Chce mu pomôcť postúpiť do play off a zároveň má pred sebou ďalšiu veľkú výzvu. Rád by sa zúčastnil na olympiáde v Pjongčangu. „Myslel som na to celé leto. Je mi jasné, že za bežných okolností by som nemal nádej. Musím hrať čo najlepšie za Slovan a možno to vyjde,“ tvrdí urastený sympaťák z Winnipegu.
Čo vás na hokeji najviac baví?
Samozrejme, všetci máme radi víťazstvá. Kvôli nim hráme hokej. Milujem však pocit, keď sa mi podarí urobiť dobrú akciu alebo streliť gól. Je skvelé, keď ste tvrdo pracovali, poctivo trénovali, potom na ľade niečo predvediete a fanúšikovia vás za to ocenia potleskom. Také momenty by som nemenil za nič.
V Bratislave ste si získali veľkú priazeň obecenstva. Ako sa vám páči kulisa na štadióne?
Fanúšikovia Slovana sú úžasní. Zažil som ich hneď v úvode kariéry v KHL. Bolo to ešte v drese Astany, za ktorú som v Bratislave odohral svoj prvý zápas. Nemohol som veriť tomu, že diváci stoja, celý zápas bubnujú a povzbudzujú svoje mužstvo. Niečo neuveriteľné. Nikdy predtým som to nevidel. Fanúšikovia v Kanade povzbudzujú iným spôsobom. Cítil som sa skôr ako na futbalovom stretnutí. Odkedy som prišiel do Slovana, je to ešte úžasnejšie, keďže ľudia podporujú aj mňa. Keď sa na mňa prídu pozrieť kamaráti či rodinní príslušníci, všetci si atmosféru v Bratislave pochvaľujú.
Zvykli ste si na Bratislavu?
Je skvelá. Má ideálnu veľkosť pre mňa, moju rodinku a má priateľskú atmosféru. Páči sa mi Staré mesto i Dunaj, všetko mám blízko. Navyše to tu dýcha nedávnymi historickými zmenami. Ste mladá krajina a za ostatné roky sa u vás udialo veľmi veľa vecí.
Máte rád históriu?
To ani nie, len sa mi páči, že je to tu úplne iné. Ťažko by som vám rozprával o tom, čo sa udialo za posledné roky v Kanade. V Európe je to vo všeobecnosti iné a u vás obzvlášť. Veľa sa toho zmenilo v priebehu zopár rokov, čo je fascinujúce. Mesto si obľúbila aj moja manželka Alana a páči sa rodinným príbuzným, ktorí ma prídu pozrieť. Navyše, máte ideálnu polohu v rámci Európy, je to veľmi blízko do Viedne i Budapešti a neďaleko je aj Praha. Manželka i priatelia majú čo robiť, aj keď sme na šnúre zápasov vonku. Radi sa túlajú a objavujú nové miesta.
Prečo ste po roku v Astane prišli späť do Slovana?
Pri predošlom pobyte sa mi tu veľmi páčilo. Všetko mi tu vyhovovalo, atmosféra bola výborná a rodinka spokojná. Páči sa mi štadión, fanúšikovia i ľudia v realizačnom tíme. Aj v kabíne bola výborná partia. Máme tu všetko, čo potrebujeme. Cítim sa príjemne. Navyše sa mi tu individuálne extrémne darilo, zažil som najlepšiu sezónu za dlhšie obdobie. S tímom sme postúpili do play off, takže to bolo skvelé. Ročník predtým som tu zažil ťažké časy – po mojom decembrovom príchode som vyhral s tímom už len dva zápasy – paradoxne oba s Petrohradom. Keď nevyhrávate, hokej vás príliš nebaví.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ako vás vtedy v lete roku 2015 presvedčilo vedenie klubu, aby ste v tíme ostali?
Dosť som sa zblížil s ostatnými legionármi a do oka si padli aj naše manželky a priateľky. Stali sa z nás výborní priatelia a so všetkými sme stále v kontakte. Aj slovenskí hráči boli fajn, niektorí sú tu doteraz. O to mali funkcionári jednoduchšiu pozíciu pri presviedčaní. Výhodou bolo možno i to, že som prišiel neskoro a bol v klube veľmi krátko.
Kontrakt ste teraz podpísali až v druhej polovici augusta. Neboli ste bez zmluvy nervózny?
Nie. Pred troma rokmi som na kontrakt čakal až do decembra, rok predtým som začal v novembri. Nie je to teda pre mňa nič nové. Prvý raz to bolo iné, náročnejšie. Vlani som mal podpísaný kontrakt už v úvode júla. To je vždy super, ale na druhej strane vás potom čaká veľmi dlhý tréningový kemp (smiech). Obzvlášť, keď je kalendár pre olympijskú prestávku taký nahustený. Vedel som, kde by som chcel hrať, čakal som a vyšlo to.
Myslíte na blížiacu sa olympiádu?
Olympiáda je jeden z hlavných dôvodov, prečo chcem odohrať čo najlepšiu sezónu. Potrebujem sa cítiť pohodlne, plne sa koncentrovať na svoje výkony a mať okolo seba pohodu, aby som mal šancu dostať sa do olympijskej nominácie. Mám výnimočnú príležitosť… Je mi úplne jasné, že keby sa na olympiáde zúčastnili hráči z NHL, bol by som bez šance. Pred začiatkom sezóny KHL som odohral prípravný turnaj v Petrohrade a bol to skvelý pocit. Pripomenulo mi to časy, keď som hral dvakrát na juniorských majstrovstvách sveta. Nečakal som, že ešte dostanem šancu pomýšľať na reprezentačný dres. Myslel som na to celé leto.
Aký bol turnaj v Petrohrade?
Veľmi fajn, hoci sme nevyhrali. Prišiel som priamo z domu, keďže som ešte nemal nový klub. Pred prvým zápasom so Soči som absolvoval len jeden tréning. No všetci v tíme boli výborní a bola to skvelá skúsenosť zahrať si s chlapcami, ktorých poznám zo vzájomných súbojov v KHL. Bavili sme sa.
Máte dve zlaté medaily z juniorských MS. Aký je to pocit pre mladého hráča obliecť si dres s javorovým listom?
Niečo úžasné. Juniorské MS sú v Kanade extrémne sledované. Prikladá sa im obrovský význam – väčší má u nás len olympiáda. Hrá sa aj počas vianočných sviatkov, čo ešte zvyšuje prestíž a sledovanosť. Bol som vtedy veľmi mladý a oba turnaje sme vyhrali. Prvý sa hral v Grand Forks, len štyri hodiny od môjho rodiska, takže tam boli všetci moji príbuzní a bolo to skvelé, hoci som počas šampionátu ochorel a neodohral všetky zápasy. V oboch našich tímoch boli výnimoční hráči. V Grand Forks sme boli len dvaja mladší – ja a sedemnásťročný Sidney Crosby.
Foto: SITA/AP, RYAN REMIORZ
Už nepôsobíte v NHL, no môžete sa pochváliť viacerými úspechmi. Žijete stále svoj hokejový sen?
Absolútne. Baví ma hrať zápasy i trénovať. Živím sa svojím najväčším hobby. Snívajú o tom azda všetci chlapci v Kanade. Občas sa zamýšľam, čo budem robiť po skončení kariéry a zatiaľ netuším. O to viac si užívam súčasnosť a to, čo mi život prináša. Vďaka hokeju som sa dostal na miesta, o ktorých som si veru ani náhodou nemyslel, že ich niekdy uvidím.
Ktoré boli najkrajšie či najprekvapujúcejšie?
Najzvláštnejšie bolo, keď som prišiel po prvý raz do Ruska, vlastne do Kazachstanu a videl absolútne iný svet, totálne inú kultúru a počul úplne odlišný jazyk. Bol som z toho hotový. Pred odchodom do Astany som naozaj netušil, čo mám čakať. Jasné, že pretým som o Kazachstane počul len z filmu o Boratovi (smiech). No všetci v klube boli skvelí a starali sa o mňa. Mám úžasnú rodinu, ktorá mi pobyt v Kazachstane ešte viac uľahčovala. Bývať v Bratislave je však pre celú rodinu podstatne jednoduchšie. Mesto je podstatne európskejšie a životný štýl bližší nášmu.
Kto vás pritiahol k hokeju?
Vo Winnipegu bolo klzisko azda na každej druhej ulici. Hrávali sme vonku a vždy to bola obrovská zábava. Začal som asi štvorročný. Otec hral v juniorke, strýkovia tiež. Vlastne každý z rodiny hral hokej – veď kto v Kanade nehrá hokej? U vás je to iné, hráte futbal, venujete sa iným športom, ale v Kanade je hokej v úplne inej pozícii. Venuje sa mu azda každý chlapec v krajine. Až medzi profesionálov som to však v rodine dotiahol len ja.
Ako ste prežívali sezónu pred draftom, keď ste sa celý rok pohybovali na popredných priečkach rôznych rebríčkov?
V juniorke ma viedol skvelý tréner Willie Desjardins, ktorý naposledy trénoval Vancouver a na olympiáde bude koučom Kanady. Mali sme veľmi dobrý tím, vyhrali juniorskú WHL a bavili sme sa hokejom. Vtedy nemyslíte na to, čo sa bude diať na konci sezóny. Snažíte sa len podávať čo najlepšie výkony a neustále sa zlepšovať. Bol som do hokeja zažratý. Samozrejme, pomáhali mi aj rodičia, tým pádom som nemal dôvod sa draftom vôbec zaoberať.
Boli ste počas draftu nervózny?
Bolo to celé poriadne bláznivé, ale už pred draftom som vedel, že si ma vyberie Chicago a pôjdem z tretej pozície. Tak som len sedel a čakal, kedy to príde. Prvý raz v živote som bol v Caroline. Deň ubehol strašne rýchlo, dialo sa toho veľmi veľa, motalo sa okolo nás množstvo ľudí. Aj pred draftom to bolo perné, absolvoval som množstvo stretnutí so zástupcami klubov. Vypytujú sa vás na množstvo vecí, k tomu sa pridá obrovský záujem médií.
Väčšinu kariéry v NHL ste strávili v Blackhawks. Ako si spomínate na Chicago?
Po drafte som sa vrátil do juniorky a odohral ešte dvoje MS dvadsaťročných. To bolo dobré, lebo osemnásťročný som ešte nebol pripravený na NHL. Jeden zápas v profilige som však v druhej sezóne odohral. Byť v Chicagu päť rokov ako mladý chlap bolo krásne. Býval som v centre Chicaga a hral v United Center. Do tímu vtedy prišlo viacero mladých hráčov, vytvorili sme dobrú partiu.
Foto: SITA/AP, Darryl Dyck
V klube ste odohrali jednu vynikajúcu sezónu (2008/09 – 68 zápasov, 6+34). Prečo sa vám ju už nikdy nepodarilo zopakovať?
Na to neviem presne odpovedať. Bol to skvelý ročník. Ďalší rok ma však vymenili v posledný deň prestupového obdobia do Minnesoty a Chicago následne vyhralo Stanleyho pohár. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Vôbec som to nečakal, veď pred sezónou som podpísal s Blackhawks nový kontrakt. Sedel som doma s blízkymi, prišiel jeden telefonát a všetko sa zmenilo. Okrem toho ma pribrzdilo viacero nepríjemných zranení, pre ktoré som vynechal veľa zápasov. V NHL je veľmi náročné udržať si výkonnosť v každom zápase. Tí, ktorí to dokážu, vydržia v lige najdlhšie. To sú najlepší hokejisti na svete. Svoj čas v NHL som si užil, hoci som si prial zažiť viac takých sezón.
Mátalo vás dlho, že ste boli veľmi blízko k zisku Stanleyho pohára?
Bol som mladý a počas leta som neustále rozmýšľal, prečo ma vlastne vymenili. Veď som mohol získať vytúženú trofej. No v súčasnej NHL o veľa veciach rozhoduje platový strop. Manažéri sa vždy snažia urobiť to, čo považujú za najlepšie pre svoje mužstvo. Skúsia, čo sa dá. Keďže to vtedy Chicagu vyšlo, asi bola moja výmena správny krok.
Rozhovor je z Magazínu Fair Play, ktorý je súčasťou denníka Pravda
V tíme ste sa stretli aj s Mariánom Hossom. Čo vás na ňom zaujalo?
Vždy som ho považoval za jedného z najlepších útočníkov v NHL a zrazu bol so mnou v jednom tíme. Vtedy som si uvedomil, že je ešte lepší, než som si dovtedy myslel. Je mi veľmi ľúto, že zo zdravotných dôvodov vynecháva túto sezónu a je ťažké odhadnúť, či ešte bude hrať – i keď ja v to dúfam. Marián je jeden z najlepších hráčov, proti ktorým a s ktorými som si zahral. Kombinácia jeho sily, rýchlosti a šikovných rúk z neho robili hráča, ktorého bolo veľmi náročné brániť.
Kto je najlepší hokejista, s ktorým ste sa stretli v jednom tíme?
Hral som s mnohými vynikajúcimi hokejistami – Crosbym, Toewsom či Kanom, no ťažko ich porovnávať. S každým z nich som sa stretol v inej fáze ich kariéry. Crosby je iný level, ale keď sme hrali spolu za Kanadu, mal len sedemnásť. V juniorských výberoch som sa stretol s viacerými výnimočnými hokejistami a často som v Chicagu trénoval s Patrickom Kanom. Fascinovalo ma, čo niektorí chlapci dokážu s pukom. Nezabúdam ani na Mariána.
Už piatu sezónu pôsobíte v Európe. Vyhovujú vám už užšie klziská viac než zámorské?
Obľúbil som si ich. Rozdiel oproti tomu, na čo sme zvyknutí v Kanade a USA, je obrovský. Keď sa teraz pripravujem doma na sezónu, cítim sa dosť zvláštne. Páči sa mi väčší priestor na taktické manévre, ktorý širšie klzisko prináša. Hrá sa na ňom úplne inak a vyhovuje mi to.
Pamätáte si na prvý zápas za Slovan?
Jasné, veď to bolo na Štedrý deň a krátko po narodení môjho staršieho syna Harveyho (smiech). Prehrali sme, hoci si už nepamätám s kým. Hrať na vianočné sviatky je niečo zvláštne a stále som si na to nezvykol. Sú to významné sviatky a všetci chcú byť doma s rodinou. Manželka s malým vtedy za mnou prišli hneď, akonáhle mohol absolvovať let. U maličkých detí sú prelety nad Atlantikom jednoduchšie, keďže celý čas prespia. S väčšími to už nie je veľmi jednoduché, chcú sa hrať. Najmä ak máte dvoch bláznivých chlapcov, ako my (smiech).
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Druhá sezóna v Slovane už bola o niečom úplne inom. Ako ste ju prežívali?
Cítil som sa ako počas sezóny, keď ma draftovali. Som v najlepších rokoch, preto ma potešila vydarená sezóna. Bavil som sa hokejom a nezaťažoval žiadnymi zbytočnými vecami okolo. Celý tím hral dobre a vedeli sme, že máme potenciál. Možno od nás mnohí nečakali, že spravíme play off, ale vyšlo to a bol to veľký skok oproti predošlému zbabranému roku. Prečo sa mi darilo individuálne? Vedel som, že na to mám. Tréner vám však musí nájsť miesto, kde využije všetky vaše prednosti na prospech tímu. To sa stalo a fungovalo to.
Vtedy ste hovorili, že stále snívate o NHL. Platí to aj v súčasnosti?
Stále to nie je vylúčené. Ak odohrám dobrú sezónu a podarí sa mi dostať o kanadského výberu na olympiáde, stať sa môže čokoľvek. Celý život sa učíte a zlepšujete. Aj v Európe sa naučíte mnoho vecí, ktoré sa dajú využiť v NHL. Momentálne som však šťastný tam, kde som a zároveň nadšený možnosťou zabojovať o nomináciu do Pjongčangu.
Kto vyhrá olympijský turnaj?
Kanada! Bez pochýb. V Pjongčangu budú veľmi kvalitné tímy, ale my sme obhajcovia zlata. Kto iný by mal vyhrať?