„Doma sme hovorili po česky aj slovensky, rovnako mám obe občianstva, nerobím rozdiel, či je niekto z Česka, alebo Slovenska. Za riekou Moravou mám veľmi veľa kamarátov z hokejového, ale aj nehokejového prostredia,“ rozhovoril sa Graňák pri otázke na svoju silnú väzbu ku krajine, ktorá tento rok poriada majstrovstvá sveta.
„Narodil som sa v Havířove, ale obaja moji rodičia bývali v Karvinej. Žil som tam však iba jeden rok, neskôr som sa tam vracal počas školských prázdnin za svojimi babičkami,“ vysvetľuje svoj vzťah k Česku 143-násobný reprezentant Slovenska.
„Moji starí rodičia po mamke pochádzali z Karvinej, otcovi rodičia sa tam prisťahovali z Oravy za prácou. Rok po mojom narodení sa však naši rozhodli odísť preč,“ poznamenal.
Graňákovci zakotvili v Trenčíne, hneď vedľa hokejového štadióna. „Hrala sa tam federálna súťaž aj s Vladimírom Růžičkom. Je teda prirodzené, že som začal hrať hokej,“ zamyslel sa. To, čo ho v Dukle Trenčín z hokeja naučili, od roku 2004 odovzdáva Slovensku.
„Vyrástol som tu, vždy som sa tu cítil ako doma, takže mi prišlo úplne prirodzené reprezentovať túto krajinu,“ tvrdí.
Nechýbalo veľa a nemuselo to tak byť. Graňákove kvality si v pražskej Slavii všimli aj zástupcovia českého hokeja a začali situáciu okolo nádejného talentu sondovať.
„Spomínam si, že do Prahy som prišiel po MS do 18 rokov, kde som hral za Slovensko. Napriek tomu tréner českej dvadsiatky Jiří Kalous zisťoval, ako to je so mnou. České občianstvo som však získal až neskôr, aj to len preto, aby som uvoľnil miesto pre ďalšieho cudzinca v tíme. V Slavii v tom čase hral Žigo Pálffy aj Jožko Stümpel,“ vracal sa do histórie.
Keď na ľad vykorčuľujú Slováci proti Čechom, u Graňákovci s tým problém nemajú. „Nie sme predsa žiadni fanatici,“ zasmeje sa. „Ak hrám ja, celá rodina prirodzene fandí Slovensku, ak nie, česká strana fandí svojim, slovenská zasa Slovákom,“ dodal na záver.