Nedomanský: Strelcom sa nik nestane na príkaz

V realizačnom tíme slovenskej hokejovej reprezentácie sa zišli dvaja skvelí kanonieri – Peter Bondra a vy. Vidíte medzi mladými slovenskými hráčmi vašich nasledovníkov?
Zatiaľ medzi mladíkmi nik nie je taký dominantný ako Mariánovia Hossa a Gáborík. Je to však proces, ktorý trvá dlhšie. Dávať góly je stále ťažšie, lebo brankári sú dnes na vyššej úrovni, zmenil sa i štýl hokeja. Takého hráča, ako je napríklad Rus Ovečkin, medzi slovenskými talentmi nenájdete.

Hokejista sa strelcom narodí, alebo sa ním stáva?
Skôr narodí. Ide o inštinkt. Ak ho hokejista podporí správnym tréningom, je ešte nebezpečnejší. Zdvihne mu sebadôveru, lebo taký hráč si verí, že na gól nepotrebuje veľa šancí a dá ho vtedy, keď to mužstvo potrebuje. Nie každý má takú danosť.

Kedy ste zistili, že ju máte?
Nerozmýšľal som nad tým, či mám inštinkt alebo nie. To si uvedomí až starší a skúsenejší hráč. Vie analyzovať svoje zakončovateľské schopnosti a podľa toho sa zariadi.

Slovan po vás nesiahol ako o nádejnom strelcovi?
Ani ma poriadne nepoznal. Mal som osemnásť, keď som prišiel do Bratislavy študovať a hrať do lepšieho mužstva. V doraste som veľmi nevyčnieval, hrával som v Hodoníne druhú ligu. Neviem o tom, že by ma Slovan chcel preto, že by vo mne videl budúceho strelca.

Strelec musí byť sebec – to citujem vaše vyjadrenie z médií. Naozaj musí?
Neviem, či som to niekedy takto povedal. Strelec musí byť pohotový, musí vedieť využiť situáciu a prekvapiť brankára. Niekto to vie lepšie, niekto na gól potrebuje mnoho šancí.

Viete odhadnúť, koľko gólov vám rozhodcovia neuznali, keď puk vyletel z bránky?
Presne neviem, ale párkrát sa to stalo. Aj v NHL. Vtedy sa bránky vyrábali asi zo slabších materiálov. Puk letel nízko nad ľadom – a cez dieru v bránke vletel do mantinelu. Dnes je na tých miestach vnútri bránky molitan. Opakované televízne zábery síce ukázali, že bol gól, no vtedy neboli bránkové kamery, takže sa to nedalo overiť. 

Trénovali ste streľbu špeciálne? Dá sa z vašej skúsenosti niečo zovšeobecniť?
Áno, najmä v lete som trénoval a zdokonaľoval sa. Mal som pätnásť, šestnásť. Vzal som si bránku a strieľal na ňu z rôznych pozícií. Aj dnes hráči trávia veľa času na štadiónoch, ale neviem, či zmysluplne. Podstatné je, aby sami cítili potrebu zdokonaľovať sa.

Do zámoria ste odišli v tridsiatke. Verili ste, že sa uplatníte?
Keby som neveril, tak by som sa na to neodhodlal. Jednoznačne.

Vyskytla sa nejaká chvíľa, keď ste ľutovali svoje rozhodnutie?
Ťažkým chvíľam sa pri takom životnom rozhodnutí nevyhnete, ale nikdy som ho neľutoval. Ani minútu.

A bola taká chvíľa, keď ste si vyložili nohy na stôl, naliali drink a povedali si sám pre seba – zvládol som to?
To nie. Ako hráč som sa musel denno-denne zlepšovať a dokazovať, že si svoje miesto zaslúžim. Také niečo nie je v mojej náture.

O odchod do zámoria ste žiadali aj oficiálne – ako skúsený reprezentant. Boli ste zatrpknutý, že ste oficiálne nemohli odísť?
Nemal som nijakú šancu, zatrpknutosť by mi nepomohla. Platili nejaké nezmyselné pravidlá, hráč nemohol vôbec nič. Odvíjalo sa to od systému a režimu, ktorý tu vtedy bol. 

Rozhodli ste sa pre útek. Neobávali ste sa, čo bude s vami, ak nevyjde?
Útek sprevádzali aj dramatické okolnosti, ako to pri takýchto riskoch býva. Mal som rôzne možnosti, no musel som všetko zvážiť a dobre sa na to pripraviť. Nechcem však ísť do detailov, to bola a je moja osobná vec. Nepotrebujem sa k nej vracať a oživovať záležitosti spred vyše tridsiatich rokov.

Zažili ste po príchode do zámoria aj ústrky, že beriete prácu domácim?
Tým asi prejde každý hráč z Európy. Za mojej éry ich však v NHL toľko nehralo ako teraz. Mojou výhodou bolo, že som mal dosť skúseností, aby som si s tým poradil. Absolvoval som desať svetových šampionátov, niečo som prežil. V Kanade i v USA som hrával počas zájazdov s reprezentáciou, vedel som, čo ma čaká. Veril som, že so svojou hrou sa uplatním.

Po vašom úteku sa v Československu písalo, že žijete nákladným životom, veľa utrácate na luxus. Šlo o propagandu, alebo bolo na tom niečo pravdy?
Jednoznačne šlo o propagandu. 

Keď vás pred necelými šiestimi rokmi uvádzali do Siene slávy slovenského hokeja, v príhovore ste symbolicky vystreli ruku na zmierenie. Čo ste pod zmierením mysleli?
Šlo o slávnostnú chvíľu. Myslel som to tak, že po rokoch nepociťujem voči nikomu nič zlé za príkoria voči mojej osobe. Sľúbil som, že rád pomôžem slovenskému hokeju, ak bude o to niekto stáť. To stále platí.

Kariéru ste ukončili v tridsiatich deviatich rokoch. Utrpeli ste nejaké vážnejšie zranenie?
Mal som roztrhnutú slezinu. Žičilo mi šťastie, že som netrpel na kolená a ramená. Niečo je človeku dané, ale je to i záležitosť tréningu a odpočinku. Teraz je možno viac zranení aj preto, lebo sa hrá viac zápasov a veľa sa cestuje. Na to, ako často sa hrá, ubúda čas na regeneráciu.

Nechceli ste vydržať do štyridsiatky?
Nie, veď som patril medzi najstarších hráčov. V závere kariéry som už strácal motiváciu. Čakať dva dni na jeden zápas ma ubíjalo. Vedel som si predstaviť, že ten čas využijem užitočnejšie. Opakujem, takto som rozmýšľal, keď som s hokejom končil. Beda, ak takto uvažujú mladí. Tí musia hokeju obetovať všetko, ak chcú niečo dosiahnuť.

Ako sa udržiavate v kondícii?
Po dvadsiatich rokoch som bol u lekára na podrobnej prehliadke, či mi všetko funguje, ako má. Mierne som upravil životosprávu. Dúfam, že aj naďalej mi zdravie bude slúžiť. Los Angeles považujem za jedno z najpríjemnejších miest pre život, lebo má výbornú klímu.

Obujete si ešte niekedy korčule?
Obul som si ich po desiatich rokoch, keď vnuk, ktorý žije na Havaji, prišiel za mnou do Los Angeles a tam prvý raz videl ľad.

Napĺňa vás práca konzultanta pre slovenský hokej?
Napĺňa je trošku silné slovo. Dvadsať rokov som sa venoval v NHL skautingu. To si vyžadovalo oveľa väčšiu náročnosť. Za sezónu som videl 130 zápasov. Dnes sa na rozdiel od minulosti, keď jeden tréner a jeho asistent sa starali o všetko, pracuje viac tímovo. Každý je zodpovedný za určitú časť a ňou sa snaží pripsieť k úspechu tímu.

Ostanete v realizačnom tíme aj naďalej?
To ešte neviem. Záleží od ponuky.

Bude ponuka závisieť od umiestnenia Slovenska na šampionáte?
To nie. Výsledok je dôležitý, ale moja práca až tak s momentálnym výsledkom nesúvisí. Presahuje ho. Ide o to, aby sme spoločne zvýšili kvalitu slovenského hokeja.

Ako vidíte jeho budúcnosť? Má potenciál nadviazať na nedávne medailové úspechy, hoci výsledky z predchádzajúcich šampionátov tomu nenasvedčujú? 
Zrejme to má nejakú súvislosť. V NHL klesá počet špičkových hráčov zo Slovenska, čo sa odzrkadľuje aj v reprezentácii. 

V realizačnom tíme pracujete druhý rok. V čom vidíte príčinu?
Mám na to vysvetlenie, ale nepatrí do médií. Svoje názory hovorím kompetentným v hokejovom zväze. Tí sú tam nato, aby sa tým zaoberali a veci riešili. 

Spájajú vás s NHL ešte nejaké pracovné väzby?
Momentálne nie, ale verím, že čoskoro sa možno obnovia. Aj ja potrebujem stále pracovať. Keď som hrával v NHL, vtedy sa nedalo tak finančne zabezpečiť ako dnes.