom do Hershey zostal ešte pri mužstve. Dostal nečakanú pozvánku na párty do domu Alexa Ovečkina. Rád ju prijal a snažil sa prísť na iné ako negatívne myšlienky.
"Bolo to pekné gesto a príjemné spestrenie tvrdej driny. Alex je skvelý profesionál a super chalan. Zahrali sme si spolu aj niekoľko prípravných zápasov, má neskutočný talent. Veľmi sme spolu nehovorili, iba sme v šatni či posilňovni prehodili pár slov,” spomína na ruskú superhviezdu.
Oheň a voda
Dvakrát dostal ponuku predĺžiť si v Hershey zmluvu na jeden rok. Čajkovský prvú prijal, druhú odmietol. Mal na stole niečo lepšie. Kvôli hokeju i rodine sa rozhodol vrátiť sa len pár stoviek kilometrov od rodnej Bratislavy.
"Mohol som počkať aj na záujem iných tímov zo zámoria, ale nechcel som čakať. Dostal som ponuku zo Sparty, a tak som sa vrátil do Európy. Už sa nikdy nedozviem, či by mi väčšia trpezlivosť vtedy priniesla angažmán v NHL. Možno áno, možno nie. Veľmi nad tým neuvažujem, je zbytočné špekulovať. Mal som v tom čase nejaké rodinné problémy a chcel som sa vrátiť bližšie k domovu. Neľutujem to. Vtedy som to tak cítil a podľa toho som urobil rozhodnutie, za ktorým si stojím,” povie so stoický pokojom.
Na zámorie nezanevrel, práve naopak. Má v jeho kariére i spomienkach svoje miesto. Tuší, prečo NHL či kanadská reprezentácia momentálne drvia konkurenciu.
"Porovnanie zámoria s Európou? Ako oheň a voda. Mentalita za oceánom je úplne odlišná. Konkurencia je vysoká, chlapcov odmalička vedú k tvrdej práci a boju o miesto so stovkami ďalších rovesníkov bez protekcie. Už v detstve majú v sebe zakorenenú takúto súťaživosť a to sa prejavuje na ich hernom sebavedomí v juniorskom i seniorskom veku,” porovnáva takmer stokilový Čajo.
Túto prezývku počuť z reprezentačnej šatne pomerne často. Prischla mu časom.
V "rudom” drese najslávnejšieho českého klubu sa z neho veľmi rýchlo stal líder a dirigent obrany. Strieľal góly, utváral šance spoluhráčom a zhadzoval rukavice, aby ich chránil či pomstil. Fanúšikovia si jeho bojovnú povahu zamilovali. Podľa mnohých prívržencov Sparty práve veľké Čajkovského srdce vo vlanajšom finále českej extraligy mohlo pomôcť zastaviť dovtedy suverénny Liberec.
Foto: Pravda, Robert Hüttner, ĽuboÅ¡ Pilc
"Boli sme vtedy piati zranení hráči a bolo to vidieť. Bílí Tygři mali výborný tím, titul si zaslúžili. Keď ste k nemu však blízko, chcete ho aj vy. Sparta mi dala skvelú ponuku. Je to výborný klub, má bohatú históriu, kvalitné zázemie a vždy tnajvyššie ambície. Nemohol som si želať viac. Neváhal som a ďakujem vedeniu za šancu. Posunulo ma to vpred, nikdy na to nezabudnem.”
Preskakovať z rozbehnutého vlaku do druhého uprostred sezóny je risk. Zakaždým. Čajkovský už pred odchodom do zámoria ukázal, že vie spraviť odvážne rozhodnutie. Nebál sa a urobil ho aj o sedem rokov. V Sparte sa vyhral, kvalitatívne sa priblížil k stropu českej extraligy a nasledoval volanie motivácie. Podpísal jedenapolročnú zmluvu v Avtomobiliste Jekaterinburg.
"Chcel som skúsiť KHL a urobiť v kariére ďalší krok. Kluby sa dohodli, že ma Jekaterinburg zo Sparty vykúpi. Keď to prišlo, s prikývnutím som neváhal,” vysvetľuje svoje pohnútky.
Vo štvrtom najväčšom ruskom meste (1,4 milióna obyvateľov) sa nestratil. Páči sa mu a je v ňom spokojný. Ešte stále si zvyká na ruštinu, časté lety, časové posuny aj prísneho trénera Vladimíra Krikunova.
"Má svoje zaužívané metódy, on je taká stará ruská škola. Najmä na začiatku mu prekážalo, že sa snažím často podporovať útok. Vysvetlili sme si niektoré veci a funguje to. Je škoda, že sme to v tejto sezóne nedotiahli do play off. Mali sme to výborne rozohraté, mrzí to. Verím, že na ďalší rok to bude lepšie,” nestráca vieru.
Neuhne, neustúpi
Po sezóne zostal ešte niekoľko dní trénovať v klube. Potešil sa, keď mu prišla pozvánka na reprezentačný kemp od trénera Zdena Cígera. Štyridsaťsedemročný kouč sa na perspektívneho obrancu spolieha.
Aj napriek mladému veku a nie príliš bohatým skúsenostiam s reprezentáciou ho v príprave viackrát ocenil – nechal mu na dres prišiť "áčko”, aby mohol pomáhať kapitánovi o čosi viac na ľade i mimo neho. "Som rád, že mi Zdeno dôveruje a považuje ma za jedného lídrov. Jeho dôveru sa snažím postupne splácať výkonmi na ľade,” ozrejmuje Čajkovský.
Cíger si jeho prínos do tímu nesmierne cení. Hovorí o ňom pozitívne a s partnerským rešpektom. Chváli jeho dobré vlastnosti i dvíha povestný varovný prst. Symbolicky – aby jeho zverenec nezaspal, ďalej napredoval a časom vstúpil do NHL – ako on.
"Čajo je veľký bojovník a nebojácny srdciar. On neuhne, neustúpi, je neúnavný. Jeho postava a fyzické parametre vzbudzujú rešpekt. Je skvelé, že si ho utvára aj výkonmi, nielen päsťami. Je to prototyp moderného obrancu: silný, nemá strach hrať do tela. Vyčistí si priestor pred vlastným brankárom a okamžite trieli na druhú stranu, aby pomohol útoku. Má rýchle nohy, vynikajúcu strelu a prehľad v hre. Nepanikári a vie spoluhráča nájsť aj v náročnej situácii,” vymenúva pozitíva Cíger.
V zámorskej profilige odohral 352 stretnutí s bilanciou 94 gólov a 134 asistencií. Môže ho obranca Jekaterinburgu napodobniť a presadiť sa najlepšej hokejovej lige sveta?
"Niekedy má až priveľa energie a treba ho krotiť. Myslím si, že sa ešte trochu hľadá – na ľade i v živote. To je ale vec veku, stále má len 24 rokov. Časom dozrie. Musí si prejsť zložitými situáciami a náročnými duelmi, aby ho zocelili hráčsky i ľudsky. Drieme v ňom obrovský potenciál na ľade i mimo neho. Je to dobrý a poctivý chlapec. Tvrdo na sebe pracuje a je to vidieť. Takých moderných bekov, ako je on, na Slovensku nie je veľa. Má na to, aby sa niekedy vrátil do zámoria a skúsil si aj NHL. Ak bude naďalej zdravý, má pred sebou veľkú budúcnosť v klube i reprezentácii. Bude jedným z lídrov na šampionáte v Kolíne a Paríži a ja verím, že aj na ďalších vrcholných podujatiach,” charakterizuje Cíger .
Čosi z vnútra kabíny pridáva aj Čajkovského bývalý partner zo sparťanskej obrany a reprezentačný kolega Juraj Mikuš.
"Je to výborný a energický hráč. Vždy si vzadu urobí svoju robotu, nenechá nič na náhodu. Ak má šancu zapojiť sa do ofenzívy, neváha ani sekundu. Na svoju postavu má veľmi rýchle nohy, ktoré hneď využije. Je za každú srandu, výborne zapadá do kolektívu. Má rad humor i tvrdú prácu. Na šampionáte sa chceme prezentovať tímovým výkonom, z ktorého sa možno vykryštalizujú vedúce osobnosti. Môže byť jednou z nich,” charakterizuje o štyri roky mladšieho kolegu z defenzívy.
Ďalší krok
Príprava na MS podľa tetovaniami posiateho Čajkovského (majú preňho špeciálny význam úzko spätý s rodinou) ukázala mnoho dobrých i slabších vecí. Potvrdila, že Slovákom chýba nebezpečný strelec. Ukázala základný kameň úspechu – možnosť oprieť sa o kvalitných brankárov a poctivú defenzívnu hru celého kolektívu.
"Najmä víťazstvo proti Fínom (3:2, pozn.) nám dodalo sebavedomie. Musíme byť disciplinovaní a hrať tímovo. Potom dokážeme konkurovať aj favoritom. Je potrebné, aby sme sa toho držali. Chceme vydať zo seba maximum, ale bez plnenia taktiky nám to stačiť nebude,” vystríha. Ako vidí šance reprezentácie na postup do štvrťfinále?
Foto: Robert Hüttner, Pravda
"Ak budeme plniť pokyny trénerov, postúpime do štvrťfinále, som o tom presvedčený. Nesmieme sa ulievať, sú to majstrovstvá sveta, vrchol reprezentačnej sezóny. Neviem, či je výhoda, že začneme s papierovo slabšími súpermi. Budeme pod tlakom, musíme uhrať čo najviac bodov, najlepšie vyhrať všetky štyri stretnutia. Všetko naviac bude bonus. Možno prekvapíme a zabodujeme aj s Rusmi, Američanmi alebo Švédmi,” podotkne.
Individuálne ciele v produktivite si Čajkovský nedáva. "A načo? Keď budeme vyhrávať, je úplne fuk, kto skóruje.” Z líderskej pozície spojenej s postom asistenta kapitána Vladimíra Draveckého, ktorú mu tréner v príprave zveril, má radosť. Vie ho nakopnúť, má rád tlak okolností.
Je mu jasné, že ako obranca musí myslieť najmä na poriadok v slovenskej defenzívnej domácnosti. Jeho túlavé korčule ho však neraz zavedú pred bránkovisko na opačnej strane. Momentálne ofenzívne poňatie hokejových obrancov mu nahráva do karát.
"Vždy ma to ťahalo dopredu. Ako bek si musím plniť najmä defenzívne úlohy, ale keď môžem, okamžite pomáham útoku. Hokej sa zmenil, momentálne sa obrancovia musia ponúkať trojici útočníkov. Pár dekád dozadu by mi to určite nesedelo tak ako teraz. Vyhovuje mi hrať útočný hokej zo zadných pozícii. Snáď mi to pôjde aj v Kolíne,” zaklope na drevo i svoje čelo a znovu sa usmeje.
Lanskú letnú prípravu si spestril boxom a krátko po podpise zmluvy s Jekaterinburgom tam absolvoval tréning s profesionálnym majstrom Európy v kategórii do 59 kilogramov Jevgenijom Čuprakovom. Pomôžu mu päste prebiť sa až do NHL?
"Skôr sa mi to podarí vďaka gólom. Ak však bude treba, som ochotný spoluhráčov chrániť aj zdvihnúť morálku mužstva týmto chlapským riešením situácie. Nedá sa povedať, že dennodenne snívam o NHL. Stále je to môj hlavný cieľ a najvyššia méta. Nebudem klamať, keby som mal odtiaľ ponuku, určite by som to bez váhania vyskúšal. Všetko záleží od toho, ako budem v Kolíne hrať a či budem mať viac šťastia ako naposledy, keď som sa snažil dostať do NHL. Šampionát môže byť pre mňa odrazovým mostíkom do najlepšej ligy sveta,” zaželá si.