Skúsený center je pre ňu soľou nad zlato, no nad jeho zdravotným stavom stále visí otáznik. Konkrétne nad bedrovým kĺbom pravej nohy, kde mu vystreľuje bolesť.
K slovenskej výprave sa pripojil v piatok počas stretnutia s Kanadou.
„Zápas som nevidel, tesná prehra nie je zlý výsledok – ale je to prehra. Môže však povzbudiť,“ vravel po sobotňajšom prvom tréningu. Na ľade sa zabával, pôsobil uvoľnene. Keď z neho zišiel, o svojom účinkovaní v tíme sa 35-ročný útočník vyjadroval opatrne.
„Prišiel som, aby som pomohol mužstvu. Stále však pociťujem v pravej nohe bolesť. Chvíľami ostrú. Keď som váhou tela na pravej nohe, nie je silná. Nemám síl sa odraziť a niekedy ani udržať sa na nej. Tak to bolo v sezóne, teraz je to trochu lepšie. Keď budem cítiť viac sily než bolesti, budem hrať. Po sezóne sa vlastne nevedelo, čo mi je. Keď mi určili diagnózu, vysvitlo, nie každý vie kortizónovú injekciu pichnúť. Špecialista, ktorý to vie, bol voľný až minulý utorok. Ide o to, ako ma bude bolesť limitovať. Či budem môcť viac pritlačiť alebo nie. Mám za sebou prvý tréning, nechcel som nič siliť. Nešiel som na sto percent. Ani ja nechcem dlho držať mužstvo a trénerov v napätí, či tu budem alebo nie. Musím však byť aj opatrný. V klube mi povedali, že ak sa budem cítiť zdravý, môžem ísť. Nebolo to vyhrotené.“
Po nedeľňajšom rozkorčuľovaní sa situácia veľmi nezmenila, proti Fínom Handzuš na ľade chýbal.
„Ide o to, aby sa môj stav nezhoršoval. Nohu som cítil trochu viac než v sobotu, ale nie extrémne. Bál som sa, aby to nebolo horšie. Trápi ma to štyri mesiace. Po tréningu sa môžem cítiť dobre – a keď sa prezlečiem, začne to náramne bolieť. Injekcia stále pôsobí.“
Michalova veľká túžba hrať prezrádza, že chce opäť nájsť chuť do hokeja.
„Stále ma baví hrať, hoci mám za sebou jednu z mojich najhorších sezón. Vypadli sme v prvom kole play off, očakávania v tíme San Jose boli vyššie. Ak má reprezentácia o mňa záujem a viem, že môžem pomôcť, vždy rád prídem. Ak by som cítil, že som skôr brzdou, tak radšej nech hrá niekto iný, ktorý je zdravší,“ pripomína.
Rozhodne o zotrvaní v tíme Handzušov subjektívny pocit?
„Určite aj subjektívny. Trénerom som povedal, nech sa na mňa pozerajú, ako korčuľujem, ako sa hýbem. Ak by videli, že to nie je ono, že nevyzerám a nepôsobím dobre na ľade, pôjdem domov. Ak budem cítiť, že mužstvu pomôcť neviem, že v zápase by to nebolo dobré, tak nech hrá niekto iný.“
Prizná, že ak by na týchto majstrovstvách sveta nešlo o účasť na olympijskom turnaji v Soči 2014, zrejme by s príchodom váhal. Vzápätí však zdôrazní, že v jeho pozitívnom rozhodovaní zohrali úlohu aj udalosti z minulého roka.
„Ako úžasne sa s nami rozlúčili ľudia po neúspešnom domácom šampionáte. Ako sa rozlúčili s Paľom Demitrom… Celú sezónu som mal jeho tridsaťosmičku na rukaviciach. Vtedy som si povedal, že ak bude čo len najmenšia možnosť prísť reprezentovať, prídem. Niekedy sú fanúšikovia na nás tvrdí. V Bratislave ukázali, že keď necháme na ľade srdce a nestačí to, vedia to oceniť. Pre mňa to bolo jedno z najväčších zadosťučinení v celej kariére.“
Pripadá vám Michal Handzuš rozpoltene? Niet sa čo čudovať. Zdravie kontra pomoc tímu nie je ľahká voľba. Manažér Sýkora je však pokojný a zdôrazňuje trpezlivosť.
„Michala potrebujeme, netreba nič uponáhľať. Privítali by sme, keby nastúpil možno v našom štvrtom zápase.“
Už to, že prišiel a chce pomôcť, naznačuje veľa.