Veľké očakávania začal napĺňať od prvého zápasu. V súboji s Medveščakom Záhreb zažiaril hetrikom. „Chcem mužstvu čo najviac pomôcť. Máme káder na to, aby sme postúpili do play off,“ tvrdí 35-ročný krídelník Ladislav Nagy.
Už ste si zvykli na nový klub a Bratislavu?
Je to veľmi jednoduché, lebo som prišiel do prostredia, kde väčšinu chalanov poznám. Partia je perfektná, zatiaľ spolu dobre vychádzame. Zázemie klubu je výborné, máme všetko, čo potrebujeme. O hráčov sa v Slovane starajú na profesionálnej úrovni. Vlani som v televízii v rámci voľna videl veľa zápasov Slovana. Doma mali vypredaný štadión, diváci sú skvelí. Hral som v Bratislave aj na majstrovstvách sveta pred troma rokmi, poznám štadión. Je krásny. Je len na nás hráčoch, aby sme splnili to, čo sme si povedali pred sezónou – postúpiť do play off. Káder na to máme.
Čo vás prilákalo do Slovana?
Slovan ma oslovil už pred majstrovstvami sveta, ale nechcel som riešiť svoju budúcnosť, lebo som sa plne sústreďoval na šampionát v Minsku. Mal som aj iné ponuky, ale po šampionáte a rozhovore s najbližšími som sa rozhodol pre Slovan. Manželka Petra s malou päťmesačnou dcérkou by so mnou do Fínska alebo Švédska určite nešli na celú sezónu.
Nechceli ste po vydarenej sezóne ostať v Jokerite, ktorý je nováčik KHL?
Bol som s vedením Jokeritu dohodnutý, že ostávam. Neviem, čo sa potom stalo, asi si to rozmysleli, lebo po skončení ročníka sme novú zmluvu nepodpísali. Nezaujímal som sa o to, prečo, lebo napokon všetko dopadlo dobre. Takto budem viac s najbližšími. Našli sme si bývanie v Bratislave, päť minút autom od štadióna, a babky budú za nami iste dochádzať. Peťa bude potrebovať pomoc. Maličká veľmi rýchlo rastie a nebolo by jednoduché, keby som zmeškal všetko, čo sa s ňou teraz deje.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Ako sa cíti Košičan v Bratislave?
Úplne normálne. Slovan hrá v KHL, a tak reprezentuje celé Slovensko. Keby hral Slovan rovnakú súťaž ako Košice, asi by som tu nebol. Ale to nie je podstatné. Cítim sa v klube aj meste príjemne. Navyše máme v tíme dosť východniarov (smiech).
Našli ste si už obľúbené miesto na kočíkovanie?
Páči sa nám napríklad pri Dunaji. Dúfam, že ešte bude pekné počasie, lebo v závere leta to za veľa nestálo. Bratislava je krásne veľké mesto. Človek tu nájde všetko, čo potrebuje. Obchodných centier je tu až priveľa (smiech), stále niečo stavajú. Ale naozaj sa mi tu páči.
Bratislavu už poznáte dobre?
Zatiaľ najmä Ružinov a okolie štadióna. Centrum ešte veľmi nie. Hoci počas reprezentačných zrazov sme v minulosti zvykli chodiť na kávičku do mesta.
Ste pripravený na to, že Košičan to bude mať u fanúšikov Slovana veľmi náročné?
Žiaden špeciálny tlak si nepripúšťam. Som naň zvyknutý. V NHL aj všade inde, kde som hral, odo mňa očakávali veľa. Budem sa sústreďovať na hru a na to, aby som mužstvu pomohol – najmä v presilovkách a oslabeniach. Uvidíme, ako to dopadne.
Ako sa vám zatiaľ pozdáva atmosféra v kabíne?
Každý s každým dobre vychádza. Prišlo viacero nových tvárí – legionárov, ktorí komunikujú po anglicky, ale aj skoro všetci ostatní rozprávajú po anglicky, takže si navzájom rozumieme. Keď budeme vyhrávať, bude všetko super. Keď prehrávate, je to o poznanie horšie. Sám spravím všetko preto, aby sa nám darilo. V závere prípravy sme už hrali celkom dobre, prestrieľali sme súperov, len nám to nepadalo. Hádam sa to v lige zmení. Chceme postúpiť do play off a hrať pekný hokej. Veď šport sa robí najmä pre diváka.
Našli ste si v šatni nejakú dvojičku, parťáka?
Rozumiem si so všetkými spoluhráčmi. Na kávičku vybehnem s hocikým, trebárs s Tomášom Surovým či Milanom Bartovičom, no najčastejšie s Liborom Hudáčkom. Býval som s ním počas pobytu vo Švajčiarsku a mali by sme spolu bývať aj počas tripov. Je mladší a bláznivý, musím ho trošku vychovať (smiech). Rozdiel medzi nami je jedenásť rokov, ale aj ja som bol mladý a jemu podobný.
Kto tvaroval voľakedy vás?
Nemal som žiadneho vyslovene tútora, ale počas sezóny, ktorú som odohral za mužov Košíc, mi dosť pomohol Igor Liba. Potom som už šiel do Ameriky.
Na svetovom šampionáte v Minsku ste sa po viac ako dvoch rokoch vrátili do národného tímu. Ako ste to vnímali?
Potešilo ma to. Nikdy som nepovedal, že už nechcem reprezentovať. Vždy som hovoril, že keď som úplne fit, rád prídem. Mali sme s vedením reprezentácie nejaké nedorozumenia, ale nechcem sa k nim príliš vracať. Do národného tímu by mal podľa mňa ísť len hráč, ktorý je schopný odovzdať tímu všetko.
Vydiskutovali ste si to?
Tréner Vůjtek prišiel aj s generálnym manažérom Sýkorom za mnou do Helsínk, ale k minulosti sme sa nevracali. Pýtali sa ma, či som ochotný prísť do národného tímu a ja som im potvrdil, že rád, ak budem zdravý. Po sezóne som bol zdravý, tak som prišiel.
Čakali ste, že sa ešte v národnom tíme objavíte, alebo ste už považovali reprezentačnú kapitolu za uzavretú?
Myslím si, že som podával dobré výkony a tréneri si to všimli. Preto ma aj pozvali. Keby som na to nemal, iste by ma nevolali a do reprezentácie by som sa viac nedostal. Cítil som sa dobre, nechýbala forma a mužstvu sa darilo. Preto som aj trochu čakal, že ma oslovia.
V drese Slovana sa vraciate do KHL. Pred šiestimi rokmi vám vstup do tejto súťaže veru príliš nevyšiel. V čom bol najväčší problém?
Odchod z NHL do Čerepeovca nebolo dobré rozhodnutie. Keby sa dal vrátiť čas, asi by som to nespravil. Ozaj to nebola vydarená sezóna – nič nefungovalo. Nedarilo sa mi na ľade a v klube tiež nič nebolo tak, ako by malo. Bolo to zlé (smiech). Čerepovec je spolu s Novokuzneckom podľa mňa najhoršou adresou v KHL. V meste je jedna z najväčších fabrík v Rusku a okrem nej nič. Nemáte sa kde prejsť, boli tam azda dve alebo tri reštaurácie a jedna kaviareň. Jednoducho priemyselné mesto. Keď sme nechali cez noc otvorenú vetračku na okne, tak ráno bol parapet pokrytý čiernym prachom. Pôsobenie v Čerepovci bolo pre mňa deprimujúce.
Vyhlásili ste vtedy, že ste v klube za najväčšieho dreváka.
(smiech) Mal som veľa šancí, ale vôbec mi to tam nepadalo. V klube odo mňa veľa očakávali a ja som dal veľmi málo gólov (päť, pozn.). Bola to moja najhoršia sezóna v kariére. Nemal som potrebný pokoj a pohodu, ktorú hokejista tiež potrebuje k tomu, aby sa mu darilo.
Prečo ste vlastne odišli z NHL?
Bola to veľmi lukratívna ponuka a nedokázal som jej odolať. Keby som ostal v NHL, možno tam hrám doteraz… V Rusku som dostal viac peňazí. Navyše je veľký rozdiel, či podpíšete zmluvu na milión dolárov v Amerike alebo v Rusku. V zámorí vám všetko zdania a sám sa staráte o jedlo, bývanie či auto. Keď podpíšete zmluvu na milión, domov donesiete možno 300 – 350 tisíc. Nehovorím, že je to málo – je to krásny peniaz – ale určite nie reálny milión. Keď v Rusku povedia milión, tak dostanete milión.
Po dvoch rokoch ste sa rozhodli reštartovať kariéru v Poprade a následne v MoDo. Pomohlo to?
Hrával som s Ľubom Bartečkom a Radom Suchým. S Ľubom sme cítili, že v Poprade môžeme vyhrať titul a zvažovali sme, že v klube ostaneme. No zároveň sme sa obávali, že z extraligy sa nedostaneme na domáci svetový šampionát. Aj preto sme zamierili do Švédska, kde sa nám celkom darilo. Urobili sme dobre, darilo sa nám, bodovali sme a tréneri nás zavolali.
Po šampionáte ste sa opäť vrátili do KHL. Zlákal vás popradský Lev. Ľutujete?
Prišli sme tam, bolo to super a všetko klapalo. Možno mesiac (veľký smiech). Dobre viete, čo sa potom stalo. Už nefungovalo nič. Mal som otras mozgu, v klube boli finančné problémy a vedenie chcelo, aby šli hráči o dvadsať percent dole s platmi. Netreba sa k tomu radšej ani vracať. Pritom herne to bolo v Poprade super. Keby sme ostali pokope a fungovalo to, play off by sme spravili. V decembri sme na postupovú priečku strácali len dva body. No klub rozpredal polovicu mužstva a dohrával sezónu s juniormi. Keď som sa vystrábil z otrasu mozgu, dohodol som sa na prestupe do Švédska, ale na druhý deň sa mi ozvali z Minska a nakoniec som šiel tam. Klub má krásny štadión vypredaný na každý zápas. Mesto bolo už vtedy pekné a teraz počas majstrovstiev sveta ešte krajšie. Prekvapilo ma, koľko toho za tie dva roky tam vybudovali.
V lete zvyknete chodiť oddýchnuť si do Ameriky. Tento rok ste tradičnú návštevu Arizony vynechali?
Manželka rodila, takže sme ostali doma. Predtým sme tam boli asi štyri roky za sebou. Po sezóne tam vždy zamierime na mesiac, mesiac a pol oddýchnuť si. Stále vlastním vo Phoenixe dom. Chceli sme ho predať, ale pre krízu sme si ho nechali. Po mojej výmene do Dallasu tam najprv tri alebo štyri roky bývala sestra s priateľom. Keďže sa nám dom potom nepodarilo predať za rozumnú cenu, dávajú nám naň pozor Slováci, ktorí žijú už 30 rokov v Amerike. Raz ten dom iste predám. Ceny nehnuteľností trošku začali stúpať, tak uvidíme, kedy sa nám to podarí.
K čomu sa viažu vaše najkrajšie okamihy v kariére?
K prvému gólu v NHL a k tomu, že som dosiahol, čo som chcel – prepracoval sa do NHL. Je to najlepšia liga na svete. Odohral som tam viac ako 400 zápasov. Mohlo ich byť aj viac, keby ma posledné štyri roky neobmedzovali zranenia.
Mnohí hovoria, že ste mohli v NHL dosiahnuť oveľa viac. Ako reagujete?
Hral som tam a som za to veľmi vďačný. Nie je ľahké sa tam dostať, mnohí to skúšajú a len málokomu to vyjde. Ako som spomínal, odchod do Ruska bola chyba. Mal som ostať v NHL, ktovie, ako by sa ďalej vyvíjala moja kariéra.
Nespomenuli ste zážitky v drese slovenskej reprezentácie.
Samozrejme, titul majstra sveta či bronzová medaila o rok neskôr – aj tam sme pokojne mohli vyhrať zlato – to boli nádherné okamihy. Veľmi som si vážil už to, keď ma po prvý raz povolali do národného tímu. Pamätám si, ako sme po triumfe v Göteborgu so spoluhráčmi z útoku Vladom Országhom a Rasťom Pavlikovským sedeli v kabíne, pozerali sa na seba a hovorili si, že sme majstri sveta. Krásne pocity. Nezabudnuteľné.
Ako sa zmenil váš vzťah s Vladom Országhom, ktorý je teraz asistent trénera v Slovane?
Pre slovenský hokej je skvelé, že sa stal trénerom. Keby nemal toľko zranení, iste by ešte teraz hral na profesionálnej úrovni. Už to medzi nami nie je ako predtým, keď sme spolu hrali v jednom útoku, beriem ho ako trénera. Musím ho rešpektovať. Bez toho by to nefungovalo. Pozorne počúvam, čo hovorí.
