Slovenskí už vedia, že obraz slovenského hokeja zo strieborných Helsínk 2012 je v porovnaní so súčasným rozdielny. Chýbajú emotívne pôvaby okamihov, ktorými si vlani Vůjtekovi zverenci zápas od zápasu získavali na ceste za víťazstvami – aj nečakanými – sympatie národa. Napokon zázračne prekvapili seba samých a nadchli verejnosť. Jedinečným nálezom sa stal cenný kov.
Nastavenú latku sa podliezať nepatrí – je dnes skôr želanie než realita. Slováci namiesto gólov, ziskov a prípadných nálezov rátajú straty. Z predpokladaných šiestich bodov zo stretnutí s Lotyšskom a Rakúskom, tzv. ľahšími súpermi, ktoré by znamenali s najväčšou pravdepodobnosťou želaný postup do štvrťfinále, získali len jeden. Vo štvrtok proti Lotyšom zlyhali v obrane, na druhý deň proti susedom spod Álp v útoku. Spravodlivosť mala v piatok možno prižmúrené oči. Ak ju boleli z množstva slovenských zahodených šancí, niet sa ani čo čudovať. Na to sa však história nepýta. A aj šťastie je len pridanou hodnotou hokejového kumštu. Ak Slováci z troch samostatných nájazdov nepremenia ani jeden, chyba je v nich – aj pri všetkej úcte k súperovi.
Kapitán Miroslav Šatan zaostáva za vlaňajšou formou, útočník Tomáš Kopecký nevie pretrhnúť streleckú smolu. Ak by v reprezentácii neboli, fanúšikovia by to trénerom vyčítali. V Hartwall Aréne však korčuľuje spolovice obmenený tím než pred rokom. Chýba v ňom pár silných osobností – a vidieť to aj na ľade.
Toto mužstvo má charakter, vravel pred odchodom do Helsínk Otto Sýkora, generálny manažér reprezentácie. Aký pevný a odolný, ukážu zvyšné dva zápasy proti Rusku a USA v základnej skupine. Ver svojmu mužstvu. Robí, čo môže a vie. Aj keď vlaňajšok zatiaľ nepripomína.