Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Z chémie mi dali hráči jednotku. Za zloženie tímu

Pred sebou mal papier s rozpisom zápasov budúcoročných majstrovstiev sveta v hokeji. "Začíname proti Francúzsku, už chystáme program na voľné dni," naznačil Otto Sýkora, generálny manažér slovenskej hokejovej reprezentácie i generálny sekretár hokejového zväzu. "Uvažujeme nad tým, že v lete pripravíme nejaké podujatie pre širší káder reprezentácie."

26.05.2012 07:30
Vladimír Vůjtek, Otto Sýkora Foto:
Generálny manažér Otto Sýkora po boku trénera SR Vladimíra Vůjteka.
debata (1)

Už ste naplno precítili, aký úspech dosiahli hokejisti Slovenska ziskom striebra na majstrovstvách sveta v Helsinkách?
Ešte nie. To príde pozvoľna, zatiaľ nie je čas na rozjímanie. Predchádzajúce dni boli veľmi intenzívne, teraz riešime veľa vecí, najmä čo sa týka najbližšej budúcnosti. Pomaličky sa snažím dostať kondične dohromady. Aj pre členov realizačného tímu bola príprava na šampionát a potom i pobyt v Helsinkách fyzicky i psychicky náročné.

Skúste priblížiť skvelý strieborný úspech v súvislostiach. Ako sa rodil?
Celú sezónu sme žili pod jedným mottom: Každý nám fandí, ale nik neverí. Či šlo o Nemecký pohár, Rakúsky pohár, turnaj v Bielorusku alebo svetový šampionát v Helsinkách. Na jednej strane sme vnímali veľké sympatie, že sa pokúšame ísť novou cestou, sme k ľuďom otvorení, ale nik nám veľké šance nedával. To nás s trénerom Láďom Vůjtekom aj motivovalo.

Z čoho ste usudzovali, že vám verejnosť neverí?
Neverila, že s mužstvom, aké sme na spomenutých podujatiach mali, môžeme uspieť. Viete, že pred Nemeckým pohárom sa ospravedlnilo pätnásť hráčov. Do Mníchova sme šli s „polomančaftom.“ A po rokoch sme sa vrátili s víťaznou trofejou! Z bieloruského Minska takisto, hoci tiež niekoľko hráčov účasť odrieklo. V záverečnej príprave na majstrovstvá sveta sme prehrali sedem zápasov, väčšinu nešťastne o gól. Ale – videli sme, že od zápasu k zápasu výkony mužstva stúpajú. Prvé dva zápasy v Košiciach s Dánskom mužstvo prehralo – a diváci nás vypískali. Hráči tam šli z najväčšej tréningovej záťaže, výsledky neboli najdôležitejšie. V Jaroslavli sme dvakrát podľahli Rusku – po nájazdoch a o gól.

Doliehali prehry na atmosféru v tíme?
Nebol dôvod. Veľmi sme však chceli vyhrať odvetu proti Česku, v Prahe sme podľahli o gól. Ten zápas sme však nezvládli. Prišlo veľa divákov, bol to zápas na počesť Pavla Demitru. Veľmi emotívny.

V čom ho Slováci nezvládli?
Až príliš sme chceli, čo sa premietlo do kŕča. Kvôli Paľovi sme sa snažili urobiť pekný výsledok, ľudí sme chceli konečne potešiť víťazstvom. Prišlo až v poslednom prípravnom zápase proti Nemecku – v predĺžení. Dve minúty pred koncom sme inkasovali vyrovnávajúci gól – po odskočenom puku. Keby sme vyhrali v riadnom hracom čase, vyhráme i Škoda Cup.

Ako sa vyvíjala spolupráca s trénerom Vladimírom Vůjtekom?
Keď som videl, že tréner Vůjtek je voľný na trhu, hneď som začal konať. Keď je taký tréner voľný, musíte po ňom skočiť. Dôležité bolo, že ma podporil Igor Nemeček, prezident zväzu, že sme to vysvetlili výkonnému výboru. Vedel som, aký je to človek. Mám veľké sympatie k českým trénerom. Veľa som ich zažil, viem, ako rozmýšľajú. Tým nehovorím, že slovenskí sú horší, ale takých kvalitných, ako je šesť-sedem špičkových v Česku, nemáme. Musíme ich vychovať v najbližšom čase. Dôležité bolo, že od začiatku sme budovali mužstvo i po ľudskej stránke.

Pred prvým sústredením pred Nemeckým pohárom ste verejne kritizovali, že pätnásť hráčov sa ospravedlnilo. Vyslali ste signál, že také niečo nebudete tolerovať?
Keď som sa rozhodoval kritizovať veľa ospravedlneniek od hráčov, všetci ma od toho odhovárali. Nenašiel som človeka, ktorý by ma podporil a povedal – povedz to. Vraveli mi – nerob to, túto tému ešte nik neotvoril. Oponoval som: nebudem na nikoho ukazovať prstom, ale treba o tom otvorene hovoriť. Toto som sa naučil počas môjho dlhodobého pobytu v Nemecku – rozprávať o veciach otvorene. Každý človek si zaslúži aj druhú šancu. Ale keď problém zamlčíte, ostane všetko po starom. Začalo nám nahrávať, že sa chytil druhý sled hráčov, prišiel prvý úspech. Pomaličky sa na turnajoch zloženie tímu čistilo, kryštalizovalo sa zdravé jadro. Vedeli sme o veľa hráčoch, ktorí z rôznych dôvodov neprišli. Je však rozdiel, ak niekto trikrát nepríde, nezúčastní sa ani jednej akcie.

Sú hráči, ktorí si do reprezentácie z tohto dôvodu zavreli dvere?
Sú. Menovať nebudem, naznačil som dosť. Niektorých sme škrtli z našich plánov. Do Mníchova na prvý turnaj podvedením Vladimíra Vůjteka i realizačného tímu sme chceli ísť s najsilnejším možným výberom. A zrazu pätnásť hráčov odriekne? Beriem, polovica mala objektívne dôvody, polovica však nie. Pár hráčov si zavrelo dvere. U mňa určite. Na takých hráčoch už nechceme stavať.

Je medzi škrtnutými aj útočník Štefan Ružička?
Uňho je to iné, dvere si nezavrel. Pišta je osobitný človek. V príprave sme od neho čakali góly, má povesť strelca. Čo nevyšlo teraz, môže nabudúce. Viete, v reprezentácii sa nepatrí hráčov napomínať: musíš viac trénovať, musíš sa zlepšovať. Ak sa top hráč rozhodne reprezentovať, tak prišiel preto, aby odovzdal to najlepšie, čo v ňom je. Musí ísť všetko hladko.

Po zlom začiatku – mám na mysli kritiku – však prišiel krásny koniec. Nemali ste obavy, či všetko pôjde, ako ste zamýšľali?
Keď začnete kritikou, musíte si dávať obrovský pozor, aby ste ju neprešvihli a nezačali hokeju škodiť. Preto som z kritiky uberal. Hráči pochopili, že v národnom tíme duje iný vietor. Viete, pre mňa je dnes hokej ako šport jeden z najčistejších a najúprimnejších.

V akom zmysle?
V atmosfére, akú vedia hráči utvoriť v tíme, v ich cítení. Otvorene o tom rozprávame. Sú športy, ktoré problémy zametú pod koberec. Boli sme presvedčení, že chalani, ktorých sme nominovali, dajú do svojej hry všetko. Taká je mentalita hokejistu. A – nepomýlili sme sa. Deň pred zápasom hráč chodil o barlách – a na druhý deň nastúpil. Tomáš Starosta po zápase s Čechmi nezdvihol rameno – a hral vo finále. No už vidím futbalistov – ktorý by to urobil?

Nezjednodušujete?
V princípe – nie. Hokejisti sú špecifickí, možno majú vyšší prah bolesti. Vezmite si Zdena Cháru. V play-off mu zlomili nos, mal prasknutú lícnu kosť. A prišiel. Ešte väčší otáznik visel na Michalom Handzušom. S trénerom Vůjtekom sme rozhodli zaňho. Povedali sme, že ho potrebujeme. Aj s tým rizikom, že ak by sa nebodaj zranil, prišli by sme o Michala i o možnosť nahradiť ho, lebo už sme nemali voľné miesto na súpiske. Risk nám, našťastie, vyšiel.

Zaregistrovali ste z hráčskeho prostredia, že nové pravidlá hokejisti berú?
Jednoznačne! Hráči sa smiali, že z chémie mi dávajú jednotku. Za zloženie tímu.(smiech) Iste, keď je úspech, ide všetko jednoduchšie. Pre mňa je najdôležitejšie dosiahnuť, aby chlapci radi chodili do národného tímu. Cez reprezentačné prestávky si viacerí doň prídu mentálne oddýchnuť. Keď pôsobíte v zahraničí a ste tam v klube sám Slovák, tešíte sa na spoluhráčov, načerpáte pozitívnu energiu. Hráči rýchlo zistili, že Vladimír Vůjtek je ohromne pozitívny a ľudský tréner. Je milý, s každým sa otvorene porozpráva, odpovie na všetko. Chalani veľmi dobre vedia, že platia nejaké pravidlá, no dá sa aj dohodnúť. Vážime si jeden druhého, to je základ. Dnes nemôže prísť hráč a diktovať trénerovi, čo má robiť.

Často ste hovorili s lídrami tímu: kapitánom Zdenom Chárom, jeho asistentmi a ďalšími skúsenými hráčmi?
Pred majstrovstvami sveta sme spolu nastavili pravidlá. Lídri ich prenášali na mužstvo. Preberali sme všetky dôležité veci, prípadne nejaké zmeny. My sme sa skôr pýtali, čo môžeme urobiť pre hráčov, aby sa cítili čo najlepšie – a pritom nestrácali koncentráciu. Predsa – tri týždne sme žili v jednom hoteli.

Kedy ste prežívali najväčšiu radosť?
(po chvíľke) Po zápase s Francúzskom. Prvý raz v živote sa mi stalo, že som nevydržal na tribúne do konca. Poslednú tretinu som sedel v kabíne, sledoval zápas na obrazovke. Igor Nemeček mal ešte väčšie nervy. Prechádzal sa po chodbe hore-dolu, nepozeral sa ani na televízor. Vedeli sme, že ak by sme nebodaj prehrali, prišli by sme o všetko, čo sme dovtedy stavali. O to to bolo horšie, že po víťazstve nad Švajčiarskom sme boli presvedčení, že na postup bude stačiť. Prišlo také prvé uspokojenenie. Neverili sme, že by Bielorusi prehrali s Francúzmi. Keď jeden a pol minúty pred koncom dali Francúzi víťazný gól, zavládlo v tíme určité sklamanie. Nechali sme ho doznieť a ráno sme mužstvo opäť burcovali. Ako motor, ktorý potrebuje oddych na rozhodujúcu fázu, no ešte pred ňou ho musíte naštartovať. Vtedy zabrala skúsená päťka z NHL a rozhodla. Po tom zápase prišlo úplné uvoľnenie, čo sa odzrkadlilo aj v nesmierne obetavých výkonoch proti Kanade, Česku a postupe do finále!

Čo hodláte urobiť, aby striebro prinieslo slovenskému hokeju impulz?
Podmienky pre hokej a šport sú veľmi zlé – v súvislosti s úrovňou, na ktorej chceme byť. Desať štátov v Európe má na hokej oveľa lepšie podmienky ako sú na Slovensku. Obávam sa, že ak sa u nás nezmenia pravidlá pre šport, v budúcnosti by musela byť veľmi veľká náhoda, aby sme priniesli nejakú medailu. V najbližších dňoch zvážime, ako naložiť s úspechom, aby sme ho neprešustrovali. Športu sa dá pomôcť legislatívne, veľa sa dá urobiť v školstve, aby deti pravidelne športovali. Aj tieto otázky nastolíme na prijatiach na najvyšších miestach, ktoré absolvujeme budúci týždeň. Dvadsaťpäť ľudí úžasne spojilo Slovensko, potešilo ľudí krásnym úspechom. Z neho by mal profitovať najmä mládežnícky hokej.

Slováci sa po deviatich rokoch opäť tešili z medaily. Neušili ste si na seba búdu?
S každým dobrým výsledkom si na seba šijete búdu. Najväčší tlak si aj tak sa seba utváram sám. Stále chcem byť lepší – aj keby sme priniesli zlato. Takéto krédo som vyznával v Nemecku, kde všetko až nenormálne funguje. Nemám dôvod ho meniť ani tu, kde sa zasa veľa improvizuje.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba