Patrik Bačik má bronzovú medailu z majstrovstiev sveta do 20 rokov (spolu s Pavlom Skalickým). Navyše, je rodený Bratislavčan a odchovanec klubu. V minulej sezóne odohral v KHL sympatickú porciu 45 zápasov a na ľade sa rozhodne nestratil. Má veľké predpoklady stať sa pevnou súčasťou defenzívy Slovana i jedným z obľúbencov fanúšikov prahnúcich po odchovancoch v tíme.
Využitá príležitosť
Prvé dve stretnutia v KHL si Bačik odkrútil už v sezóne 2015/16, ktorej gro strávil v Martine. V minulom ročníku však dostal veľkú šancu presvedčiť o svojich kvalitách.
„Milo ma prekvapilo, že som dostal toľko priestoru. Pôvodne som očakával, že si v KHL zahrám desať, dvanásť zápasov, napokon ich bolo podstatne viac,“ usmieva sa a dodáva: „Spočiatku som dostával menej času na ľade a nehral som každý zápas – často sme sa striedali s rovesníkom Mislavom Rosandičom. Potom však prišli nejaké zranenia obrancov a tréner ma napevno zapracoval do zostavy. Som za to vďačný a mrzí ma len to, že sme sa nedostali do play off.“
Po výkonoch z predošlej sezóny nebolo žiadne prekvapenie, že vedenie klubu si Bačika udržalo. Do nového ročníka naskočil v základe, ale pribrzdili ho problémy s platničkou. Stihol nastúpiť len v prvých dvoch súbojoch v Petrohrade a Jaroslavli a ostatnom domácom dueli s Nižnekamskom. Následnú šnúru zápasov vonku opäť vynechal.
„Platnička bola len vysunutá, nie prasknutá, takže to nie je také vážne ako u Miša Sersena. Verím, že čoskoro budem stopercentne v poriadku a opäť naskočím do zápasov,“ naznačuje.
V šatni Slovana sa stretol aj s hráčmi, na ktorých sa ešte prednedávnom chodil pozerať ako fanúšik. „Za ostatné roky sa toho v kádri veľa zmenilo, ale Miška Sersena a Iva Švarného si veru pamätám aj z hľadiska,“ prezradí.
Dosiaľ strelil v KHL jediný gól, a tak si ho dobre pamätá. Dosiahol ho v záverečnom súboji minulej sezóny pri prestrelke s Medveščakom 7:5. Ku gólu pridal aj dve asistencie. „Bol dosť šťastný, ale konečne to vyšlo a som zaň rád. Spoluhráči mi zobrali aj puk a mám ho doma odložený,“ priznáva.
Zatiaľ čo v mládežníckych výberoch Slovana bol zvyknutý vyhrávať a v zápasoch si mohol dovoliť viac, v KHL je to najmä o jednoduchosti a zodpovednom výkone. „Vždy som bol súťaživý typ. Úroveň v KHL je veľmi vysoká, tak si zakladám na jednoduchých veciach, ako sú rýchla prihrávka, podpora útoku či neprehrať súboj jedného na jedného. Keď sa dostanem do zápasu a vychádzajú mi základné veci, vtedy sa dá pridať aj nejaká nadstavba,“ hovorí.
Bronzový ošiaľ
Pochvaľuje si titul so slovanistickou juniorkou v sezóne 2012/13, na ktorý Bratislavčania dlho čakali, a zahral si už aj za olympijský výber Slovenska, no jeho doterajším vrcholom je jednoznačne úspešné vystúpenie dvadsiatky na prelome rokov 2014 a 2015.
Partia okolo Martina Réwaya a brankára Denisa Godlu získala v Toronte a Montreale nečakane bronzové medaily. Bačik hral vo všetkých siedmich stretnutiach.
„Ten ročník sme boli výborná partia už od šestnástok. Prevažne sme boli vo výberoch vždy tí istí hráči. Pasovali sme si a navzájom verili. Absolvovali sme dobrú prípravu pred MS a pomohol nám aj mentálny tréner Peťo Bielik. Robil všetko preto, aby sme si nepripúšťali tlak od médií a ľudí. Už v prípravných dueloch v zámorí sme naznačili potenciál a nerozhodila nás ani zahanbujúca prehra 0:8 s Kanadou na úvod šampionátu. Chytili sme sa výhrou 2:1 nad Fínmi,“ približuje.
Foto: SITA/AP, Paul Chiasson
Mladí Slováci vtedy pôsobili sebavedomo. „Verili sme si. Najmä vo štvrťfinále na Čechov. Tréner Bokroš to mal v tíme dobre rozdelené. Mali sme hráčov, ktorí chodili na presilovky, iní zase na oslabenia. Denis Godla pochytal aj nemožné, všetky detaily sa zbehli a bol z toho krásny úspech,“ spomína Bačik.
Výsledky mladíkov mali na Slovensku veľkú odozvu. Mnoho hokejových fanúšikov sledovalo zápasy napriek výraznému časovému posunu. „Tréner nám zobral telefóny, čomu aj celkom rozumiem, lebo okolo nás naozaj nastal ošiaľ. Keď sme ich po výhre nad Českom a postupe do semifinále dostali späť, tak po zapnutí vyslovene horeli.“
Tímový úspech pomohol aj jednotlivcom. Viacerí z nich sa stali lídrami svojich tímov, Skalický hrá za Slovan, Godla chytá vo Fínsku, Cehlárik má za sebou debut v NHL a dvojica Černák, Jaroš naň čaká.
„Iste to malo vplyv na to, že sme takmer všetci dostali poriadnu šancu. Aj v Slovane si po šampionáte asi povedali, že vo mne azda niečo bude. Prvú sezónu som strávil takmer celú v Martine, ale to mi tiež veľmi pomohlo. Hrával som veľa, získaval sebavedomie a hokejovo sa zlepšoval,“ priznáva.
Protekcia v kabíne
Že by to mohol niekam dotiahnuť a živiť sa hokejom si začal postupne uvedomovať v doraste a juniorke. Hrával za starších a dostal sa do nominácie na šampionát osemnásťročných. Následne šiel do projektu dvadsiatky, čo ho primelo na sebe ešte viac pracovať.
„Keď vstúpil Slovan do KHL, prechod hráčov z juniorky medzi mužov to výrazne sťažilo. Je to obrovský skok. Preto si musí väčšina chalanov hľadať miesto inde. Ani ja som nečakal, že sa tak rýchlo posuniem do prvého mužstva,“ tvrdí Bačik.
S hokejom začínal v štyroch alebo piatich rokoch. Na zimný štadión ho priviedol otec, ktorý má hokejový obchod. Zamiloval sa do ľadovej plochy na prvý pohľad?
„Ani neviem. Pamätám si, že tréningy sme mávali veľmi skoro, aj o piatej či šiestej ráno. Nie vždy sa mi chcelo vstávať. No stalo sa aj to, že som sa ráno zobudil, so zalepenými očami si začal obliekať ribano, ale v tom ma otec zastavil, čo robím. V ten deň sme totiž nemali tréning. Pri hokeji sú lepšie aj horšie dni. Keď sa darí, je radosť chodiť do šatne, všetko sa hádže na srandu a je to paráda. Sú však aj dni, keď sa nedarí, prehráva a vtedy je to ťažšie. Na Slovane obzvlášť. Fanúšikovia sú veľmi nároční, čo však nie je na škodu.“
Cíti ako odchovanec väčší tlak či zodpovednosť za výsledky?
„Väčšiu zodpovednosť nie. Rozhodne však nechcem sklamať ľudí, ktorí mi veria. Cítim v klube podporu. Niektorých ľudí poznám roky, Samka Petráša od prvých krokov na štadióne, s jeho synom som hrával od prípravky. Dodávajú mi pozitívnu energiu. Ku každému sa správajú super, ale keď sa s niekým poznáte veľa rokov, je to predsa len trochu iné,“ usmeje sa.
Hoci v popularita môže zatiaľ len ťažko konkurovať výrazným osobnostiam kabíny, i jemu sa stane, že ho ľudia spoznajú na ulici.
„Je to veľmi príjemný pocit. Raz sa mi to dokonca stalo v Stupave, kde sme sa boli najesť s priateľkou a jej bratom. K stolu prišiel nejaký pán, pozdravil ma: ‚Dobrý deň pán Bačik.‘ Poprial mi, aby som bol zdravý, darilo sa mi a Slovan vyhrával. Bol som milo prekvapený.“ Keďže má medailu z juniorských MS a na tri zápasy nakukol aj do olympijského výberu, rád by sa časom posunul aj do prvého tímu reprezentácie.
„Ak budem hrať dobre, azda raz pozvánka príde. Na turnaji v Rakúsku sme sa v olympijskom výbere stretli viacerí chalani z dvadsiatky. Bola to výborná skúsenosť, hoci sa nám výsledkovo príliš nedarilo. No videl som, že aj tie relatívne slabšie tímy si zakladajú na perfektnom korčuľovaní a hralo sa vo vysokom tempe,“ dodáva Bačik.