Demitra volal vždy o šiestej. Na oranžový telefón

Poradí, povzbudí, uteší. Aj vďaka nej patrí dlhé roky k špičkovým hokejistom. O rodinnú pohodu Pavla Demitru sa stará manželka Mária s dvoma deťmi, Lucasom a Zarou.

05.05.2011 18:00
Mária Demitrová Foto:
Mária Demitrová.
debata (1)

Neuvažovali ste nad tým, že budete žiť s manželom v Rusku?
Ale áno, hoci v médiách to možno tak vyznelo, že som do Ruska ísť nechcela. V Jaroslavli však nebola medzinárodná škola. A už bol asi najvyšší čas sa s deťmi usadiť, chcela som, aby si Lucas privykol na Slovensko a slovenčinu.

Ako ste prijali fakt, že po rokoch v zámorí vymenil NHL za ruskú ligu?
Palino odišiel do Ruska veľmi skeptický, príliš sa mu nechcelo. Nevedel, do čoho ide, premýšľal nad koncom kariéry. Keď mi však po dvoch dňoch telefonoval z Jaroslavľa, bol celkom unesený a príjemne prekvapený.

Prešli ste viacero kútov Severnej Ameriky – St. Louis, Los Angeles, Minneapolis, Vancouver. Kde sa vám páčilo najviac?
Vo Vancouvri. Aj tým, že Kanaďania sú nám mentálne bližší než Američania. Vo Vancouvri by som si dokázala predstaviť žiť.

Ako ste trávili čas, kým manžel zaberal na tréningoch, zápasoch a odišiel s tímom niekoľkodňové na turné?
Žena hokejistu musí počítať s tým, že zostane sama a nájsť si hobby, ktorému sa bude venovať. Ja som si robila diaľkovo školu v Bratislave, študovala som aj v Amerike, potom som otehotnela, takže nikdy som nemala pocit, že sa nudím. Škoda, že sme čakali dlho na udelenie zelenej karty, s ktorou sa môžete v Amerike zamestnať, dostala som ju, až keď bol malý Lucas na svete. A od neho som sa už nepohla. Jednak nedôverujem opatrovateľkám a pri prvom dieťati som si materstvo vyslovene užívala.

Čo ste študovali?
V Bratislave vysokú školu ekonomickú. Nebavilo ma to, bola to jediná výška, na ktorú ma vzali. Ale vytvorila sa tam výbornú študentská partia. V St. Louis som sa na univerzite vrhla na angličtinu a potom na psychológiu, čo ma veľmi bavilo.

Využívate psychológiu aj doma?
Iba na kamarátkach. Vždy ma bavilo vŕtať sa v ľudskej duši, ale nehrám sa na psychologičku.

Ako v zámorí fungovala komunita manželiek a partneriek hokejistov? Priatelili ste sa, mali ste spoločný program?
Najlepšie to bolo v St. Louis a vo Vancouvri. Blues boli rodinne založený klub. Keď prišiel do tímu nový hráč, jeho ženu hneď vzali do kolektívu a oboznámili ju s praktickými vecami. Keď som ochorela ja alebo deti, hneď mi telefonovali, či niečo nepotrebujem. Aj manželky generálneho manažéra a trénera držali s ostatnými ženami pokope. Koučom St. Louis bol vtedy terajší tréner Chicaga Joel Queneville. Jeho manželka raz nakukla do miestnosti, kde sme s deťmi čakali na hráčov a hovorí: ,,Boli dlho preč, však, oukej, zajtra rušíme tréning." V St. Louis tiež mohli chodiť po tréningoch do kabíny deti, v Minnesote to neplatilo. Tam mi to pripadalo veľmi chladné. V Los Angeles sme boli v čase, keď boli obe deti ešte malé, nechodila som tak často na zápasy, ale bola tam pohoda.

Vancouver?
Vo Vancouvri nachystali pre manželky a partnerky hokejistov bohatý program. Okrem charitatívnych podujatí, ktoré si v zámorí veľmi vážia, sme sa zúčastnili na viacerých zaujímavých akciách. Napríklad jeden z najlepších kuchárov vo Vancouvri nás učil celý večer variť, mali sme na sebe zástery, v rukách nože, bolo to super. Podobne sme sa mohli realizovať v cukrárni, kvetinárstve.

Vaším hobby je maľovanie. Čo maľujete?
Teraz som sa maľovaniu veľa nevenovala, nemala som kedy. Namaľovala som asi pätnásť obrazov, nejaké som porozdávala. Sú to abstraktné obrazy. Zvláštne je, že keď sa na ne ľudia pozrú, každý v nich vidí niečo iné.

V minulej sezóne trápilo manžela vlečúce sa zranenie ramena. Nepresviedčali ste ho, aby už skončil s hokejom?
Skôr som ho odhovárala od NHL. Lanáril ho síce New York Rangers, ale v zámorí už ho berú ako veterána, navyše z Európy. Mohol by sa opäť prepadnúť do štvrtého útoku a psychicky by to ťažko niesol. V NHL už uprednostňujú mladších a dravých hráčov, je to prirodzený jav. Kariéra v zámorí netrvá večne. Rusi prejavili o neho väčší záujem než Američania. Som rada, že dal prednosť Jaroslavľu.

A v Rusku hokejovo pookrial…
Zistili sme jednu vec. Keď Palino zostal bez detí a sústredil sa len na hokej, mohol si oddýchnuť, pospať si, zregenerovať – jeho forma išla hore. Zvládol by ešte aj NHL, nepochybujem, že by si svoje odohral, ale je to iné, keď sa vrátite z tréningu a zavesia sa vám na krk dve živé deti.

Ide malý Lucas v otcových šľapajach?
Trénuje hokej aj futbal, uvidíme, čo z neho vyrastie. Energiu zdedil po Palinovi, ale na rozdiel od neho nie je zapálený len pre šport. Má aj iné záujmy. Bavia ho knihy, kreslenie, hrá na bicích, takže keď sa náhodou skončí hokejová cesta, nájde si niečo iné.

Zoznámili ste sa ešte na strednej škole. Vedeli ste, že Paľo je hokejista?
Vedela som, že hrá hokej, ale nič mi to nehovorilo. Naša rodina hokej vôbec nesledovala. Ako štrnásť-, pätnásťročná som ho stretávala, lebo chodil okolo nášho paneláka na zimný štadión. Obaja sme boli v rovnakej partii, ale nikdy som sa s ním vážnejšie nebavila. Až kým nás kamarátka nezoznámila na zmrzline. A o týždeň neskôr mi odišiel do Ottawy a rok som ho nevidela. Bola som v maturitnom ročníku, mobily vtedy neexistovali. Písal mi pohľadnice a potom sme sa dohodli, že mi každý druhý týždeň bude volať. Pamätám si, ako som vždy o šiestej večer čakala pri oranžovom telefóne s tlačidlami, kedy zadrnčí. Potom som išla na vysokú a zasa sme sa často nevídali.

Vzťah na diaľku vám však vydržal…
Keď vám niekto sadne, nemusíte ho vidieť aj päť rokov. Potom ho stretnete a ste rád. Paľo si žil svoj život, ja svoj a mali sme jeden druhého. Do ničoho sme sa netlačili. Dokonca ma podporoval, aby som dokončila vysokú školu.

Ako na neho zareagovali vaši rodičia?
Ani jedna strana nebola nadšená, Paľovi rodičia dokonca mojich navštívili, aby si o tom pohovorili. Keď to teraz rozoberáme s našimi i svokrovcami, tak sa na tom bavíme. Demitrovci v tom čase nevedeli, kam sa bude uberať jeho hokejová kariéra. Ottawa mu ponúkla dvojcestnú zmluvu, preto odišiel hrať IHL do Las Vegas. Čo si jeho rodičia pomysleli? Celý život ho k niečomu vedieme a do toho príde nejaká kamarátka, ktorá si za ním letí do Las Vegas, kde ho bude rozptyľovať. Naši sa zasa obávali, že sa vykašlem na školu.

Ako dopadla rodičovská schôdzka u vás doma?
Naši povedali, že by som sa mala venovať len škole, Paľo zasa výlučne hokeju a že by sme mali náš vzťah skončiť. Ale neposlúchli sme. Až neskôr som vďaka Lucasovi pochopila, aké to je, keď rodina žije hokejom. To bol prípad Demitrovcov. Ešte aj dve Paľove sestry doteraz žijú hokejom. Preto som si spočiatku v ich rodine pripadala ako votrelec. Znie to až trápne idylicky, ale teraz mám so svokrovcami perfektný vzťah a Palina berú naši, akoby bol ich syn.

A výlet do Las Vegas?
Hrôza. Bola som tam tri týždne. Prišla som na zimák a tam päť ľudí. Palinovi aj nos zlomili. Nič pozitívne. V izbe, kde sme bývali, bolo počuť, ako padajú mince v hracích automatoch. Za mesiac odišiel Pali do Grand Rapids, čo bola farma Detroitu, a odtiaľ si ho stiahlo aj vďaka Petrovi Šťastnému St. Louis. Všetko sa začalo na dobré obracať, lebo z Las Vegas už sa chcel vrátiť do Európy.

V St. Louis sa objavil na bilbordoch i na obale tyčinky. Bol ešte niekde populárnejší?
Asi nie, už v žiadnom klube ho tak neuznávali. Bolo to krásne obdobie. Zaujímavé, že Palinova zámorská kariéra sa v St. Louis začala, ale bola tam aj na vrchole. Pronger, Demitra, McInis boli lídri tímu. Užíval si to. Vystrihla som si z novín množstvo článkov, mám ich aj zarámované.

Aké ste s Paľom povahy?
Ja hneď vzbĺknem, Paľo, naopak, neznáša konflikty. Vďaka tomu vydržal vo Vancouvri dva roky. Za to, čo tam s ním tréner Vigneault robil, by som na jeho mieste už dávno zahodila hokejku. Alebo by som sa s ním pobila. Nepríjemný človek to je. Kydal na Paľa pri každej príležitosti. A on sklopil hlavu a s pokorou všetko akceptoval. Aj štvrtý útok. Uvedomoval si, že keby šiel proti trénerovi, odpísal by sa v NHL.

Od kamarátov hokejistov dostal ako svadobný dar vzduchovku. Rád strieľa?
Veď je hokejový strelec. Dostal takú peknú, chalani ju zohnali od Jozefa Gönciho. Robieval si terče a strieľal na ne. Chodí aj na poľovačky s kamarátmi.

Ako prežívate manželove zápasy?
Veľmi intenzívne som prežívala roky v St. Louis, keď sme ešte boli slobodní. Potom prišli deti a znovu som sa do toho dostala až vo Vancouvri. Tam sa Paľo dosť trápil. Po operácii ramena nasledovala štvormesačná rehabilitácia, potom sme si mysleli, že už je v poriadku a musel začínať odznovu. Ešteže mu pomohli doma v Banskej Bystrici. Ale olympiáda mu vyšla skvele. Po dlhšom čase opäť prežíval radosť z hokeja a ja som si turnaj vychutnávala. Aj teraz si dokážem zápasy užiť, ale skôr dávam pozor, aby sa Paľovi nič nestalo. Som rada, keď príde domov zdravý.

Kedy ste sa o neho najviac báli?
Keď si zranil oko. V oboch prípadoch ho zasiahli do toho istého. Po Turíne som si myslela, že už nebude hrať. A v St. Louis mal ešte dávno zranenie chrbta. Narazili ho na mantinel, pricvikol sa mu nejaký nerv a nemohol dva týždne chodiť. Bol nevládny, nedokázal sa ani zohnúť, aj ponožky som mu obúvala. Trvalo to tri týždne. Trikrát mal zlomenú čeľusť, ale to som sa o neho tak nebála ako pri tom oku.

Čo prezradila o Pavlovi Demitrovi manželka Majka

Aký má vzťah k domácim prácam?
(po krátkom premýšľaní) Žiadny. Keď ho poprosím, aby vyniesol smeti, tak to spraví. Ale nezaťažujem ho vysávaním alebo podobnými činnosťami.

Dokáže zložiť skriňu alebo poličku?
Dokáže.

Pri akej činnosti si najlepšie oddýchne?
Pri dobrom filme alebo na poľovačke, kde si vyvetrá hlavu, a potom s deťmi.

Čo dokáže uvariť?
Praženicu, hemendex, čaj a vie chutne pripraviť stejky a ryby. Keby som mu nechala na celý deň deti, určite nebudú hladovať.

Čo ho dokáže najviac vytočiť?
Ja (smiech). On je veľmi pokojný, málo vecí ho vytočí. Jaj viem, teraz som si spomenula. Totálne neznáša – a nechápem prečo – keď ideme niekam autom na neznáme miesto a on nepozná cestu. Teraz už existuje navigácia, takže je to dobré. Ale kedysi sme chodili po Amerike a zrazu sme sa niekde stratili, Paľo bol úplne hotový, chytil nervy. Musí vedieť presne, kam ideme, ak ide všetko podľa plánu, tak je fajn.

Aký je otec?
Super.
Čo dokáže vytočiť vás na ňom?
Jeho pokoj. To, čo sa mi na ňom páči, ma aj vytáča.

Aký má vkus, pomáhate mu s oblečením?
Vôbec, kupuje si všetko sám, v Rusku si aj pral. Funguje ako samostatná jednotka.

Kupuje vám kvety?
Áno. Aj na MDŽ mi poslal, čo ma prekvapilo, lebo takéto dátumy nedrží v hlave. Predpokladala som, že v Rusku to je asi významný sviatok. A veru aj je.

Najkrajší darček, ktorý vám venoval?
Asi auto. Kúpil mi ho na tridsiatku, to bolo veľkorysé. Rád obdarúva a nemusí to byť niečo materiálne, aby ma potešil. Pozorne načúva, keď si pre seba hovorím, že sa mi niečo páči a potom mi to kúpi.
Akú hudbu počúva?
Pohodovú, žiadny džez. Má rád Elán alebo kanadskú kapelu Nickelback. S nimi sa aj vo Vancouvri kamarátil.

Aký je šofér?
Dobrý a veľmi zodpovedný. Som nešťastná, že mal vlani tú nehodu, hoci ju nezavinil.
Aký má vzťah so svokrou?
Skvelý. Dokonca až tak, že keď moja mama prišla do Ameriky na návštevu a o niečom sme diskutovali, tak sa pridala na jeho stranu. Ale ja mám zasa podobnú skúsenosť s jeho mamou a sestrami – vždy ma podporili.

Život a smrť Pavla Demitru
Život a smrť Pavla Demitru Život a smrť Pavla Demitru
1 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy