„Neprešiel som mládežníckymi reprezentáciami, prvý raz som si dres s dvojkrížom na prsiach obliekol v olympijskom výbere do 23 rokov na popradskom Tatranskom pohári. Ale to už bolo dosť dávno. Premiéru na svetovom šampionáte som absolvoval v roku 2012 v Helsinkách,“ naznačí. Pripomenieme – patril k výrazným oporám strieborného slovenského tímu, stal sa najlepším brankárom MS.
Hokej vyhral nad futbalom
Kedy vstúpil do hokejovej rieky?
V detstve sme s rovesníkmi v lete mastili v Demänovej futbal, v zime hokej. Keď som šiel do dorastu, musel som sa rozhodnúť, čo uprednostním. Vyhral hokej. Byť v bránke ma bavilo, aj som v nej ostal – a urobil som dobre. Futbalová mi príliš nesedela, zdala sa mi príliš veľká. Ani som to v nej neskúšal," podotkne.
Lacovi rodičia to potvrdia: „Do hokejovej bránky sa postavil, keď bola vyššia než Janko.“ A ďalšia rodinná súvislosť: ak chcel hrať v partii so starším bratom, voľné miesto ostalo len v bránke. Stojí v nej dodnes.
Mal brankársky vzor?
„Vzor som nemal, no registroval som, že každé obdobie malo výborných brankárov. V NHL ma najviac zaujal legendárny Martin Brodeur. Vynikal spoľahlivosťou, veľa zápasov odchytal na vysokej úrovni. To som obdivoval. Zbieral som aj hráčske kartičky, ale nie intenzívne – a už ich ani nemám,“ prizná sa.
Uvažoval po skúsenosti s olympijským výberom o prieniku do reprezentácie?
„Takto som to nevnímal. Každá sezóna priniesla vždy niečo nové. Reprezentáciu som bral tak, že si ju musia hráči zaslúžiť – za výkony v sezóne alebo v play off, jej najdôležitejšej časti. Vychytíte formu, môžete ju preniesť do národného tímu. Zároveň som si uvedomoval, že u nás vyrástla silná konkurencia šikovných brankárov starších odo mňa o dva-tri roky: v reprezentácii sa udomácnili Janko Lašák, Rasťo Staňa so skúsenosťami z NHL, dopĺňal ich Karol Križan. Bolo náročné sa do reprezentácie dostať, chytali výborne, o čom svedčí i kompletná medailová zbierka zo svetových šampionátov v rokoch 2000–2003.“
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Laco si zatiaľ získaval rešpekt v slovenskej extralige. „Najviac mi dali pôsobenia v Liptovskom Mikuláši, Košiciach a Zvolene,“ sumarizuje s tým, že slovenské tituly ho obchádzali. „Možno mi to aj pomohlo. Je dobré si na úspech počkať. Stále ma to motivovalo byť lepším. Chytával som veľa a pravidelne, to ma zocelilo,“ zdôrazní.
Byť pripravený v každej chvíli
Kedy si už v mysli vravel, že prichádza jeho čas?
„Veci v živote neriešim veľmi dopredu. Skôr si myslím, že je dobré byť pripravený v každej chvíli a využiť príležitosť. A človek nikdy nevie, kedy príde. Programovo som sa nesústreďoval na to, že do nejakého termínu musím byť v reprezentácii. Samozrejme, sny a ciele treba mať a ísť odhodlane za nimi. Každý, kto vrcholovo športuje, má túžiť dostať sa čo najvyššie – reprezentovať Slovensko na majstrovstvách sveta a olympiáde.“
Dočkal sa – dostal pozvánky na záverečnú prípravu pred majstrovstvami sveta.
„Zúčastnil som sa niekoľkých, štyroch-piatich určite, keď sa čakalo na brankárov z NHL. Bral som to tak – mal som šťastie, že som sa mohol pripravovať so slovenskou reprezentáciou.“
Neodrádzalo ho, keď sa do záverečnej nominácie nezmestil a namiesto šampionátu cestoval domov?
„Nie, bol som stále mladý. Bolo logické, že prednosť dostali brankári so skúsenosťami z NHL. S tým som aj počítal, že keď skončia klubovú sezónu a budú zdraví, pôjdu oni. Cesta do reprezentácie je istejšia z najkvalitnejších líg: NHL, Kontinentálnej hokejovej ligy, silných európskych,“ tvrdí.
To bol dôvod, prečo zamieril do ruskej nadnárodnej súťaže? Začal v nej v drese Leva Poprad – na dva pokusy.
„Udialo sa to zvláštne, prvý pokus nevyšiel. Mužstvo skladali tréneri za pochodu. Asi po týždni nás rozpustili s tým, že sa stretneme o rok. Vtedy som nemal nič, a tak som šiel na pár zápasov do prvoligovej Detvy – a zvláštnu sezónu som dochytal v Nitre. V ďalšej už projekt Leva v Poprad fungoval. Priniesol mi zaujímavú novú skúsenosť. Domáce zápasy navštevovalo veľa ľudí, šlo o veľké oživenie hokeja na Slovensku i v regióne pod Tatrami. Som vďačný, že som tam mohol pôsobiť, aj keď záver jediného ročníka bol dosť rozpačitý. Vzápätí som sa zapojil do prípravy na svetový šampionát 2012 – môj prvý, na ktorý som cestoval. Tesne pred ním som podpísal zmluvu s Doneckom, nováčikom KHL.“
Vystrelili až do finále
Na Ukrajinu už šiel s honorom najlepšieho brankára majstrovstiev sveta 2012. Ako vidí s odstupom času nečakané hrejivé striebro a jeho osobné ocenenie?
Usmeje sa. „To už je za nami, dôležité je sústrediť sa na nové veci. Ale – bolo to super, prajem každému hokejistovi, aby mohol v kariére niečo podobné zažiť.“
Prekvapil spoľahlivými výkonmi aj sám seba? „Ono si tam sadlo veľa vecí – výbornú partiu stmelili skúsení lídri, prišli kvalitní hráči, nový tréner Vladimír Vůjtek vyžaroval pokoj. Každý sa obetoval pre mužstvo, nemali sme prehnané ciele. Každým zápasom naše odhodlanie rástlo, viac sme si verili, boli sebavedomejší. Napokon to vystrelilo až do finále. Zažili sme niečo neopísateľne krásne a úžasné. V Helsinkách i potom pri privítaní doma.“
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, ĽuboÅ¡ Pilc
Ktorý zápas bol pre brankára náročnejší – štvrťfinále proti favorizovanej Kanade alebo prestížne semifinále proti Česku?
„Keď sa dostanete tak ďaleko, tak o tom takto nerozmýšľate. Bez víťazstva nad Kanadou by neprišiel zápas proti Česku. Stavať to do kontrastu, ktorý bol dôležitejší, sa nedá. Z môjho spätného pohľadu – aj psychicky – bolo náročnejšie semifinále proti Česku. Hrali sme o vytúžený postup do finále proti tradičnému rivalovi, mali sme s ním nepriaznivú bilanciu. Stretnutie sme zvládli perfektne – a vyšlo aj mne. Vo finále sme už na Rusov nestačili.“
Mal som šťastie na kluby
„V popradskom Leve som si nepripadal ako legionár, domov na Liptov som to mal na skok. V Donecku som už krájal pravý legionársky chlebík. Hoci bol Donbass nováčikom, klub pracoval na vysokej úrovni, funkcionári sa veľmi snažili. Plánovali veľké veci – nový štadión sa už začal stavať. Situáciu však skomplikoval vojnový stav. Nevedeli sme, čo sa bude diať. Keď sme po sezóne odchádzali, ešte sa nič dramatické nedialo. Funkcionári nás ubezpečovali, že bude aj ďalšia, no škrtol ju vojenský konflikt,“ vysvetľuje.
Trénera-búrliváka Andreja Nazarova angažoval kazašský tím Barys Astana – a Nazarov si vzal aj brankára Laca. „Dve sezóny v Astane boli z hokejového i životného hľadiska veľmi pekné, v druhej sezóne sme sa presťahovali do novej modernej haly. Astana žila aj futbalom, hrala v Lige majstrov. Na kluby som mal šťastie. Vždy je dobré, keď popri hokeji spoznáte aj inú kuItúru.“
Laco sa v prvej sezóne v Baryse zapísal v play off do štatistík KHL – s 94,76-percentnou úspešnosťou zásahov bol najlepší.
Považuje kapitolu v KHL za uzavretú? „Človek nikdy nevie, čo sa udeje, ale mám už svoj vek, 35 rokov nie je málo. Tohtoročné majstrovstvá sveta v Kolíne môžu byť moje posledné, preto som rád, že mi záver sezóny a play off v Chomutove vyšiel. Chytal som do sýtosti, bol by som rád, verím, že pohodu som si preniesol do národného tímu,“ zdôrazní.
Aký prívlastok dáva tejto klubovej sezóne?
„Česká extraliga bola pre mňa nová skúsenosť. Nevedel som, čo ma čaká, no všetko vypálilo dobre. V Chomutove som našiel výborné podmienky. Mužstvo i ľudia v trénerskom štábe súzvučili, bol som milo prekvapený. Fanúšikov sme potešili postupom do semifinále, čo sa nečakalo. Pred sezónou sme sa chceli dostať do predkola play off. Zo siedmeho miesta sme prenikli medzi najlepšie štyri tímy, vyradili sme Třinec, adepta na titul. Všetci sme boli spokojní, čo sme dosiahli. Sezóna vyšla aj mne, považujem ju za úspešnú.“
Funguje zaužívaný režim
Aký je optimálny vek hokejového brankára?
„Ťažko ho presne určiť. Dnes vidíme, že na severe Európy aj v NHL čoraz častejšie chytajú mladí brankári, v 22 rokoch sú pripravení. Je to aj o predchádzajúcej fyzickej, technickej i mentálnej odolnosti, mentálnu považujem za najrozhodujúcejšiu na tomto poste,“ podotýka. Hovorí sa, že dobrá brankárska partia je jedným z faktorov úspechu. Môžu byť brankári kamaráti, keď sú konkurenti?
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„V reprezentácii, keď sa ide na majstrovstvá sveta, má každý jasno o svojej pozícii. Nepozeráme sa na to, kto je jednotka, kto dvojka. Šampionát trvá dva týždne, zápasy idú v rýchlom slede. Vieme si pomôcť jeden druhému a preniesť našu pohodu na mužstvo. Aj v kluboch som s kolegami vždy vychádzal, navzájom sme sa podporovali. Nestretol som sa s nikým, s kým by som nevychádzal, alebo by sme mali nejaký problém. Nie vždy sme chodili spolu na kávu, ale čo sa týka kabíny, fungovali sme pozitívne.“
Ako vyzerá Lacov režim v deň zápasu?
„Za tie roky ho mám zautomatizovaný. Keď robíte svoju prácu dlhšie, nad osvedčenými vecami nerozmýšľate. Nepotrpím si na rituály, neobúvam si tie isté tenisky, lebo neviem čo. Keď sa pred rozcvičkou na ľade obliekam do výstroja, už sa dostávam do zápasového tranzu. Uzatváram sa do seba, koncentrujem sa. Hudba v kabíne ma nevyrušuje, ani ticho, sústreďujem sa na to, čo ma čaká. Pred dvoma rokmi som spolupracoval aj s mentálnym koučom Petrom Bielikom – každá maličkosť môže športovca posunúť,“ vraví.
Voľno patrí rodine
Rozmýšľa už Ján Laco, do akej rieky vstúpi po kariére?
„Ešte nie. Pokiaľ budem vládať a bude mi slúžiť zdravie, chcem chytať čo najdlhšie – rok za rokom.“ Pripúšťa však, že ostane pri hokeji – v Liptovskom Mikuláši postavil tréningovú halu. Myslel tým na zadné vrátka?
„Určite áno. Je to dlhodobá investícia, keď odložím brankársku hokejku, budem sa mať o čo starať.“ Aký je to pocit trénovať vo svojom? „Je to veľmi pohodlné. Vlani som letnú prípravu skombinoval tak, že som chodil na ľad dvakrát do týždňa. Bolo to fajn.“
Platí aj pre Laca, že záver kariéry odohrá v Liptovskom Mikuláši, ktorého je odchovancom? „Veľmi ma teší, že Mikulášania vyhrali baráž a pokračujú v najvyššej súťaži. Teraz si však netrúfam povedať, či kariéru ukončím v materskom klube. Uvidíme – možno áno, možno nie.“
Ako sa najlepšie odreaguje od hokeja?
„S rodinou. Vraciam jej, čo som v sezóne zameškal. Mladšia dcéra Lori bude mať tri, staršia Linda má deväť. Venuje sa gymnastike, robí nám radosť. Rád si vyjdem aj na bicykli. Mám tri, nedávno som si kúpil horský. Skúšam ho na poľných cestách, je tam menej áut. Liptov má čarovné zákutia.“ Pribudne k dcérkam aj pokračovteľ hokejovej tradície? „To už zrejme nie,“ naznačí.
Foto: Reuters, LASZLO BALOGH