Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čo vás inšpirovalo k napísaniu novej hymny Bratislava volá?
Prvý nápad prišiel od nášho bubeníka Doda, ktorý je permanentkový slovanista a v rámci kapely najväčší, pomaly až radikálny fanúšik belasých. Navštevuje nielen hokejové, ale aj futbalové zápasy. Rozprávali sme sa o hymnách Slovana, ktoré sa hrajú na štadióne a zároveň sme dostali nápad, že by sme mohli nahrať vlastnú aj my. Považovali sme to za dobrý nápad, keďže už dávnejšie žiadna nová nevznikla.
Za aký čas bola skladba na svete? Na čo ste sa sústreďovali pri jej nahrávaní?
Muziku aj text som zložil za jeden deň. Vložil som do nej svoju predstavu o tom, ako má vyzerať športová skladba so všetkým, čo k tomu patrí. Burcujúca sloha s prechodom do refrénu, ktorý to rozbalí naplno. Skladbu sme priblížili aj ku KHL, napríklad v závere môžete počuť motív ruskej ľudovej piesne Kaťuša v gitarovej verzii. Chalanom som to predstavil, hymnu sme nahrali a venovali ju hokejovému Slovanu. Bez akéhokoľvek nároku na honorár.
Čo si myslíte o dnešných hokejových hymnách? Páčia sa vám pesničky, ktoré znejú počas reprezentačných zápasov?
Jediná hymna, ktorá sa mi páči, je Nech bože dá. Má fantastický, čiastočne aj neprekonateľný a skutočne burcujúci refrén. Všetky ostatné sú len také slabé odvary. Pri všetkej úcte k intepretom, viaceré z nich mi hymny vôbec nepripomínajú. Už dávnejšie sme koketovali s myšlienkou napísať hokejovú skladbu pre slovenskú reprezentáciu. Najviac to bolo v roku 2011, keď sa u nás hrali majstrovstvá sveta. Vtedy sa hrali najmä pesničky od Kristíny Life is a Game a Hokejová republika od kapely Gladiator. Pre mňa to bolo neprijateľné, tak som si povedal, že zložím pesničku (smiech).
A zložili ste ju pre Slovan…
Vychádzal som z toho, že som rodený Bratislavčan. Vyrastal som v Bratislave, na základnú školu som chodil neďaleko zimného štadióna. V detstve sme behávali okolo Kuchajdy, nacvičovali sme tu aj spartakiádu. To bolo tuším ešte v škôlke. Z hlavného mesta sú všetci členovia kapely… Kto iný by mal nahrať pesničku pre Slovan, ak nie my?
Aké boli reakcie fanúšikov po jej zverejnení?
Väčšinou priaznivé. Veľa ľudí sa pýtalo, či nespravíme pesničku aj pre ich mesto, hokejový klub. Bolo by to samozrejme možné, ale už by to nemalo také „gule“. Nepochybujem o tom, že takmer všetci slovenskí fanúšikovia, ktorí sledujú KHL, fandia Slovanu. Určite sú však aj takí, ktorí mu fandiť nebudú len z presvedčenia. Snažili sme sa to poňať jednak bratislavsky, jednak slovensky, no zároveň s istým nadhľadom. Inekafe má fanúšikov na celom Slovensku, rivalita niektorých klubov je veľká, no to už nie je náš problém.
Plánujete nakrútiť videoklip?
Zatiaľ nad tým neuvažujeme. Bolo by to náročnejšie a s jeho tvorbou by nám musel pomôcť klub. Na internet sme zavesili lyrics only video, zamerali sme sa teda na text. Ľudia si môžu hymnu spievať a sledovať dianie na ľade. Za klipom je grafická skupina zo Slovana a odviedli kvalitnú prácu.
Hrali ste túto pesničku aj naživo?
Premiérovo ju zahráme 17. septembra na námestí pri zimnom štadióne – pred prvým domácim zápasom Slovana v tejto sezóne KHL.
Považujete sa za fanúšika hokejového Slovana? Sledovali ste jeho zápasy počas minulej sezóny?
Ako Bratislavčan fandím Slovanu, ale nie som profesionálny fanúšik. Zápasy a dianie v tíme sledujem len sčasti, mám na to trochu naivnejší pohľad. Neriešim to príliš do detailu, v hlbšom kontexte či súvislostiach. Pri tvorení pesničky je to podľa mňa lepšie.
Podarilo sa vám navštíviť nejaký zápas v Bratislave?
Áno, na jednom som bol spolu s bubeníkom a bývalým manažérom. Vzali sme aj frajerky, tie sa z toho tešili. Pre mňa je však asi lepšie pozrieť si zápas v televízii.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ako vnímate hokejové šialenstvo v hlavnom meste?
Je to super. Mám rád, keď niekam príde veľa ľudí. A nemusí to byť len náš koncert. Z pohľadu muzikanta mám dobrý pocit z toho, keď sa nejaká akcia vypredá a ľudia si ju užívajú. Hokejové úspechy Slovana a záujem fanúšikov sú zároveň skvelým zviditeľnením Slovenska.
Pokúste sa porovnať atmosféru na štadióne s tou na koncertoch.
Má to veľa spoločného. Hokejisti sa musia navzájom vyburcovať a rovnako dostať do varu aj dav. Podobne ako my. Keby sme len tak postávali na pódiu, tvárili sa, že sme Inekafe, popritom pozerali do zeme, asi by nám to neprešlo. Kvalitná šou je dôležitou súčasťou každého vystúpenia. Ide o to, aby boli na konci ľudia spokojní, spotení, vyvrieskaní, unavení, domlátení… Vždy im hovorím – za vaše peniaze vás tu úplne zničíme (smiech). A oni v takom stave aj odchádzajú. Energiu si spolu vybíjame a zároveň sa navzájom aj dobíjame.
Venujú sa členovia kapely nejakému športu?
Bubeník Dodo aj basgitarista Forus chodia na box. Prvý z nich si občas zahrá aj futbal s pankáčmi v Bratislave.
Rock a hokej. Ide to dokopy?
Určite áno! S Pavlom Demitrom sme boli dobrí kamaráti, zoznámili sme sa pri krste jedného albumu. Došiel za mnou a povedal mi, že v šatni pred zápasmi počúvajú hráči aj Inekafe. Vyrazilo mi to dych. Pocítil som vtedy určitú hrdosť na to, že sme svojím malým percentom prispeli k víťazstvám chalanov aj my. Hymny klubov, pesničky či jingle aj na štadiónoch v zahraničí sú väčšinou rockové. Tvrdí chlapi, tvrdý šport, tvrdá muzika, tvrdý refrén a zbory. Tak to má vyzerať!
Foto: INEKAFE.SK/Igor Paliatka
Spomínali ste Pavla Demitru. Od jeho tragickej smrti nedávno uplynuli dva roky. Bol to váš obľúbený hráč?
Áno. Bol to skutočný rocker. Je mi strašne ľúto, čo sa stalo. Vnímal som to tak trochu osobne, keďže som ho poznal. Venovali sme mu aj video na Youtube, keď sme viezli strieborných hokejistov z Helsínk.
Ako ste sa k tomu dostali?
Úplnou náhodou. Vôbec sme to neplánovali v štýle: „Vratko teraz poletí a privezie hokejistov“. Do Helsínk odviezla hokejistov iná spoločnosť. Posádky už boli rozdelené a v podstate som mal voľno. V lietadle, ktoré malo ísť z Helsínk, však chýbal druhý pilot, tak mi zavolali a neváhal som. Bola to milá náhoda. Do Helsínk sme leteli zo Salzburgu a až tam som sa dozvedel, že ideme pre hokejistov.
Čo bolo ďalej?
Naša letecká spoločnosť sa na túto udalosť pripravila. Letušky v dresoch vítali hokejistov pri vstupe do lietadla šampanským. Panovala tam skvelá nálada. Jeden z dispečerov je veľkým hokejovým fanúšikom a keďže chcel byť pri tom, vymenil si službu s kolegom. Nakrúcal aj samotný presun. Vzniklo z toho spomínané video, ktoré má na Youtube vyše 10 000 zhliadnutí.
Podľa videí sa na palube poriadne oslavovalo. Počuli ste zvuky z osláv aj v kokpite?
Jasné, že sú to mladí chalani a v dobrom zmysle slova aj divosi, mohli sme byť pripravení na všeličo. Správali sa však veľmi slušne. Veľakrát vezieme napríklad fanúšikov iných klubov po Európe na zápasy a to sa nedá porovnať. Napríklad Taliani sú úplný dobytok. Naši hokejisti mali dôvod na bujaré oslavy, ale napriek tomu sa nevyskytol žiadny problém a všetko sa dialo v rámci pravidiel.
Aj po roku musíte mať zimomriavky pri spomienke na tento let…
Pre mňa to bola životná skúsenosť a zážitok. Z letovej stránky úplne dojímavé, z Helsínk sme totiž mali meškanie, no na letisku nám vyšli v ústrety a vybavili rýchlejší odlet. Podobné prekvapenia nás čakali aj vo vzduchu. Žiadali sme o skrátenia na trati, aby sme boli doma čo najskôr. Dispečerom sme oznámili, že vezieme strieborných medailistov. Fíni nám dokonca gratulovali, aj Lotyši posielali hokejistom pozdravy. Keď sme vleteli do vzdušného priestoru Slovenska, gratulácie prichádzali automaticky od všetkých stupňov riadenia. Cítili sme sa ako piloti Air Force One. Tlačili sa mi slzy do očí a mal som čo robiť, aby sa mi pri komunikácii nezachvel hlas.
Ako to vyzeralo po pristátí?
Na letisku vládla neuveriteľná atmosféra. Až vtedy sa začali skutočné oslavy. Na ploche boli novinári, hokejistov čakal pristavený autobus, pod dohľadom to mali policajti s majákmi. Ľudia jasali, skandovali, všade boli vlajky. Poslali nám dokonca dve Follow me (sprievodné) vozidlá, čo sme nikdy nezažili. Bežne nám totiž pošlú maximálne jedno alebo žiadne, iba nám oznámia, kam máme zaparkovať. Tu boli dve, so zapnutými majákmi a vlajkami, idúce pekne vedľa seba. Na poslednej rolovačke, pred vstupom na plochu sme dokonca prechádzali vodnou bránou, ktorú vytvorili prúdy vody zo striekajúcich hasičských áut. Niečo úžasné!
Foto: Štartfoto/Ján Súkup
Pýtali si od vás hokejisti autogram?
Vratko z Inekafe v tomto prípade vôbec nebol dôležitý, celá situácia bola akurát milá zhoda okolností. Skôr sme sa spolu s hráčmi fotili, aj to až po pristátí. Potešilo ma, že majú radi Inekafe. Aj my to tak cítime, sú predsa našimi hrdinami. Je to fajn pocit, že im takým malým percentíčkom – našou hudbou – pomáhame.
Máte nejaký odkaz pre hokejistov Slovana v novej sezóne KHL?
Držíme im palce! Nech vydržia s nervami, vydajú zo seba to najlepšie, čo v nich je. Opäť je tu istá podobnosť s hudbou a komunikáciou s fanúšikmi. Veľakrát idem na pódium s tým, že sa idem dobiť a podať čo najlepší výkon. A ono to vždy príde samo. To isté prajem aj im. Chcel by som im odkázať, že Inekafe na nich bude myslieť a bude pri nich aspoň formou hymny.