Peter Šťastný s manželkou Darinou a jeho brat Anton sedia nervózne na palube lietadla, ktoré ich vezme do Amsterdamu, odkiaľ sa vydajú na cestu ponad Atlantik – do Kanady. Večer predtým opustili pod rúškom noci výpravu Slovana Bratislava na turnaji majstrov v rakúskom Innsbrucku. Po rýchlej rozlúčke so spoluhráčmi a bratom Mariánom (o pláne mladších súrodencov netušil, do zámoria odišiel za nimi o rok neskôr) nasledoval útek pod taktovkou manažmentu klubu NHL Quebec Nordiques.
Bol august 1980. Začalo sa veľké hokejové dobrodružstvo…
„Najskôr sme prileteli do Montrealu. Všetko malo byť prísne utajené, na tretí deň chystali zástupcovia Nordiques veľkú tlačovú konferenciu. Dovtedy sme sa mali zdržovať v hoteli, prípadne potichu niekam vyjsť. Ale keď som si večer pozrel v televízii hlavné správy, zbadal som tam seba i Stanleyho (Antonova prezývka). Tak aké prekvapenie? Novinári už všetko vypátrali,“ opisoval prvé hodiny na kanadskom území Peter Šťastný.
Bratskú dvojicu, ktorá už mala za sebou úspešné obdobie v drese československej reprezentácie i Slovana Bratislava, angažoval tím Quebec Nordiques. Na Antona mal právo, keďže si ho v roku 1978 vybral v drafte, nedraftovaný Peter si mohol vyberať.
Kulturisti v kabíne
Mužstvo odohralo v NHL len svoju prvú sezónu, v ktorej skončilo na 19. mieste z 21 účastníkov a nedostalo sa do play off. Predtým pôsobilo v konkurenčnej súťaži WHA. Quebec bol srdcom frankofónnej časti Kanady. Miestna aréna Colisee de Québec bola jediným štadiónom NHL, kde sa hlásilo len vo francúzštine. V dvojjazyčnom Montreale aj po anglicky.
„Hokej mal v Quebecu úžasnú pozíciu. Znamenal viac než náboženstvo. A Quebec sa v NHL cítil seberovný vo veľkej hokejovej rodine,“ vysvetľuje Peter Šťastný. Príchod dvoch hokejových útočníkov spoza železnej opony niesol v sebe nádych senzácie. „Pripravili nám sladké privítanie. Veľmi si nás vážili, priam nás rozmaznávali. V reštauráciách sme podpisovali otvorené účty. Až som sa zľakol, aby nám to neuškodilo. Aj slávny Derek Sanderson si kúpil strieborný Rolls Royce – a potom sa z neho stal bezdomovec.“
Bratia Šťastní (Peter mal 23 rokov, Anton 21) sa chystali na svoju prvú sezónu v zámorskej profilige. „Na prvý dojem z nových spoluhráčov nikdy nezabudnem. Prišli sme na prvý tréningový tábor, ešte pred riadnym kempom. Otvoril som dvere do kabíny a zhrozil som sa. Niektorí borci vyzerali ako nadupaní kulturisti. Chlapci s obrovskými, vypracovanými postavami. Takých som u nás nevidel. Rýchlo som však zistil, že lepší hráči Bernier či Tardif mali telo ako fľaška. To ma potešilo,“ spomína Peter.
Štart do nového ročníka Quebecu nevyšiel. Po polovici sezóny bol pod čiarou play off. „Zavolal si ma generálny manažér a pýtal sa, čo sa deje. Odvetil som, že pre únavu nedokážem ani dokráčať k ľadu. Fyzicky som takmer zomrel. Kým v Slovane sme mali v stredu a v sobotu saunu a masáž a v nedeľu väčšinou voľno, v Quebecu sa stále trénovalo alebo hralo. Hoci len raz denne. Nešlo mi to do hlavy. Dreli sme ako dostihové kone. Na druhý deň po rozhovore s manažérom sme dostali voľno.“
Nordiques sa odpichli k obratu a prvýkrát v histórii klubu postúpili do play-off.
Stastny Sisters
Po prvej sezóne v zámorí sa k Petrovi a Antonovi pridal tretí z bratov Marián. Emigroval do Kanady aj s rodinou. „Neviem, ako sa mu to podarilo. Nikdy o tom nehovoril a zbytočne som sa ho na to nepýtal. Predpokladám, že využil skorumpovanosť vtedajšieho režimu a s niekým to »vybavil«,“ vraví Peter Šťastný.
NHL mala novú atrakciu. Šťastní boli treťou bratskou trojicou v histórii, ktorá hrala v jednom tíme. Prvou boli súrodenci Bentleyovci v Chicagu v 40. rokoch minulého storočia, druhou Plagerovci v St. Louis v 70. rokoch. Slovenské trio nastupovalo často aj v spoločnom útoku a patrilo k veľkým ťahúňom Nordiques. Miestne médiá prezentovali zápasy Quebecu ako duel súpera proti Stastny brothers.
„Najradšej som mal zápasy proti Montrealu, v Bostone a v Chicagu,“ pripomína P. Šťastný. Quebec a Montreal boli azda najväčšími rivalmi v histórii NHL, počas vzájomných súbojov sa na ľade často iskrilo. Vrcholom bol zápas play off z 20. apríla 1984, v ktorom udelili rozhodcovia vyše 200 trestných minút a 12 hokejistov vylúčili do konca stretnutia. „Táto rivalita rozdeľovala rodiny, kamarátov, manželov a manželky.“ Keď Nordiques vyradili Montreal v play off (v sezóne 1981–82 i 1984–85), oslavovali v Quebecu postup tisíce ľudí.
„Keď sa v Chicagu alebo Bostone fanúšikovia nahnevali, na ľade pristáli tony odpadu a trvalo pätnásť-dvadsať minút, kým očistili plochu. Hľadisko bolo úžasne blízko a strmé.“
Počas jedného zápasu proti Bruins v Boston Garden vyrukovali domáci fanúšikovia s posmešným nápisom Stastny Sisters. Narážali na meno najstaršieho z bratov – Marian znelo ako Marry Ann – meno pre dievčatá. „To ma pekne nazlostilo. A motivovalo. My vám ukážeme, aké sme dievčatá, povedal som si. Bola to jedna z pamätných sérií play-off. Vyhrali sme v Bostone siedmy zápas a postúpili.“
Bez NHL diera v srdci
Peter Šťastný strávil v Quebecu desať sezón, Anton deväť a Marián štyri. „Nádherných desať rokov,“ povzdychne si historicky najúspešnejší Slovák v NHL.
V roku 1995 hokejový klub Quebec Nordiques z finančných dôvodov zmenil majiteľov a presťahoval sa do Denveru, kde dodnes pôsobí pod názvom Colorado Avalanche. A ani v tomto tíme nechýba meno Stastny – za Colorado hrá Petrov syn Paul.
V Quebecu v ostatnom čase silnejú snahy o návrat NHL do mesta. V októbri minulého roka zorganizovali na podporu myšlienky takzvaný Modrý pochod (Marche Bleue), na ktorom sa zúčastnilo vyše 60-tisíc ľudí. „Bez NHL majú pocit, že im zostala v srdci diera.“
Traja bratia Šťastní sa v quebeckom drese stretli ešte dvakrát. V roku 1996 a naposledy pred pár dňami na rozlúčkovom zápase ďalšej legendy Guya Lafleura. „Bolo to milé,“ dodáva Peter.
Peter nám vysvetľoval, že je Slovák a nie Čech
Michel Goulet patril v 80. rokoch k najväčším útočným esám Quebecu Nordiques, štyri sezóny za sebou nastrieľal viac než päťdesiat gólov. V ročníku 1980–81 sa neraz objavil na ľade v spoločnom útoku s Petrom a Antonom Šťastným. Momentálne pôsobí ako skaut tímu NHL Calgary Flames.
Spomínate si na príchod bratov Šťastných do Quebecu?
Viem, že keď sa objavili v meste, bola to veľká udalosť. Točili sa okolo nich novinári, televízia. Boli trochu nesmelí, čo sa dalo pochopiť, ale hneď ako vykorčuľovali na ľad a odohrali pár zápasov, bolo jasné, že do mužstva prišli výnimoční hokejisti.
Ako sa vám s nimi hralo v jednom útoku? Nerobil vám problém ich európsky štýl hokeja?
Naopak, páčil sa mi a obohatil aj moje hokejové umenie. S Petrom a Antonom som odohral viacero zápasov počas ich prvej sezóny v Quebecu a často sme nastupovali na presilovky.
Ako ste sa na začiatku dorozumievali?
Oni sa rýchlo učili. Dohovorili sa nielen anglicky, ale aj francúzsky a zapadli do mužstva i do spoločnosti. A na ľade sme nepotrebovali slová. V hokeji je to podobné ako v automobilových pretekoch. Dobrý jazdec inštinktívne vie, kadiaľ má ísť, kedy pridať alebo naopak ubrať.
Mnohí zámorskí hokejisti hľadeli na Európanov s nevôľou. Nemali radi, keď im brali prácu. Ako ste to vnímali v Quebecu?
Na Šťastných – Petra, Antona a neskôr aj Mariána – sme sa v prvom rade pozerali ako na hokejistov. Nordiques sa vďaka nim zmenili z priemerného na popredný klub NHL. Rešpektovali sme ich hokejové kvality.
Hovorili bratia v kabíne o Československu?
Peter nám vysvetľoval, že nie je Čech, ale Slovák, na to si pamätám. Bol na to veľmi hrdý. Voláte teraz z Bratislavy?
Áno.
Tohto roku sa tam uskutočnia majstrovstvá sveta.
Chystáte sa?
Rád by som prišiel, uvidím, či sa mi to podarí.
S Petrom Šťastným vás uviedli v rovnaký deň do Siene slávy NHL. Ako si na to spomínate?
Strávili sme spolu najlepšie roky v jednom tíme, v rovnakom čase sme skončili v NHL, takže som to vnímal ako pekné gesto.
Máte s bratmi Šťastnými nejaký výnimočný hokejový zážitok?
Raz sme hrali spolu s Petrom a Antonom zápas vo Vancouvri. Obaja strelili po tri góly, ja dva a v poslednej tretine som trafil žrď. Keby som skóroval, všetci členovia útoku by dosiahli hetrik. Ďalší zápas bol vo Washingtone, kde bratia nazbierali po osem bodov. Na také zápasy sa nezabúda.