Postup bez hráčov NHL
Koniec dobrý, všetko dobré! Kým však prišiel, čo nervov to stálo. Slovensko na prelome augusta a septembra 1993 vyhralo v Sheffielde olympijskú kvalifikáciu. V novembri si odnieslo víťaznú trofej z predolympijského turnaja Telecup v Lillehammeri (zdolalo Kanadu i Rusko), kde o tri mesiace v premiére pod piatimi kruhmi príjemne prekvapilo hokejový svet a prebilo sa do štvrťfinále. Potvrdilo, že patrí do hokejovej špičky, no po rozdelení Československa padlo do C-kategórie a cestu medzi elitu si muselo kliesniť z európskeho suterénu.
Foto: JÁN SÚKUP
Navyše – pred tretím vrcholom sezóny sa trénerský štáb musel spoliehať len na hráčov zo slovenskej extraligy. Tých, ktorí už pôsobili v NHL, kluby počas súťaže neuvoľnili. Spľasla i nádej, že by z farmy prišiel Žigmund Pálffy. „Povolali ho do prvého tímu,“ oznámil neradostnú zvesť generálny manažér reprezentácie Dušan Pašek.
Ešteže C-kategóriu organizovalo Slovensko – v Poprade a Spišskej Novej Vsi našlo žičlivé prostredie. Vopred bolo jasné, že postupujúci vzíde zo silného štvorlístka Bielorusko, Kazachstan, Slovensko, Ukrajina.
Čo súper, to nepríjemná ruská škola. Navyše – hráči Kazachstanu mali za postup sľúbenú prémiu dvetisíc dolárov na hlavu. Tomu nasvedčovali aj výsledky.
Dve remízy – s Kazachstanom 0:0 a Ukrajinou 2:2, keď Slováci zlikvidovali dvojgólovú stratu – postavili Šuplerových zverencov pred náročnú úlohu: ak chceli postúpiť, museli zdolať Bielorusko. Hrdinom tretej drámy sa stal Oto Haščák. Po tom, čo švédska Frölunda vypadla v play-off, bleskovo si zbalil veci a prišiel na rozhodujúci zápas – aj s Ľubomírom Kolníkom z fínskej Raumy.
Foto: JÁN SÚKUP
Haščák mal na víťazstve 2:1 leví podiel – strelil oba góly. „Možno bolo dobré, že som prišiel do mužstva na poslednú chvíľu. Nemal som čas na stres,“ vravel úspešný strelec.
„Posledných dvanásť minút stretnutia proti Bielorusku bolo najhorších v mojej dovtedajšej trénerskej kariére. Rozhodovalo sa o budúcnosti slovenského hokeja. Až ma striaslo pri myšlienke, že by to nebodaj nevyšlo,“ uviedol Šupler. Zároveň naznačil, že ďalšia sezóna nebude o nič ľahšia.
Splnená misia
Predsa len – o niečo ľahšia bola. Aj preto, že slovenská diplomacia korčuľovala vedno s majstrovstvom hráčov. Aj jej zásluhou organizovalo B-kategóriu opäť Slovensko. Elektrizujúca atmosféra z Popradu a Spišskej Novej Vsi dostala v hlavnom meste ešte silnejšiu dávku diváckych voltov. K veľkonočným sviatkom pribudli i hokejové.
Východisková pozícia sa črtala sľubnejšie, hoci v odvete prípravného stretnutia proti Rakúsku sa zranil brankár Eduard Hartmann. Oveľa priaznivejšia správa však prišla zo zámoria. Manažér Dušan Pašek po misii v NHL oznámil, že slovenskú reprezentáciu posilní pätica Peter Šťastný, Zdeno Cíger, Róbert Švehla, Róbert Petrovický a Miroslav Šatan!
Foto: JÁN SÚKUP
Foto: JÁN SÚKUP
Optimizmus vzbudzovali aj výsledky prípravných zápasov s mužstvami zo svetovej elity. Šuplerovi zverenci zdolali a remizovali so silným Fínskom. „Slovensko určite patrí do A-kategórie svetového šampionátu. Ak zvládne psychický tlak, určite postúpi,“ predpovedal švédsky tréner Fínov Curt Lindström.
Foto: JÁN SÚKUP
Mužstvo pod vedením skúseného kapitána Petra Šťastného psychický tlak zvládlo – s jemným brnknutím na nervy. V rozhodujúcom zápase proti Lotyšsku dvakrát prehrávalo, napokon však za mohutných ovácií natrieskaného hľadiska doviedlo zápas do víťazného konca: na tabuli svietil výsledok 4:3. Pohľad na strelcov gólov – Petrovický, Cíger, Šatan, P. Šťastný – naznačuje, akú dôležitú úlohu zohrali legionári.
Slováci prvý raz viedli po Šatanovom góle na 3:2. „Bol najkurióznejší, aký som kedy dal,“ vravel šťastný strelec. Tečoval Medříkovu strelu, puk sa odrazil od zadného mantinelu a od korčule súperovho brankára sa dokotúľal za jeho chrbát.
Slovenskú hymnu spieval odušu celý štadión – i ľudia pri televízoroch.
Foto: JÁN SÚKUP
„Ani raz som nepociťoval úzkosť, že by sme neuspeli. Život ma naučil, že šťastie sa prikloní k lepšiemu tímu. Tak sa aj stalo, hoci nás kvalitný súper trápil až do konca,“ netajil hrdú spokojnosť kapitán Peter Šťastný, so šestnástimi bodmi najproduktívnejší hráč bratislavského turnaja. Vo svojom rodisku sa rozlúčil so slovenskou reprezentáciou. LMisiu som splnil. Máme dosť talentov, o budúcnosť sa neobávam. Pred zápasom som si našiel chvíľu a zašiel som do kostola. I to patrí k veľkonočným sviatkom."
Hokej ich ozdobil najparádnejšie, ako mohol.
Slovensko v C-kategórii MS
Brankári: Eduard Hartmann, Jaromír Dragan, Miroslav Michalek.
Obrancovia: Stanislav Medřík, Ľubomír Sekeráš, Ján Varholík, Miroslav Marcinko (kapitán), Marián Smerčiak, Stanislav Jasečko, Radoslav Hecl, Juraj Kledrowetz.
Útočníci: Miroslav Šatan (so siedmimi gólmi najlepší strelec turnaja), Jozef Daňo, Roman Kontšek, Vlastimil Plavucha, René Pucher, Ľubomír Rybovič, Martin Miklík, Pavol Paukovček, Branislav Jánoš, Peter Bartoš, Dušan Pohorelec, Karol Rusznyák.
Tréner: Július Šupler, asistenti: František Hossa, Vladimír Šťastný.
Manažér: Dušan Pašek.
Slovensko v B-kategórii MS
Brankári: Jaromír Dragan, Roman Čunderlík.
Obrancovia: Róbert Švehla, Stanislav Medřík, Ľubomír Sekeráš, Slavomír Vorobel, Stanislav Jasečko, Ján Varholík, Marián Smerčiak, Miroslav Marcinko.
Útočníci: Peter Šťastný, Miroslav Šatan, Róbert Petrovický, Oto Haščák, Jozef Daňo, Zdeno Cíger, Ľubomír Kolník, René Pucher, Vlastimil Plavucha, Miroslav Ihnačák, Branislav Jánoš, Richard Šechný.
Tréner: Július Šuppler, asistenti: František Hossa, Ján Selvek.
Manažér: Dušan Pašek.
**Oto Haščák: Dva góly proti Bielorusku sa stali príjemným bonusom
**
Priletel, nastúpil proti Bielorusku a rozhodol. Konštruktívny center Oto Haščák dal v rozhodujúcom súboji o prvenstvo v C-kategórii MS 1994 dva mimoriadne cenné góly. „Nepatril som k veľkým strelcom, no v pravú chvíľu som bol na pravom mieste,“ podotkla jedna z kľúčových postáv hokejistov Slovenska na ceste medzi elitu, dnes skaut tímu New York Rangers.
Ktorý postup stál slovenskú reprezentáciu viac síl – z C-kategórie do béčka alebo z béčka medzi elitu?
To si netrúfam posúdiť, v C-kategórii som odohral len jeden zápas. Prišiel som na otočku. V oboch rokoch sa o postupe rozhodovalo v jednom vážnom stretnutí. V roku 1994 proti Bielorusku, o rok proti Lotyšsku. Šampionát B-kategórie v Bratislave som si užil oveľa viac, lebo som ho absolvoval celý.
A keď porovnáte zápasy s Bieloruskom a Lotyšskom? Ktorý bol náročnejší?
(po chvíľke) Asi proti Lotyšsku, lebo sme dvakrát prehrávali a o víťazstve rozhodli až v závere. Ale zasa – keby sme rok predtým nevyhrali nad Bieloruskom, nepostúpili by sme. Preto bolo také dôležité vyhrať.
Aká atmosféra vládla v tíme pred týmto stretnutím?
Dosť napätá, pretože len víťazstvo nám zabezpečovalo prvenstvo v turnaji a vytúžený postup. Ak by to nevyšlo, ostali by sme naďalej v céčku v spoločnosti silných krajín z bývalého Sovietskeho zväzu. To som si so všetkými súvislosťami uvedomil až neskôr. Mojou výhodou bolo, že som prišiel s čistou hlavou, bez nejakého veľkého stresu. Frölunda vypadla vo štvrťfinále play-off švédskej ligy, takže som mohol hneď pricestovať. Aj kvôli trénerovi Šuplerovi, s ktorým som mal a stále mám veľmi dobrý vzťah.
Foto: JÁN SÚKUP
Vraj ste mu načrtli, aby v taktickej príprave na zápas nezachádzal do podrobností, lebo by to mohlo mať negatívny účinok. Potvrdíte to?
Na také podrobnosti si už nespomínam. Vedel som, že precízny Julo Šupler si na taktickú poradu vždy pripraví štós papierov s podrobnými informáciami o súperovi. Niekedy to mohlo pôsobiť kontraproduktívne, vzbudzovať prílišný rešpekt. Viem len, že som povedal: sme doma, a tak sa patrí vyhrať.
Lenže – vo Švédsku ste si zabudli kontaktné šošovky…
Áno – aby toho napätia nebolo málo. Tak som k nemu prispel nechtiac i ja. Bez šošoviek by som poriadne nevidel, s kým hrám. Našťastie, zohnali mi nové. A kvalitné – keď som dal dva góly. (smiech).
Mali ste čas vychutnať si postupové oslavy?
Nie. Stihol som akurát večeru s najbližšou rodinou. Po nej som ešte v ten večer odišiel do Trenčína a na druhý deň som sa vracal naspäť do Švédska.
Médiá o vás písali ako o záchrancovi slovenského hokeja. To sa počúvalo príjemne, však?
Nikdy som sa tak necítil a ani som to tak nebral. Hokej je kolektívny šport. Tie dva góly sa stali bonusom, ktorý mi zvýšil kredit. Na tú sezónu veľmi rád spomínam, patrila k mojim najlepším v kariére. Darilo sa mi vo Švédsku, aj na olympiáde v Lillehammeri sme odohrali dobrý turnaj. Po sezóne ma vyhlásili za najlepšieho hokejistu Slovenska.
Kde máte zlaté medaily z C- a B-kategórie? Spomeniete si niekedy na tie šampionáty?
Väčšinou mi ich pripomenú médiá. Zaraďujem ich k vrcholom mojej kariéry. V suteréne domu mám takú oddychovú zónu s biliardovým stolom. Na stene visí pár fotografií aj zo šampionátov z Popradu, Spišskej Novej Vsi a Bratislavy. Hokejových priateľov, ktorí ma navštívia, tam zvyčajne zavediem – a pri dobrom drinku trochu pospomíname na vzrušujúce postupové časy.
