Kedy ste si naplno uvedomili, čo ste v Nemecku dosiahli? Pred šampionátom bol kurz Česka na zlato od deväť do trinásť ku jednej…
Zhodnotenie veľkých úspechov či neúspechov si vyžaduje istý odstup. Práve sme sa vrátili z dovolenky, s manželkou sme boli pár dní v Alpách. Potreboval som hokej vypustiť z hlavy, no práve tam som naplno precítil, čo sme v Nemecku dosiahli. Lepšiu rozlúčku som si želať nemohol. (srdečný smiech)
Aký najcennejší poznatok ste získali na tohtoročnom šampionáte? Ak sa o takom dá hovoriť…
Každé podujatie trénera i hráča obohatí. Šampionát sa pre nás nevyvíjal dobre. Reálne nám hrozilo, že sa nedostaneme do štvrťfinále, čo by bol pre Česko najhorší výsledok v histórii. Veľa nechýbalo – a odišli by sme s veľkou hanbou. O to viac si vážim zlato. Keď nám šlo o krk, vôbec sme na medailu nepomýšľali. Sústredili sme sa na to, aby sme najbližší zápas vyhrali. V takejto neľahkej situácii sme sa ocitli pred štvrťfinále dvakrát. Poznatok? Opäť som sa presvedčil, že hrana medzi úspechom a neúspechom je neuveriteľne úzučká. Proti Švédom sme vyrovnali osem sekúnd pred koncom, dvakrát sme zdolali súperov v samostatných nájazdoch. Štastie si nás obľúbilo.
Hovorí sa, že žičí tomu, kto mu ide oproti. Viete určiť moment, ktorý naštartoval vašich zverencov?
Najťažšie chvíle na nás doľahli po prehre so Švajčiarskom. Najmä v prvej tretine sme hrali zle. Mužstvo sme potrebovali upokojiť. Hráči sa trápili, nemalo význam im nadávať, usilovali sme sa ich povzbudiť. Prízvukovali sme im, že hokej určite nezabudli hrať, no musia si viac veriť. A v najbližších zápasoch proti Lotyšsku a Kanade hrať nie na 120, ale na 150 percent. A – odvtedy sme šli od víťazstva k víťazstvu, hoci neraz aj ťažko vydretému. Mužstvo sa chytilo, nevídane sa zomklo. V zlomových chvíľach ukázalo, že je skvelá partia.
Pomohlo, že Jaromír Jágr, najväčšia hviezda tímu, vypenil na hráčov, ktorí mohli prísť – a neprišli?
Neviem posúdiť, či to malo nejaký vplyv na mužstvo. Možno to pomohlo Jaromírovi zbaviť sa tlaku. Vypustil negatívnu energiu.
Foto: ČTK
Nemali ste pred finále proti Rusku malú dušičku?
Vôbec nie, veď aj keby sme prehrali, mali by sme striebro – a medaila sa považovala za úspech. Po víťazstve vo štvrťfinále nad Fínskom sme už nemali čo stratiť. Postúpili sme medzi najlepšie štyri tímy, po štyroch rokoch sme opäť hrali o medaily. Napätie z nás spadlo, obavy vystriedal hlad po úspechu. Iste, Rusko vzbudzovalo rešpekt, prišlo v najsilnejšej možnej zostave, podobnej z olympijského turnaja vo Vancouvri, no my sme sa na zápas tešili.
Kedy ste vedeli, že Česko získa zlato?
Keď sme pár sekúnd pred koncom vyhodili puk z nášho pásma. Niektorí českí žurnalisti mi vyčítali, že pred piatimi rokmi vo Viedni som sa z titulu majstra sveta tešil oveľa viac ako teraz. Vtedy sme však mali náskok, záver nebol taký dramatický ako v Kolíne. Veď si len predstavte – šesť Rusov zvieralo v závere troch našich pred skvelým brankárom Vokounom, súper mohol ešte vyrovnať. Na nejaké veľké emócie nebol čas, tŕpli sme takmer do poslednej sekundy. (uvoľnený smiech)
Prichytili ste sa po šampionáte pri myšlienke, že ak by ste vzali brankára Dominika Hašeka, vrátil by sa so zlatom z majstrovstiev sveta, ktoré mu v bohatej zbierke chýba?
Táto súvislosť mi na um neprišla. Hmm. Dominik nemohol cestovať na svetový šampionát v pozícii dvojky alebo trojky. V Nagane 1998 sme spolu získali olympijské zlato, sme dobrí priatelia. Rozhodol som sa, že brankárskou jednotkou bude Tomáš Vokoun. Odohral skvelý turnaj, bol našou výraznou oporou. Po vancouverskej olympiáde síce naznačil, že v reprezentácii končí, no koncom marca mi poslal esemesku, že je ochotný prísť na majstrovstvá sveta. A – kto by pred ich začiatkom povedal, že budeme majstri? O tom som pri riešení brankárskej dilemy vôbec neuvažoval.
Foto: ČTK
Majú majstrovstvá sveta v olympijskom roku zmysel? Tým nechceme znižovať úspech Česka, napokon aj Slovensko získalo zlato v olympijskom roku 2002…
Rozumiem. Aj ja si myslím, že v olympijskom roku by majstrovstvá sveta byť nemali. Hoci nám tohtoročné priniesli veľa radosti. To však musí vyriešiť niekto iný.
Hokejisti Česka sa tri mesiace od neúspechu vo Vancouvri stali majstrami sveta. Je český hokej v kríze?
To je ťažká otázka. Pre tých, ktorí boli zvyknutí na to, že český hokej vozil zlato z vrcholných podujatí v rokoch 1998–2001, keď bola na vrchole silná generácia, je teraz hokej v kríze. V porovnaní so spomenutým zlatým obdobím sme ustúpili z pozícií. Aj tohtoročný šampionát však ukázal, že šikovných hokejistov stále máme, len musia dostávať viac príležitostí. Nejaké opatrenia na zlepšenie súčasného stavu sme prijali. Oveľa viac musíme robiť na ľade než pusou. Štát by však mal viac podporovať šport. Nemyslím teraz len vrcholový, ale aj masový.
Viete si predstaviť návrat na lavičku českej reprezentácie?
Najbližších sedem rokov, čo som sa upísal pražskej Slavii, určite nie. No – dajme tomu päť rokov, lebo stať sa môže všeličo. Vedenie zväzu trvá na tom, aby sa tréner reprezentácie venoval len národnému tímu, v klube pracovať nemá.
Čo vás, odchovanca Litvínova, tak drží v Slavii, keď ste odmietli aj vábenie bohatých ruských klubov?
Netajím, od pána Medvedeva, šéfa ruskej Kontinentálnej hokejovej ligy i klubu SKA Petrohrad som dostal lukratívnu ponuku. V KHL zarábajú najlepší tréneri viac než v NHL. Neviem si však predstaviť, že by som odišiel zo Slavie. V Prahe žijeme od roku 1994, desať rokov trénujem. Niečo sme dosiahli, niečo ešte chceme. Zahraničný angažmán si vyskúšam možno neskôr.
Dostali ste gratulácie k zisku zlata aj zo Slovenska?
Teraz ste ma zaskočili, pretože všetky gratulácie som si ešte v esemeskách a mailoch nestihol prezrieť. Určite nejaké prišli aj zo Slovenska, mám tam veľa priateľov. Na dve sezóny, ktoré som odohral v trenčianskej Dukle, spomínam často a rád. Patrili k najlepším v mojej hráčskej kariére – a na to sa nezabúda.