Košičanovi Trojákovi tlieskala zlatá Praha

26.01.2011 12:01
Ladislav Troják
Ladislav Troják. Autor:

Prvá výrazná slovenská stopa v československom hokeji mala zlatú pečať. Žiaľ, aj tragickú. Košickému rodákovi Ladislavovi Trojákovi, prvému slovenskému majstrovi sveta v ľadovom hokeji, sa stal osudným zájazd v novembri 1948 do Francúzska.

„Na otecka si veľmi rada spomínam, hoci som si ho veľa neužila. Veľmi mi chýbal. Mala som šesť rokov, keď som ho stratila,“ vracia sa do detstva dcéra Jana. Pani Alexandrová žije v americkom Prescotte.

Ťažil z citu z rybníkov

Ako zabudnúť na skromné pomery v domácnosti, kde prišlo na svet jedenásť detí? Pri hrách za domom. Kým sa otec Troják obracal v tehelni, aby uživil veľkú rodinu, jeho najmladší syn sa v zime preháňal na jednoduchých korčuliach na neďalekých rybníkoch. Tam si cibril korčuliarsky sklz i palicovú techniku. Vskutku palicovú – prvou hokejkou, ktorú držal v ruke, bol zahnutý konár. Oplatilo sa. Medzi košickými rovesníkmi vynikal, chýr o talentovanom mladíkovi zaletel až do Prahy. V roku 1934 hral na Tatranskom pohári na Štrbskom plese aj najlepší pražský klub LTC. Preplatil ponuku popradského HC Tatry, o pár dní predbehol aj konkurenčnú pražskú Slaviu. Keď jej funkcionári klopali u Trojákovcov, dozvedeli sa, že už býva tam, odkiaľ sa unúvali…

Poctivec s prirodzenou autoritou

Z vizitky Ladislava Trojáka

Narodil sa 15. júna 1914 v Košiciach
Kluby: ČsŠK Košice (do roku 1934), LTC Praha (do roku 1948)
V čs. reprezentácii odohral 75 zápasov, strelil 37 gólov

Hral na šiestich MS (1936, 1937, 1938, 1939, 1947, 1948)

Zlato získal na MS 1947, striebro v roku 1948 (zároveň ZOH i MS), bronz z MS 1938

Zomrel 8. 11. 1948 (po páde lietadla)

V roku 2002 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja, v tomto roku sa stane členom Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie


Mladý Košičan v hlavnom meste dozrel hokejovo i ľudsky. Z hviezdneho LTC sa zakrátko dostal do československej reprezentácie. Premiéru na veľkom podujatí absolvoval na olympijskom turnaji 1936 v Garmisch-Partenkirchene, prvú medailu – bronzovú – získal na svetovom šampionáte v Prahe v roku 1938. Tam sa o deväť rokov dočkal aj vytúženého zlata.

Aký to bol človek, aký hráč? Pamätníkov ubúda. Keď do Siene slávy slovenského hokeja uvádzali koncom novembra 2002 prvých desať laureátov, za Trojáka preberal ocenenie Augustín Bubník, spoluhráč z pražského klubu, veľká postava československého hokeja.

„Ládika sme si vážili pre jeho výkony i zmysel pre fair-play. Bol veľký poctivec na ľade i v živote, mal prirodzenú autoritu. Vynikajúci človek. Aj preto ho moji rodičia poprosili, aby na mňa dohliadol. Otec mal mäsiarstvo, Troják uňho zvykol nakupovať, a tak sa zblížili. Mal som osemnásť, keď sme sa stali v roku 1946 spoluhráčmi. Trojáček, ako sme ho prezývali, patril medzi najskúsenejších. Stal sa mojím hokejovým otcom. Istý čas sme hrávali i v jednom útoku,“ aj dnes emotívne spomína 82-ročný Bubník. „Hrával brániace pravé krídlo. Vynikajúco korčuľoval, a tak pomáhal aj v obrane. Útok Troják, Zábrodský, Konopásek patril vtedy k najlepším v Európe.“

Zľava: Ladislav Troják, Vladimír Zábrodský,...
Zľava: Ladislav Troják, Vladimír Zábrodský, Stanislav Konopásek. Autor: ČTK

Zlatá Praha slávila triumf

Spomenuté trio sa významnou mierou zaslúžilo o prvé hokejové zlato z majstrovstiev sveta 1947. Chutilo opojne, veď šampionát hostila Praha. Po prehre 1:2 so Švédskom mali oveľa bližšie k titulu severania. Stretnutie proti Rakúsku – Československu podľahlo 5:13 – malo byť formalitou. Švédsky kráľ Gustáv Adolf V. gratuloval krajanom v predstihu k zisku zlata.

Unáhlil sa. Rakúšania senzačne viedli 2:0 a statočne odolávali nájazdom vikingov. „Láďo po prehre so Švédmi chodil ako bez duše. Keď manželka z rakúskeho rozhlasu počula, že Rakúšania vyhrávajú, utekala to oznámiť Trojákovi. Akoby doňho strelil – schytil kabát a utekal na štadión. Stretnutie spočiatku sledovalo len pár desiatok divákov, v závere Rakúšanov povzbudzoval natrieskaný štadión. Vyhrali 2:1, ľudia ich na pleciach niesli do kabíny. Troják sa vrátil vysmiaty. Titul ostane doma, ubezpečoval,“ opisuje hektické chvíle sused Miloslav Votýpka. Aj sa tak stalo. Československo zdolalo USA 6:1 – a celá republika nadšene oslavovala zlatých hrdinov.

„Trojáka sme privítali transparentom – Vitej, starý dobráku! a špalierom z hokejok. Z Radlickej ulice sa stalo – Trojákovo námestie,“ približuje pán Votýpka. Pripomenieme, že majstrov sveta trénoval rodák z kanadského Trailu Mike Buckna, syn slovenských rodičov z oravského Podbiela. S Trojákom si výborne rozumel.

Havária nad La Manchom

Troják sa chcel s reprezentáciou rozlúčiť v novembri 1948 po zájazde do Francúzska a Veľkej Británie. V Paríži sa výprava rozdelila: väčšia časť odletela do Londýna, šesť hráčov, aj Troják, čakalo na víza. Do Londýna leteli športovým lietadlom. V zhoršujúcom sa počasí stratilo smer, onemelo i spojenie s pilotom…

„Na zápas sme nastúpili ôsmi s tým, že spoluhráči prídu počas zápasu. Na druhú tretinu nastúpili aj domáci s ôsmimi hráčmi. Vyhrali sme o gól, pri podávaní rúk nám súperi vyjadrovali aj – úprimnú sústrasť. Vraj lietadlo havarovalo. Nepripúšťali sme si to, stále sme dúfali, že to nie je pravda… Keď som po návrate oznámil zdrvujúcu zvesť Trojákovej manželke, bola to jedna z najhorších chvíľ v živote. Pred odletom do Londýna sme sa v Paríži odfotili. Keď vidím tú fotku, slzím,“ neskrýva dojatie Bubník.

„Keď privriem oči, vidím strýkov dobrácky pohľad, počujem jeho hlas. Akoby to bolo včera – a pritom už ubehlo toľko rokov,“ hovorí pani Jolana Štempelová, Trojákova neter.

„Strýko ma neraz volal do Prahy. Vraj mi tam nájde aj ženícha. Vydala som sa za jeho dobrého priateľa, tiež hokejistu. Aj ja som sa rada korčuľovala na malom a veľkom kanáli na Troch Hôrkach. Keď sa môj nastávajúci vrátil v roku 1948 z ruského zajatia, Troják bol prvý, kto ho navštívil. Žiaľ, našej svadby o rok sa už nedožil. Po jeho úmrtí som často navštevovala Prahu a pomáhala tete i sesternici Jane. Zblížili sme sa, dodnes si často telefonujeme. Keď sa dívam na fotografie a výstrižky o Trojákovi, pripomenú mi niekdajšiu mladosť i pohnuté časy.“

Oteckovu zlatú medailu opatrujem ako vzácnosť, vraví dcéra Jana

Na tohtoročných majstrovstvách sveta držím palce Slovensku a trochu aj Česku – zdôrazní v závere rozhovoru pani Jana Alexandrová, dcéra Ladislava Trojáka, z amerického Prescottu. Otca si veľa neužila, zažila veľa trápenia i ponižovania. „V triede sa mi posmievali, dívali sa na mňa ako na dcéru utečenca,“ pripomína aj po rokoch pohnutý osud. 

Chodievali ste sa dívať na otca na štadión?
Chodievala, štadión bol skoro mojím druhým domovom. To sa mi v mysli vynára aj po dlhom čase. Podrobnosti už nie. Mne však stačilo, že som videla otecka. Mala som šesť rokov, keď som ho stratila. Je to už niekedy súboj s pamäťou.

Napriek tomu – na čo si v súvislosti s ním najradšej spomínate?
Neraz som ho vídala, ako si doma precízne leštil korčule – a potom si ich obzeral. Neskôr mi jeho spoluhráči hovorili, že bol veľký pedant na všetko. Po zápase si rád doprial pivo. Neraz som s pollitrovým krčahom šla do neďalekého výčapu. Bývali sme naproti, a tak ma všetci dobre poznali. Vedeli, komu to nesiem. V lete ma otecko neraz povozil na motorke. Mal červenú jawu, posadil ma dopredu. Mama sa na to hnevala a napomínala ho – vraj sa môže čosi stať. A ešte si pamätám, ako nám z každého zájazdu doniesol nejakú maličkosť: čokoládky, ovocie.

Navštevovali ste aj Košice?
Každý rok v lete cez prázdniny – až do mojich pätnástich rokov. Viem, že otecko sa rád vracal do rodného mesta. Dodnes som v častom kontakte so sesternicou Jolanou, dcérou otcovho brata. Veľmi mi podobou pripomínal otecka. V Košiciach mám ešte dvoch bratrancov.

Ako sa zmenil váš život po leteckej tragédii v novembri 1948, pri ktorej Ladislav Troják zahynul?
Veľmi – a k horšiemu. Kým bol otecko s nami, mali sme sa dobre. Bez neho sa k veľkému smútku pridružili i nepríjemné vypočúvania, veľa príkoria. Prevládal názor, že šiesti hokejisti pri leteckom nešťastí nezahynuli, ale emigrovali. Viete si asi predstaviť, čo to vtedy znamenalo. Dívali sa na nás ako na rodinu zradcu. A pritom otecko reprezentoval vlasť, nikdy by nás neopustil. Kým hrával, tlieskali mu, no potom mu zrazu nevedeli prísť na meno. Začala som si uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Maminka postupne všetko rozpredala, len aby som nepociťovala núdzu. Mala aj problémy v práci. A pretože ani moja budúcnosť nevyzerala ružovo, odišla som na návštevu do USA a už som tam ostala.

A mama?
Usilovala som sa dostať ju čo najskôr ku mne, ale úrady ju nechceli pustiť. A ani mňa za ňou do Československa. Raz sa maminka tak rozčúlila, že dostala mŕtvicu… Keď sa vzdala penzie a všetkého, čo mala, dovolili jej vycestovať – už s podlomeným zdravím. Spolu sme žili ešte päť rokov. Dlhšie jej zdravie nedovolilo.

Kedy ste boli naposledy v Košiciach?
Pred piatimi rokmi – pozvali ma na otvorenie Steel Arény. Vážim si, že košický zimný štadión nesie meno môjho otecka, že má čestné miesto aj v košickej sieni hokejovej slávy. Vlani som do nej poslala Leviu hokejku, sošku, ktorú dostal pri uvedení do Siene slávy slovenského hokeja. Mala som ju doma, no takto ju aspoň uvidia fanúšikovia. To má väčší zmysel.

Kde máte zlatú medailu z majstrovstiev sveta 1947?
Opatrujem ju ako najväčšiu hokejovú vzácnosť a pamiatku po oteckovi. Tú si nechám, nedám ju nikomu. Mám ju vo vitrínke s niektorými ďalšími hokejovými oceneniami. Niektoré som venovala Sieni slávy slovenského hokeja: fotografiu zo svadby rodičov i pamätnú plaketu pre najslušnejšieho hráča z majstrovstiev sveta 1947.

Zájdete aj dnes na hokej?
Videla som pár zápasov Phoenixu v NHL. Častejšie navštevujem stretnutia miestneho tímu Sundogs. A sem-tam chodievam na verejné korčuľovanie. Akurát nemôžem zohnať poriadne topánky. Keď telefonujem so sesternicou, žartujeme, že si ich kúpim v Košiciach, keď najbližšie prídem.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Zimona 1

Zimona 1

25,99
Flower box čierny ovál "L" gypsomilka a červená ruža

Flower box čierny ovál "L" gypsomilka a červená ruža

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk