Na hru slovenských hokejistov sa po zbabraných zápasoch proti Lotyšsku a Rakúsku spustila doma obrovská kritika. Slovensko je totiž hokejová krajina, a hoci štadiónov i špičkových hráčov má málo, trénerov a odborníkov je medzi fanúšikmi asi najviac na svete.
Šatan je pomalý a už na to nemá. Kopecký či Hudáček nepredvádzajú ani spolovice také výkony, ako vlani. Brankári púšťajú lacné góly. Obrana je deravá a nevie založiť akciu.
Duel proti USA všetko zmenil. Zo zatracovaných babrákov sa opäť stali hrdinovia. Taká je slovenská povaha. Fandí sa, len keď sa darí (česť výnimkám!).
Vůjtekovi zverenci zabrali vtedy, keď im už málokto veril. Najdôležitejšie bolo, že si verili oni sami. Ukázali vnútornú silu a charakter. Práve ten, na ktorý upozorňoval pred odchodom do Helsínk generálny manažér Otto Sýkora.
V súboji proti dovtedy veľmi dobre hrajúcim Američanom sa k nim priklonilo i šťastie. No ako sa hovorí, to praje pripraveným. Partia okolo kapitána Šatana šla úspechu naproti.
Veterán, ktorý od novembra pol roka pre problémy s chrbticou nehral, opäť ukázal, aký je pre slovenský tím cenný. Nie je síce viditeľný ako vlani, no opäť zabral. Prihral Bartekovi na druhý gól a pred záverečným vybojoval puk pre Daňa. Na ľade strávil viac než dvadsať minút a jeho výkon bol v porovnaní s predošlými súbojmi o triedu lepší.
Srdciara a bojovníka Kopeckého odmenil za neúnavnú snahu a napádanie gólom Radivojevič. Strelec Záborský sa pred tretím gólom neulakomil na strelu, ale prihral osamotenému Vydarenému. Obrana fungovala a brankár Staňa žiaril.
Triumfoval tím. Tím, ktorý drží pokope v dobrom i zlom. Tím, ktorý má charakter.