„Chcem to skúsiť,“ zavelil nadšene chlapec. Otec, hokejový fanúšik, súhlasil. Z malého Johana bude hokejista – brankár.
„Nik z rodiny hokej nehral, ale mňa okamžite pohltil. Keď sa na tréningu pýtali, kto pôjde do bránky – prihlásil som sa. Veď som mal za sebou tréningy zo sídliska,“ usmeje sa Johan Backlund, letná posila bratislavského Slovana, pri spomienkach na svoje začiatky. Jeho o štyri roky starší brat Anders hrával futbal, dotiahol to do nižších švédskych líg.
S brankárskou hokejkou i výstrojom sa Johan rýchlo skamarátil. Postupom času si čoraz viac uvedomoval, že svojím obľúbeným športom by sa rád živil. V sedemnástich podpísal so Skellefteou prvú profesionálnu zmluvu.
„Bolo to len na pár korún, ale kontrakt som vnímal najmä ako šancu presadiť sa v seniorskom hokeji. Veril som, že to zvládnem. Podarilo sa, chytal som dobre a onedlho som podpísal novú, už oveľa zaujímavejšiu zmluvu. Začal som popri hokeji študovať aj na vysokej škole, ale hokej mi zaberal čoraz viac času a ekonómiu som nechal tak,“ hovorí Backlund.
Cez Leksand a Timru až na šampionát
Prvý rok medzi mužmi nedostával veľa príležitostí. V druhej sezóne sa Skelleftee – v tom čase pôsobila v druhej najvyššej súťaži allsvenskan – zranil prvý brankár a Backlundova kariéra začala naberať optimistické kontúry. Ďalšie dva ročníky bol tímová jednotka a vďaka dobrým štatistikám po ňom siahol Leksand z elitserien.
„Bol to pre mňa dôležitý krok. Výhodou bolo, že rozdiel medzi oboma ligami nie je priepastný, a tak mi netrvalo extra dlho, kým som si zvykol. Nepatrili sme medzi top tímy súťaže, v mužstve bola väčšina mladých chalanov. V prvej sezóne sme vypadli, v druhej postúpili späť. Mal som dobré štatistiky a po treťom ročníku, keď Leksand opäť zostúpil do druhej ligy, som kývol na ponuku Timry,“ približuje obdobie v Leksande.
V Timre mal okolo seba opäť mladé mužstvo, zložené z talentovaných mladíkov, ktorí patrili medzi veľké nádeje švédskeho hokeja. Timra obsadila v základnej časti 5. miesto a veľkú zásluhu na tom mali práve Backlundove výkony. Vyslúžil si za ne premiérovú pozvánku do národného tímu. „Keď sa na to spätne pozerám, bola to vlastne moja najlepšia sezóna v kariére.“
Na Moskvu nezabudne
Reprezentačný dres s troma korunkami si na seba po prvý raz obliekol na prelome augusta a septembra na turnaji Euro Hockey Tour v Liberci. „Prvý zápas sme vyhrali, čo ma nesmierne povzbudilo a dodalo mi sebavedomie,“ vraví. Šancu v národnom tíme dostával počas celej sezóny a v jej závere sa dočkal veľkej odmeny – štartu na majstrovstvách sveta 2007 v Moskve.
Švédom neprišiel na turnaj ani jeden gólman z NHL a šancu tak dostala trojica z domácej súťaže. Backlund bol jednotka, odchytal šesť z deviatich stretnutí – štyri víťazné, dva bez inkasovaného gólu.
„Ísť na šampionát – to bola pre mňa veľká vec. Dovtedy som ho pozeral len v televízii a nevedel som, čo čakať. Mali sme v kádri jediného hráča z NHL Steena, no napriek tomu sme siahali na medailu. V semifinále sme boli blízko k výhre, ale Kanaďania mali skvelý tím, čo nakoniec potvrdili titulom. Dosiahli sme dobrý výsledok, ale šli sme domov bez medaily, čo nám trošku pokazilo dojem. Nikdy na tento turnaj nezabudnem,“ hovorí 33-ročný brankár.
Vo štvrťfinále vystavili Tri korunky stop hviezdnemu výberu Slovenska. Vystužený ôsmimi borcami z NHL mieril v Moskve na medailu. „Pamätám si Gáboríka, Demitru, Cháru, Hossu a ostatných. Mali ste naozaj dobrý tím, pre nás to bolo skvelé víťazstvo. Nepamätám si presný výsledok, vyhrali sme päť tri? Nie? Vážne sedem štyri? To sa mi ani veriť nechce,“ dodáva so širokým úsmevom. V boji o bronz podľahli Švédi domácim Rusom. Backlund si na pamiatku doniesol jednu trofej pre najlepšieho hráča zápasu a niekoľko tradičných matriošiek.
Nečakaná ponuka z NHL
Hoci patril aj v ďalších dvoch sezónach do reprezentácie, na šampionátoch v Kanade ani Švajčiarsku sa už nepredstavil. „Pred šampionátom v Kanade som bol v záverečnej príprave, ale k tímu sa nakoniec pridala dvojica Lundqvist, Tellqvist z NHL a ja som ostal doma. Ďalšia sezóna zasa lepšie vyšla iným chalanom,“ priznáva bez okolkov. Do národného tímu sa ešte vrátil v sezóne 2012/13, keď odchytal štyri duely.
Hoci mu tretia sezóna v Timre nevyšla úplne podľa predstáv, v lete 2009 sa ozvala Philadelphia. „Prekvapilo ma to. Predsa len som mal už dvadsaťosem rokov. Flyers potrebovali skúsenejšieho brankára, najmä pre farmársky tím. Potešilo ma, že ma kontaktovali. Nemal som veľké očakávania, vedel som, že majú dvoch dobrých brankárov Emeryho a Bouchera. Šanca mohla prísť, len ak sa niekto zraní,“ pripomína.
Na farme Adirondack Phantoms chytal dosť a celkom úspešne, popri tom čakal na príležitosť. Dočkal sa 27. marca v Pittsburghu. Emery bol zranený, Boucher bez formy. Nádejný nováčik Flyers kryl v úvodných dvoch tretinách 22 z 24 striel domácich, no do tretej časti už za stavu 1:2 nenastúpil.
„Zradili ma slabiny. V najhoršom možnom okamihu. Štyri týždne som bol mimo,“ približuje svoje najhoršie okamihy v kariére. „Ak by som sa nezranil, možno by som odchytal viac zápasov. Možno nie. Ťažko povedať. Potom som už žiadnu ďalšiu šancu nedostal. Vtedy som si to ešte neuvedomoval, ale postupom času bolo jasné, že som v NHL skončil.“
84 sekúnd a dosť
Emery bol zranený a operovali ho, ale Flyers získali Leightona, ktorý sa stal jednotkou. Zdravotné problémy však Flyers na poste brankára prenasledovali aj naďalej, svoje si vytrpeli Boucher aj Leighton a k slovu sa ešte raz – i keď len nakrátko – dostal aj Backlund.
V konferenčnom semifinále proti Bostonu šiel do bránky na 84 sekúnd. „Bolo to čosi ako brankársky timeout. Tréner chcel, aby si hráči trochu oddýchli, tak sa odhodlal k striedaniu brankárov. Bol som na ľade len chvíľu, nešla na mňa žiadna strela a pri prerušení hry sa Boucher vrátil späť. Nikdy predtým som čosi také nevidel. Ani potom. Dosť ma prekvapilo, keď ma kouč z ničoho nič poslal na ľad. Počas jednej série play off som bol náhradník a sedel na lavičke, ale vo finále o Stanleyho pohár som už bol opäť len tretí brankár. Bola to skvelá skúsenosť byť tak blízko k výhre v Stanleyho pohári. Bol som súčasť tímu, hoci som nehral. Bola to zábava.“
Pred sezónou 2010/11 sa podrobil operácii boku a do tréningu sa zapojil až v závere prípravného kempu. Flyers získali Bobrovského. Ten chytal spoločne s Boucherom spoľahlivo a keďže sa im vyhýbali zranenia, realizačný tím nemal dôvod robiť zmeny. Backlund strávil ročník na farme. Pred ďalším získali Flyers aj Bryzgalova a švédskemu legionárovi bolo jasné, že jeho kariéra v zámorí sa pozvoľna končí.
„Pri Leightonovi som nemal šancu chytať ani v AHL. Pýtali sa ma, či sa chcem ísť rozchytať do nižšej súťaže ECHL. Najprv som nesúhlasil, no potom som šiel a jeden duel tam odohral. Bolo zrejmé, že žiadnu ďalšiu serióznu šancu nedostanem, tak som sa po Vianociach rozhodol pre návrat do Európy.“
Reštart kariéry vo Fínsku a skusy v KHL
V Oulu sa rýchlo dostal do formy, vrátil sa do národného tímu a opäť získal obrovskú chuť na hokej. „Oulu je blízko Skelleftey, mali sme dobrý mančaft najmä z odchovancov. V klube všetko fungovalo, vládla skvelá atmosféra. Preto som ostal ešte rok. Do reprezentácie ma povolali nečakane, mal som už dva týždne po sezóne a oddychoval, no neváhal som ani chvíľku. Odchytal som nejaké zápasy, no opäť prišli dva brankári z NHL – Enroth a Markström. To bola príliš veľká konkurencia.“ Švédi získali na domácej pôde v Štokholme zlato.
Ako sa spätne pozerá na svoje pôsobenie v NHL? „Sníval som ako každý hokejista, že si zahrám v NHL. Podarilo sa mi to, bol som blízko toho, aby som sa tam usadil aj na dlhšie, ale nevyšlo to. Samozrejme, vtedy som bol sklamaný. Časom sa to zlepšuje. Keď skončím kariéru, budem to možno hodnotiť úplne inak. Veď do NHL sa dostane len malý zlomok tých, ktorí po tom túžia. Stále mám pred sebou ciele – chcem chytať a vyhrať čo najviac zápasov.“
Príde za ním priateľka
Od návratu do Európy sledoval vývoj v Kontinentálnej hokejovej lige. Chcel novú súťaž vyskúšať na vlastnej koži. Ponuka prišla minulé leto – z Viťaza Podoľsk.
„Mnoho hráčov vravelo, že KHL je dobrá súťaž, ale iná ako všetky ostatné. Iný životný štýl aj všetko okolo. Preto som to skúsil. Bolo náročné sústrediť sa len na hokej, keď všetko okolo je iné, než ste zvyknutý. Najhoršia bola jazyková bariéra. Som rád, že som to zvládol. Nebola to skvelá sezóna, ale mal som zranenia a tímu sa príliš nedarilo. Navyše, Lisutin chytal vynikajúco, vybrali ho aj na Zápas hviezd. Bolo ťažké dostať sa popri ňom do bránky. No naučil som sa veľa. V Bratislave je to ľahšie, takmer všetci chalani hovoria po anglicky a aj život je tu oveľa európskejší než v Rusku,“ porovnáva.
Keďže doteraz v kariére nikdy nezískal titul, má jednoznačný cieľ. „Chcem vyhrať KHL. Viem, že to bude náročné. Dúfam, že mi chlapci v Slovane pomôžu. Základ je postúpiť do play off, potom sa uvidí,“ vraví sympatický blondiak. Prostredie i atmosféru v Slovane si pochvaľuje. Bratislava sa mu páči. Dobre vychádza aj s parťákom a zároveň konkurentom Jaroslavom Janusom.
„Dosiaľ sa mi nestalo, aby som v izbe počas výjazdov býval s iným brankárom. No nemám s tým najmenší problém. Jaro je zábavný chlapík s množstvom pozitívnej energie. Dobre sa mi s ním spolupracuje,“ dodáva. V úvode sezóny bol v Bratislave sám, no niekedy v polovici septembra má za ním prísť priateľka, s ktorou chodí dva roky. „Bude sem chodiť tak často, ako to bude možné. No má doma prácu, ktorá ju baví – je inštruktorka v posilňovni. Mne osobného trénera nerobí, nefungovalo by to. Asi by bola na mňa príliš prísna,“ zasmeje sa.
Janus: Sme na jednej lodi
V predošlých dvoch sezónach bol jednoznačná brankárska jednotka Slovana. Ako sa Jaroslavovi Janusovi pozdáva jeho nový kolega?
„Poznal som Johana len z Ameriky, keď sme proti sebe odchytali nejaké zápasy. Osobne však nie. Je to v chalan v pohode – tichší a skromný. Nemám s ním najmenší problém. Často spolu debatujeme o hokeji, riešime konkrétne situácie, góly a rôzne drobnosti. Navzájom sa podporujeme. Mám rád, keď spolu gólmani vychádzajú, sme totiž na jednej lodi, hoci chytať môže len jeden. Keby sme si robili napriek, bola by to hlúposť. Hokej je kolektívny šport, kto dostane šancu, chce pomôcť tímu a neinkasovať góly. Druhý ho musí podporiť. Treba stále makať na tréningu a mať medzi sebou zdravú súťaživosť,“ tvrdí 24-ročný slovenský reprezentant.
V minulosti bol zvyknutý chytať veľa a nepúšťať svojich konkurentov často do bránky. Pripravoval na to aj Backlunda?
„Hádam to vie,“ smeje sa a prezrádza: „Naša spolupráca je zatiaľ ozaj ideálna – sedíme vedľa seba v šatni, ešte aj v izbe budeme spolu. Trénerovi brankárov Paľovi Rybárovi sa to síce príliš nepáči – vraj, čo keď sa s nami oboma zasekne výťah, kto pôjde do bránky? No zatiaľ nám to tak vyhovuje.“
Tento článok je z prílohy Slovan v KHL, ktorá bude súčasťou utorňajšieho vydania denníka Pravda.