Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
V civile Martin Réway (21) príliš o mediálnu pozornosť nestojí. Nemá rád, keď sa o ňom veľa píše. Radšej upriamuje pozornosť na kolektív.
O čom snívate?
Ako každý hokejista o NHL. No neženiem sa tam za každú cenu a čo najskôr. Raz si chcem dokázať, že na to mám. Ešte predtým si však plánujem urobiť dobré meno v Európe. Vždy sa snažím odovzdať v každom zápase za moje čo najlepší výkon a takouto cestou sa cez Európu prebojovať do NHL.
Čo mimohokejové plány?
Samozrejme, že sa môj život netočí len okolo hokeja. Nemyslím naň 24 hodín denne. Zároveň však hrám hokej od troch rokov, takže žijem trochu iný život ako bežní chalani. Som zvyknutý prispôsobovať svoj program hokejovým povinnostiam. Raz chcem mať rodinu – ako azda každý človek na svete. V priebehu piatich, šiestich rokov sa usadiť a potom žiť úplne obyčajný život.
Tento text je súčasťou prílohy denníka Pravda k MS v hokeji
Ako si najlepšie od hokeja oddýchnete?
Chodím do kina a trávim veľa času so spoluhráčmi, kamarátmi. Rád s ľuďmi debatujem. Zájdem so spoluhráčmi na obed a tam sa najlepšie odreagujem. No úplne vypnúť od hokeja sa počas sezóny príliš nedá.
Čo pre vás znamená, že hráte za slovenskú reprezentáciu?
Je to v prvom rade obrovská česť reprezentovať krajinu a snažiť sa o nejaký dobrý výsledok. Pre každého chalana je to veľká príležitosť. Veľmi si vážim, že som dostal šancu už v mladom veku hrať za seniorský tím.
Tréner Zdeno Cíger vám počas sezóny určil aj pozíciu asistenta kapitána. Ako ste to prijali?
Mal som radosť. Vnímal som to ako veľkú dôveru od trénera a celého realizačného tímu. Neviem, či by som povedal priamo, že zvýšenú zodpovednosť mám rád, ale nikdy som sa jej nevyhýbal. Je to pre mňa zároveň väčšia motivácia. Hrá sa mi ľahšie, keď ma zaradia medzi lídrov.
Na čo si môže trúfať národný tím v Petrohrade?
Dôležitý bude najmä prvý zápas s Maďarmi. Program zápasov je pre nás v podstate ideálny. Ťažší súperi nás čakajú až v závere skupinovej fázy. O to je vstup do šampionátu dôležitejší. Treba si utvoriť čo najlepšiu pozíciu pre štvrťfinále. Cieľom bude určite postup medzi osem najlepších. Ďalej to už nie je o cieľoch či ambíciách – v prípade postupu do štvrťfinále je úplne jedno, aký máte tím a kvalitu, stačí mať trošku šťastia a keď sa vám vydarí zápas, môže sa stať čokoľvek. Majstrovstvá sveta nie sú dlhodobá súťaž, každý môže zdolať každého. Aby sme dosiahli úspech, musí každý z nás tvrdo pracovať.
S juniorskou reprezentáciou ste získali bronz. Je to váš doteraz najväčší hokejový zážitok?
Rozhodne. Nikto vtedy nečakal, že by sme mohli na šampionáte niečo dosiahnuť. Išli sme tam skromne, i keď s dôverou vo vlastné sily. Dôvera je veľmi dôležitá. Nemôžeme si napríklad teraz povedať, že na MS ideme vyhrať len nad Maďarmi. To je zlá mentalita, myslieť na jeden zápas. Takto by sme mohli ísť po výhre nad Maďarskom rovno domov. Treba si dať vyššie ciele ako sú vaše možnosti. Inak veľmi nemáte o čo hrať. Potrebujete cieľ, za ktorým sa môžete ťahať. Samozrejme, treba ostať realistami. Nemôžeme si dopredu nahovárať, že ideme vyhrať titul. K nemu vedie veľmi dlhá cesta. No vždy sa treba pokúsiť o nejaký úspech, ako sa to podarilo našej vtedajšej dvadsiatke.
Čo vás vtedy v Kanade doviedlo až k medailám?
Našou výhodou bol žreb a fakt, že vo štvrťfinále sme sa stretli s Čechmi. Boli pre nás ideálny súper. Mali nejakých hráčov z Kanady, ale nebol to tím už s hráčmi NHL. Vedeli sme, že Česko je súper, ktorého môžeme zdolať. Všetci sme tomu verili a o to viac bojovali. Keď sa takéto veci spoja, nemáte sa čoho báť.
Narodili ste sa v Prahe, neskôr vyrastali na Slovensku. Kedy ste sa rozhodli, že budete reprezentovať Slovensko?
Vopred to jasné nebolo. Na Slovensko sme sa presťahovali, keď som mal dvanásť rokov. Potom sa pozvoľna začala moja reprezentačná kariéra. Najprv cez rôzne krajské výbery. Keď som dostal pozvánku, bol som rád a neváhal. V Česku v tom čase asi ani nevedeli, že nejaký Réway hrá hokej za Dolný Kubín. Iste nesledujú mládežnícke výbery do štrnásť rokov v iných krajinách. Som rád, ako sa to vyvinulo a že reprezentujem už aj medzi mužmi. Snažím sa byť prínosom pre kolektív.
Vnútorne ste viac Slovák alebo Čech?
Aj aj. Mamina je z Česka, otec Slovák. Mám rád obe krajiny. V Česku som sa vždy cítil vynikajúco. Veľkú časť kariéry som hrával v Prahe. Nedá sa to vymazať.
S blízkymi a kamarátmi sa rozprávate po slovensky alebo česky?
Samozrejme, viem po česky a v Prahe som sa s kamarátmi aj spoluhráčmi rozprával po česky. Žil som tam dlhšiu časť života, od narodenia som po česky vedel, takže je to pre mňa úplne prirodzené. Nemám dôvod rozprávať sa s Čechmi po slovensky. S rodičmi komunikujem po slovensky, tak sme boli zvyknutí odmalička.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Kto je váš najväčší hokejový fanúšik?
Mám veľa kamarátov, ktorí ma podporujú a prajú mi. Keď hráme na Slovensku, prídu ma povzbudiť aj na zápasy, z čoho mám ja aj oni veľkú radosť, keďže počas sezóny nemajú veľmi šancu vidieť ma. No rodičia sú istotne moji najväčší fanúšikovia. Hrával som od troch rokov, museli do mňa veľa investovať. Som presvedčený, že práve oni mi najviac verili a zároveň so mnou trávili najviac času na štadiónoch.
V mladosti ste hrávali aj futbal. Kedy ste s ním prestali?
Musel som sa rozhodnúť, keď som mal dvanásť a odchádzal na Slovensko. Dovtedy som hrával futbal aj hokej za Slaviu. Chodil som do športovej triedy so samými futbalistami. Nestíhal som však všetky futbalové tréningy. Hrať futbal je, najmä keď ste mladší, jednoduchšie. Môžete si ho zahrať kdekoľvek. Nie je tak finančne náročný ako hokej. Mal som ho strašne rád. Bolo ťažké rozlúčiť sa s ním.
S hokejom ste nechceli nikdy skončiť?
Nie som typ, ktorý sa vzdáva, keď mu do cesty príde nejaká prekážka. Snažím sa nájsť možnosť, ako ju prekonať. Samozrejme, každý si prešiel momentmi, keď sa pýta, načo to robí. Lebo hokejový život, najmä u chlapcov, nie je rozhodne jednoduchý. Ľudia vidia len veci ako sú peniaze a sláva, ale treba si to celé odmakať. Kým nehráte za mužov v dobrej lige, je to náročné. Aj na Slovensku je veľmi ťažké uživiť sa hokejom. Mnohé kluby majú finančné problémy. Som vďačný, že som sa odtiaľto dostal, mal možnosť hrať v Kanade a spravil si také dobré meno, že o mňa bol záujem aj v Európe.
Krátko po príchode na Slovensko ste začali bývať na internáte v Dolnom Kubíne. Čo vám to obdobie dalo a čo vzalo?
Viacerí chalani dochádzali na tréningy aj z diaľky, ale mne sa nechcelo vstávať každý deň o dve hodiny skôr, ako keď som ostal bývať v Dolnom Kubíne. Na internáte sme mali ľudí, ktorí sa o nás starali a pomohli nám. Ani domov do Trstenej to nebolo tak ďaleko, aby som si tam nemohol odskočiť, keď som niečo potreboval. Nebolo to ľahké, ale určite mi to pomohlo. Keď odídete do Kanady, veľa chalanov tam trpí, nie sú zvyknutí bývať ďaleko od rodiny a kamarátov – a ja už som to mal za sebou.
Hovorí sa, že po boku starších spoluhráčov ste prežívali búrlivé obdobie. Máte problém o tom hovoriť?
Nie. Hral som so staršími chalanmi prvú dorasteneckú ligu. Odtiaľ sa veľmi vyššie dostať nedá. Oni si často uvedomovali, že po sezóne s hokejom skončia. No nebrali to len ako zábavku, všetkých nás to veľmi bavilo. Neboli sme ďaleko od postupu do extraligy. Nebolo to jednoduché obdobie, ale bol som v takej partii. Často sme chodievali von. Nie je to niečo, čo by som druhým odporúčal, ale prešiel som si tým mladší, čo mi možno pomohlo. Väčšina chalanov to zažije práve vtedy, keď potrebujú ozaj zamakať o budúcu kariéru. Vtedy im to uškodí viac.
Dospeli ste skôr ako vaši rovesníci?
Keď hráte v tíme so staršími chalanmi, musíte rozmýšľať inak. Moji spoluhráči boli o tri-štyri roky starší. Pri nich sa nemôžete správať ako dvanásťročný, musíte sa prispôsobiť a učiť od nich. Na Sparte som zase v mladom veku trénoval s mužmi, bol v kabíne medzi nimi a tiež ma to posunulo ďalej.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Kto vám v najťažšom období pomohol?
Určite agent Peťo Kadleček. Začal so mnou spolupracovať, keď som mal trinásť alebo štrnásť rokov. Uvedomujem si, že vtedy som bol dosť problémový typ, no napriek tomu so mnou vydržal až doteraz. Som mu za to vďačný. Nebolo pre neho ľahké, stále dookola počúval, načo je so mnou, že som nepoučiteľný. Som rád, ako to dopadlo a teraz mu to môžem vrátiť. V Kubíne sme mali aj super trénera Peťa Holazu. Veľmi s nami chcel postúpiť do extraligy. V Kubíne nemávajú také ambície. Na naše zápasy vtedy chodil plný štadión, čo sa tam už možno nestane. Dodal nám energiu, trénovali sme s ním aj cez leto.
Mali ste hokejové vzory?
Keď som bol malý, tak asi ani nie. Už si to príliš nepamätám. Počas pôsobenia v Kanade som začal viac sledovať NHL a z hráčov sa mi najviac páčil Pavel Daciuk. Nikdy som však nikoho extra nesledoval a už vôbec nie kopíroval.
Mnohí tvrdia, že s trénerom Zdenom Cígerom ste si v niečom podobní. Cítite to aj vy?
Je to možné. Obaja sme možno trochu svojskí. Zdeno má za sebou skvelú hráčsku kariéru, ku ktorej sa zatiaľ ani nepribližujem. Vážim si, že môžem byť v seniorskej reprezentácii s výbornými hráčmi, ale aj pod vedením trénerov, ktorí čosi dokázali. Keď vám niečo povedia osobnosti ako Cíger či Švehla, beriete to inak, ako od niekoho, kto je len vyštudovaný tréner.
Pred dvoma rokmi vás vzal – ešte ako tínedžera – na majstrovstvá sveta Vladimír Vůjtek. Čo to pre vás znamenalo?
Veľmi ma to prekvapilo, keďže som šiel na šampionát z kanadskej juniorky. Bol som s trénerom v kontakte počas sezóny, vedel som, že ma sledujú. Pomohlo mi play off, vydarilo sa mi. Tušil som, že ma pozvú do prípravy, ale ani mi nenapadlo, že by som mal šancu dostať sa na šampionát. Za to som trénerovi Vůjtekovi veľmi vďačný. Otvorilo mi to nové cesty. Aj vďaka šampionátu som šiel do Sparty. Zahral som si s Mirom Šatanom, bol som aj pri jeho poslednom zápase v kariére.
Vlani ste do Ostravy cestovali, ale na šampionáte ste nehrali. Trvalo vám dlho, kým ste sa s tým vyrovnali?
Mal som smolu, že som ochorel v najhoršom možnom čase. Snažím sa, aby som bol zdravý, ale mám slabšiu imunitu a ľahko ochoriem. Keď mi robia rôzne testy, všetko je v poriadku – a zrazu príde dôležitý moment a ja ochoriem. V Ostrave ma to, samozrejme, mrzelo, ale bolo to rozhodnutie trénera. Rozumné. Nemohol som hrať minimálne v prvých dvoch zápasoch. Ešte asi nie som taký hráč, aby sa na mňa oplatilo čakať… Vždy sa však radšej pozerám dopredu a riešim čo bude, nie čo bolo.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Rád sa pekne obliekate. Je móda vaše hobby?
Neviem, či to priamo nazvať koníčkom, ale starám sa o seba. Chcem sa pekne obliekať a dobre vyzerať. Odkedy hrávam za mužov, mám iné finančné možnosti ako viacerí chalani v mojom veku. Podľa toho som sa začal obliekať. Na módu sa špeciálne nezameriavam, ale keď som v centre a niečo sa mi páči, kúpim si to. Snažím sa vyzerať dobre, ale nijako to nehrotím.
Obľúbili ste si aj tetovania?
Áno, mám tri a časom asi pribudne aj ďalšie. Možno už v lete. Uvidím. Musí to byť aj spontánne. Na pravom zápästí mám anglické slovo Believe – veriť. Je to moje motto. Každý musí veriť v seba. Keď si neveríte, nemôžete veľa dokázať. Na tej istej ruke mám aj latinskú frázu Per Aspera Ad Astra – v zmysle „cez prekážky ku hviezdam“. Tiež je to motivačné heslo. Anjela na ľavom ramene mám najdlhšie. Dúfam, že ma postráži.
Veríte aj v Boha?
Verím, ale nie som typ, ktorý chodieva často do kostola. Občas tam zájdem, ale nie pravidelne.
Aké dôležité je pre vás sebavedomie?
Získaval som ho postupne. Ako chlapec som nikdy nerozmýšľal, akú odohrám sezónu. Ostatné tri-štyri roky si vždy poviem, čo chcem dosiahnuť a zatiaľ sa mi to celkom darí plniť. Nie je to ľahké. Keď ľudia vidia, že sa vám darí v takom mladom veku, tak na vás majú veľmi vysoké nároky. Som typ, ktorý si verí a niekedy si dáva až veľké očakávania, ale zatiaľ som nemal sezónu, v ktorej by som sám seba vyslovene sklamal.
Niekedy akoby ste sa vyhýbali médiám. Prekážajú vám?
Som typ, ktorý príliš nevyhľadáva pozornosť. Nepotrebujem ju. Chápem, že som mladý chalan v reprezentácii, ešte som dostal aj „áčko“ a som dosť na očiach. No naozaj nepotrebujem, aby sa o mne veľa písalo. Nie je to dobre ani pre tím, keď sa veľa hovorí a píše o Réwayovi. Do Petrohradu pôjde 25 hráčov a ideálne je, keď sa píše o celom kolektíve. Viem, že nie je dobre, keď som k novinárom odmeraný, ale niekedy si neviem pomôcť. Musím sa naučiť viac ovládať.