Ťaženie slovenskej reprezentácie vyvolalo doma eufóriu a nadšení fanúšikovia dokonca chcú 65-ročnému koučovi nechať postaviť sochu.
„To už som počul niekedy v Rusku, to sú len také reči okolo tej eufórie,“ usmieval sa Vůjtek v narážke na predchádzajúce úspešné pôsobenie v Jaroslavli, ktorú v rokoch 2002 a 2003 doviedol k titulu.
Po nedeľňajšej finálovej prehre s Ruskom (2:6) sa v pondelok Vůjtek vydá sláviť úspech do Bratislavy. „Ja som to nikdy nezažil, tak neviem čo čakať,“ doplnil český kouč, ktorý mal na turnaji za úlohu predovšetkým zabezpečiť Slovensku priamu účasť na olympijských hrách v Soči po prepade na desiate miesto rebríčka Medzinárodnej hokejovej federácie.
Striebro venoval tím zosnulému Pavlovi Demitrovi, ktorý zahynul vlani v septembri pri leteckej katastrofe celého tímu Jaroslavľ. Tú ešte v predošlej sezóne Vůjtek tiež trénoval. „Bola to taká posledná akcia, ktorú sme mohli pre Pala urobiť. Ruskí hráči to mali v hlavách, českí tiež stratili svojich kamarátov. Šampionát sa v tom duchu niesol. Som rád, že tím na tých chlapcov nezabudol,“ povedal Vůjtek.
V minulých štyroch rokoch Slovensko na svetových šampionátoch neprešlo ani do štvrťfinále a semifinalistom olympiády vo Vancouvri hrozilo, že sa nedostanú medzi istú deviatku pre Soči. Podľa Vůjteka preto bolo základným cieľom štvrťfinále. „Podarila sa nám ešte taká nadstavba a boli sme po zápase s Ruskom trochu nesvoji. Nevedeli sme, či sa máme radovať, alebo byť smutní. Čoskoro to prešlo, pretože pre tento tím sú strieborné medaily fantastické,“ vyhlásil Vůjtek.
Takéhoto úspechu je podľa neho potrebné si vážiť. „Prebudili sme fanúšikov, urobili sme im radosť a naplnili sme ulice. Pre to sa šport robí. Je pekné, že sa nám to podarilo. Slovensko je malá krajina, nepodarí sa to každý rok, ale keby sa to zopakovalo raz za dva-tri roky, bolo by to krásne,“ uviedol Vůjtek, ktorý má zmluvu so Slovenskom na ďalšie dva roky.
V roku 2005 sa uchádzal o pozíciu trénera českej reprezentácie, ale neuspel proti Aloisovi Hadamczikovi. Myšlienky na tento post, ktorý vlani po Vladimírovi Růžičkovi prevzal znovu Hadamdczik a má novú zmluvu až do roku 2015, rodák z Klimkoviec nemá. „To už budem zaslúžilý dôchodca, česká reprezentácia je už za mnou. Ja už som pred šiestimi rokmi zakončil kariéru, zdravie mi to trošku nedovoľovalo. Potom sa to zlepšilo, tak som sa k tomu vrátil. Človek nevie, čo bude o pol roka, o rok,“ poznamenal Vůjtek. Trénovať české národné mužstvo vraj ani za cieľ nemal. „Ja som rád pracoval v kluboch a mal tú ruskú zastávku, kam som mohol ísť, kedykoľvek som chcel.“
Samotného Vůjteka výsledok v premiérovej sezóne na lavičke slovenskej reprezentácie hrial pri srdci. „Preto hokej robíme, aby sme dosiahli nejaký úspech. Je to ohodnotenie našej práce. Ja som bol prvýkrát na šampionáte, hneď mám striebornú medailu s mužstvom, ktoré vlastne bolo desiate v rebríčku, čo považujem za veľký úspech,“ vyhlásil Vůjtek. Ale zásluhy necháva mužstvu. „Vždy hrajú hráči. Musia utvoriť partiu, my im môžeme vždy len pomôcť. Nominovať hráčov, ktorí sú do partie, a stanoviť taktiku, keď chcú hrať kolektívne hokej,“ nadviazal. Teraz si uvedomuje, že latku si s tímom nasadili veľmi vysoko. „Slovenský hokej má stále dobrých hokejistov a môže hrať na dobrej úrovní. Stanovili sme si od začiatku pravidlá, ako sa musia správať v kolektíve a vážiť si národný dres.“
Na turnaji fandil Vůjtekovi tiež syn Vladimír, ktorý práve v Helsinkách získal na svetovom šampionáte v roku 1997 bronz. Nechýbal ani trenérov zať Róbert Petrovický, ktorý so Slovenskom získal v roku 2002 v Göteborgu titul. „Syna som prekonal,“ usmieval sa Vůjtek.