Vtedy si Vlado Dzurilla posledný raz obliekol brankársky výstroj. „Z exhibícií som sa ospravedlňoval, ale Vencovo pozvanie som odmietnuť nemohol,“ vravel. Pri spiatočnom lete z Prahy sme sedeli v lietadle vedľa seba a rozoberali hokejové témy, a najmä jeho skvelú kariéru. „Ozvite sa cez leto,“ žmurkol na žiadosť o rozhovor.
Dodnes ma mrzí, že som to nestihol. Správa o nečakanom úmrtí Vladimíra Dzurillu koncom júla hlboko zarmútila hokejový svet.
V sedemnástich do áčka
Ľad mu bol súdený. Než sa vyučil za opravára chladierenských zariadení, zvládol pár veľkých skúšok na hokejovej univerzite. Ako inak nazvať príchod sedemnásťročného mladíka do áčka Slovana? Najprv ho odmietli, no keď zistili, že u tatka Rumpíka v petržalskom Kovosmalte vyrastá šikovný brankár pozemného hokeja, kúpili ho z malého klub. „Za dvadsať hokejok a dvadsať pukov,“ uvádza autobiografia Svet pred maskou.
„Keď prišiel v sedemnástich do tímu, bol som kapitánom. Pred zápasom v Chomutove brankár Janko Jendek ochorel, jeho bratovi Karolovi zápas nevyšiel. Tréner Laco Horský poslal do Bratislavy súrny telegram, aby prišiel Dzurilla. Vyhrali sme 6:3 a našli brankársku jednotku,“ priblížuje Karol Fako. Ucháň síce dostal dva poťáše, Slovan však od stavu 0:2 vykročil k víťazstvu.
Svadba v deň zápasu
Clivo sa skladá mozaika o výnimočnom brankárovi a skvelom človeku, ktorý do nebeskej večnosti odišiel predčasne. Dzurilla sa stal pojmom v Slovane, onedlho aj v čs. reprezentácii. Premiéru si odkrútil v roku 1960, najcennejší dres odložil ako majster sveta v roku 1977 vo Viedni. Patril k vyvoleným, ktorým dožičil osud najkrajšie chvíle na sklonku kariéry. Ako poctu za radosť, ktorú rozdával.
„Každý zápas bral rovnako vážne,“ prízvukuje pani Zlatica Dzurillová. Keď sa brali, Vlado už bol slávny. „Nepadla som z toho do mdlôb ako niektoré iné, ktoré sa okolo neho motali – a tým som ho zaujala. Zoznámili sme sa mimo ľadu, hokej však výrazne zasiahol do nášho života. Bola to predsa jeho práca.“
Aj v deň svadby sa mladomanžel ponáhľal na majstrovský zápas.
„Dátum sme vopred dohodli na sobotu, liga sa hrala v utorok a piatok. Zápas Slovana však preložili na našu svadobnú sobotu. Z hostiny si odskočil, odchytal dve tretiny a vrátil sa. Niektorí hostia si ani nevšimli, že chýbal,“ vyťahuje zaujímavosť pani Zlatica.
Dodá, že dbal na rituály: „Po predzápasovom rozkorčuľovaní už veľa nejedol. Zvykol nastupovať spolovice hladný. Kým odišiel, rozptyľoval sa lúštením krížoviek, prečítal si noviny, neskôr, keď sa narodili dve dcérky, hrával sa s nimi. Zo Záhradníckej ulice sa vybral pešo šikmo cez Metodku na zimák,“ približuje. Rozpomenie sa i na tanečné zábavy vo véčku, na posedenia v Devíne, na návštevy divadelných predstavení – v Bratislave, Brne i Prahe.
„Do véčka sme chodievali v lete. Na parkete sa Vladko na mňa usmieval, knísal sa v štýle medveďku, daj labku,“ zasmeje sa ešte aj dnes.
Ján Starší, Dzurillov spoluhráč a i tréner, vyzdvihuje Vladove pevné nervy: „Bol dobrák od kosti, rodinne založený. Aj v najnapínavejších okamihoch, keď vreli emócie, ohromoval stoickým pokojom. So Slovanom sme síce titul nezískali, no vynahradili sme si to v Garmisch-Partenkirchene, kde sme sa stali majstrami Nemecka. Vlado mal vtedy 38 rokov.“
Oslnil Kanadu, dostal dva mrože
Začiatkom sezóny 1973/74 Slovan uprednostnil Marcela Sakáča, Dzurillovi dovolil odísť. V poslednej chvíli stihol prestup do Brna. „Naozaj v poslednej. Formality som posielala z pošty na stanici, ktorá mala otvorené aj neskoro večer,“ hovorí pani Zlatica.
Vlado prestupom ohromne ožil. Našiel novú motiváciu, vrátil sa do reprezentácie. A ako! K zlatu z MS 1972 pridal ďalšie dva svetové tituly. Najväčšiu slávu si vychutnal na prvom ročníku Svetového pohára v Kanade 1976. Československo v bránke s Dzurillom zdolalo v montrealskej hale Forum, vtedy najväčšom chráme ľadového hokeja, hviezdnu domácu reprezentáciu. Na nulu!
Nevídané, neslýchané! Kanadskí profíci stroskotávali na ľadovom pokoji bratislavského rodáka. Do sveta šiel šokujúci výsledok i fotografia, na ktorom si kučeravý Slovák s fúzatým Kanaďanom Rogatienom Vachonom s výrazom vzájomnej úcty vymieňajú dresy. Zámorie sa učilo vyslovovať meno Dzurilla. „Keď som tam prednášal, najviac sa pýtali na Vlada,“ podotýka Starší.
„Neveril som, že môže odolať takému náporu. Puky vyrážal očami, ušami, nosom, bruchom – každým kúskom tela. A predstave si – skrotil aj kanadské hviezdy. Na vlastné oči som videl, ako dostáva ponuky ostať v NHL,“ spomína si kardiochirurg Viliam Fischer. Pamätný zápas sledoval z hľadiska, stáž v Montreale si vybral tak, aby mohol vidieť veľký zápas.
Pani Dzurillovej ho dodnes pripomínajú dve sošky mrožov z ónyxu, trofeje pre najlepších hráčov.
„Po tom pamätnom víťazstve som ani nešla spať. Vlado sa ozval, pýtal sa, či je všetko v poriadku. Vtedy som bola tehotná, čakali sme druhú dcérku. Na manžela som bola nevýslovne hrdá. Keby sa tak dal vrátiť čas… Veď aj na exhibíciu do Švédska som ho prehovorila ja…“
Holeček: Vlado ma naučil rozkľak
V československej hokejovej reprezentácii jeden druhého vyprevádzal povzbudzujúco do zápasu – podľa toho, kto nastúpil do bránky. Boli spoluhráči i rivali. „A zároveň i dobrí priatelia. Vlado si záver kariéry v čs. drese vychutnával. Prijal úlohu spoľahlivej dvojky. A zažiaril na Kanadskom pohári 1976,“ hovorí 66-ročný Jiří Holeček, Dzurillov súputnik z národného tímu.
Čo vám zíde prvé na um pri vyslovení mena Vladimíra Dzurillu?
Čo asi každému: že to bol výborný brankár. Na rozdiel od každého dobre viem, o čom hovorím. A dlhoročný kolega v reprezentačnom drese, zároveň veľký súper v klubovom. Keď sme hrali proti sebe, každý z nás si želal, aby dostal o gól menej ako druhý. To nás posúvalo.
Môžu byť brankári jedného mužstva, hoci aj reprezentácie, dobrými priateľmi?
No… Isteže môžu. A v našom vzťahu to aj tak bolo. Ale – istý čas trvalo, kým sa tak stalo.
Čo bolo predtým?
Nič dramatické. Keď som prišiel do československej reprezentácie, Vlado v nej už patril medzi skúsenejších hráčov. Nijaký brankár nemá rád ambicióznu konkurenciu. Vlado to ani netajil. Hovoril, že ho znervózňujem. A tak sa stávalo, že mi kázal pozbierať puky, upratať hokejky – ale dialo sa to v norme. Testoval ma, trvalo to prvý rok. Potom sa dal natrieť na chlieb, bol priateľský a kamarátsky. Postupne sa vyrovnal s tým, že som dostával viac príležitostí. Mal svoju pohodu, po zápase si zapálil cigárko.
Odpozorovali ste niečo od staršieho kolegu?
Samozrejme: jeho rozkľak a sklz. Nevytáčal korčuľu do strany, pritom čo najväčšiu plochu chrániča nastavoval proti puku, čím vykrýval priestor. Z Dzurillu a Kanaďana Seppa Martina som si v tomto bral príklad.
Nedávno ste v televíznej besede povedali, že Dzurilla bol lepší brankár ako Rus Vladislav Treťjak. Nešlo o zdvorilosť?
Vôbec nie! Pokojne to opäť zopakujem. Stále tvrdím, že Treťjak by mal problém byť vo Švédsku, Fínsku či u nás byť trojkou. Veď si len spomeňte, za akou obranou chytával. Považoval som ho za priemerného brankára.
Treťjak v historickej prvej sérii stretnutí Sovietskeho zväzu proti Kanade vynikajúcim výkonom prekvapil zámorie…
Áno, v tej sérii zachytal, ale ani v jednom zápase nevychytal nulu ako Vlado proti Kanade v Montreale na premiérovom Kanadskom pohári 1976! Ten zápas mu vyšiel fantasticky. Na víťazstvo nám stačil jeden gól. Kanadské hviezdy vyšli naprázdno. To bol pre nich šok.
Platilo tvrdenie: Dzurilla bol lepší proti zámorským mužstvám, Holeček proti európskym?
Zjednodušene – niečo na tom bolo. Ja som mal rýchlejšie nohy, bol som pohyblivejší a štíhlejší, a tak môj štýl chytania bol účinnejší proti kombinačnejším mužstvám: Sovietom, Švédom, Fínom. Vlado bol robustnejší, vyhovovalo mu, že Kanaďania i Američania pálili odkiaľkoľvek. Keď povyšiel z bránky a zmenšil strelecký uhol, ťažko ho bolo prekonať. Dôležité bolo, že sme sa výborne dopĺňali.
Spomeniete si, s kým býval Vlado Dzurilla na sústredeniach zájazdoch?
Istý čas aj s Frantom Černíkom. Ich izbu sme volali u dvoch čertov. Obaja mali kučeravé hlavy. Ako čertíci.
Pôsobíte ešte v hokeji?
Len v lete, keď organizujem v Pelhřimove brankársku školu. Navštevujú ju mladí brankári vo veku od sedem do 18 rokov, sú medzi nimi aj chlapci zo Slovenska.
Koho považujete v súčasnosti za najlepšieho brankára na svete?
Netrúfam si povedať nejaké meno. Aj preto, že v súčasnosti nie je brankár, ktorý by dlhodobo vynikal nad ostatnými – ako niekedy Dominik Hašek.