Čo považujete za najťažšie pri prechode z juniorského hokeja medzi mužov? Je to veľký rozdiel?
Dosť veľký. Nesmiete spraviť nijakú chybu, lebo súper ju spravidla potrestá – to je najväčší rozdiel. Pociťujem oveľa väčšiu zodpovednosť.
Aj nervozitu?
Aj, no zároveň sa presviedčam, že nemám čo stratiť. Snažím sa neustále korčuľovať. Keď mám rýchlosť, môžem si dovoliť aj niečo iné. A sem-tam niečo aj vyjde.
Na to potrebujete sebavedomie. Veríte si v každej situácii?
Sebavedomie? Neviem, pred zápasmi cítim napätie, no keď ideme do arény, hovorím si, že ho musím čo najskôr striasť, hodiť za hlavu. Veď hokej je len hra.
Ako mladý hráč prežíva vnútorne zápas, ktorý sa z nepriaznivého stavu otáča aj jeho zásluhou na priaznivý?
To je to najkrajšie. Keď Milan strelil Bielorusom štvrtý gól, bol som asi najšťastnejší hokejista na svete. Uvedomil som si, že tento zápas už nemôžeme prehrať.
Po prvej tretine to však na výhru nevyzeralo. Čo odznelo v kabíne?
Tréner bol v pohode. Do šancí sme sa dostávali, upokojoval nás, aby sme boli trpezliví a dôraznejší. V úvode za stavu 0:0 som netrafil prázdnu bránku, nastrelili sme žŕdku. Prvá tretina nebola až taká hrozná – až na dva inkasované góly.
Pocity za stavu 0:2? Neubíjali vás?
Nepríjemné, najmä keď Bielorusi začali mať v prvej tretine prevahu. Veľmi dobre korčuľovali, mali pár prečíslení troch proti dvom, dvoch na jedného. Pred nami však boli ešte dve tretiny, dúfal som, že ešte niečo urobíme. Veď aj v prípravnom zápase proti Lotyšsku sme prehrávali 0:3, a potom sme štyrmi gólmi strhli víťazstvo na našu stranu. Vedeli sme, že keď dáme gól, tak to zlomíme. S tým sme nastupovali do druhej tretiny: podržať stredné pásmo, nepúšťať súpera do akcií. Vyšlo to.
Videli ste pred vyrovnávajúcim gólom na 2:2 prenikajúceho Bartoviča alebo ste prihrávali naslepo?
Preskočil som hráča, periférne som sa pozrel, či do voľného priestoru niekto korčuľuje. Milan mal našliapnuté, tak som mu puk skúsil dať – a prihral som mu akurát. Využil svoju rýchlosť, je skvelý korčuliar. Videl som, že v úniku má náskok, trieli na bránku – a keď puk skončil v sieti, mal som skvelý pocit.
Máte ešte dosť síl? Dostávate dosť priestoru…
Zatiaľ som v pohode. Vládzem. Zápasy nejdú po sebe, máme medzi nimi deň voľna, oddýchneme si.
Ako sa cíti najmladší v kabíne?
Ako jeden zo superpartie. Rišo Lintner drží kabínu v optimistickej hladine. Najdôležitejšie je, že výkonnostne napredujeme.
Je to veľký rozdiel oproti reprezentácii do dvadsať rokov?
Aj v dvadsiatke sme boli dobrý kolektív, tento je taký – rozumnejší. Dvadsiatka, to sme ešte deti. (s úsmevom) Ešte rok za ňu môžem hrať.
Hrá sa vám ľahšie s vedomím, že zodpovednosť leží na starších hráčoch?
Takto nerozmýšľam. Teší ma, že mi tréner dáva veľkú dôveru, čo mi obrovsky pomáha. Chodím na presilovky, sem-tam na oslabenia. Chcem sa mu za to poďakovať – a odvďačiť čo najlepším výkonom.