„Aj extraliga má kvalitu, vyrovnáva sa, návratom Slovana sa zvýšila konkurencia. Polovica tímov chce titul,“ vraví skúsený kanonier. V piatok štartuje 1. kolom nový ročník súťaže.
Šestnásť sezón v zahraničí je viac ako dosť…
Veru, polovica života (smiech).
Plánovali ste, že na záver kariéry sa vrátite domov?
Áno, vždy som si myslel, že raz si zahrám aj na Slovensku. Nikdy som sa tým netajil. Mám tu rodinu, kamarátov, veľa známych, predsa len, zahraničné súťaže sú nie vždy dostupné na našich televíznych obrazovkách. Navyše, na začiatku som toho veľa na tunajšom ľade neodohral, Dukla mi síce dala šancu v štyroch dueloch, no nedal som v nich gól a ani naň neprihral. Hádam to teraz budú lepšie čísla.
Mali ponuky aj zo zahraničných líg?
Áno. Ozvali sa mi zo Švédska, z Rakúska, trošku sa riešilo aj Nemecko, ale napokon som sa z rodinných dôvodov rozhodol zostať doma. Už to nebolo len o tom, čo chcem ja.
Prečo nakoniec Poprad?
Lebo prejavil najväčší aj najvytrvalejší záujem. Ozval sa hneď po konci uplynulej sezóny. Mal som podpísanú zmluvu s Bratislava Capitals, no stalo sa s nimi to, čo sa stalo. Vzápätí sa mi opäť pripomenuli Tatranci. Ambície klubu, zázemie, prostredie, to všetko rozhodlo v prospech HK Poprad.
Rozprávali ste sa aj o športových cieľoch?
Horná polovica extraligových klubov chce titul, druhá zasa zachrániť sa. Bude to zaujímavé. Vlani som hral v nemeckom Schwenningere, bol posledný a vedel som, že mám pomôcť klubu zachrániť sa. To sa nám podarilo. Pre hráča je lepšie, ak je v tíme, ktorý hrá o titul. Je tam síce tlak, ale stále je to lepšie, ako bojovať o ligové prežitie. Lebo keď sa nezachránite, je problém, prichádzate o sponzorov a ohrozuje to klubovú existenciu. Je to ešte náročnejšie.
Pod Tatrami boli zvyknutí na úderný útok Haščák – Svitana – Skokan? Bude to odteraz Záborský – Svitana – Skokan?
Uvidíme, je to ešte predčasné. Tréneri majú nejakú predstavu, no som tu iba pár dní a na odpovede je ešte príliš skoro. Nechcem špekulovať.
Dohoda sa upiekla týždeň pred začiatkom sezóny. Stačilo vám to na prípravu?
Sezóna je veľmi dlhá. Na všetkom sa dá pracovať, v Poprade je výborný trénerský štáb, mnoho kvalitných hráčov i zázemie. Keď zo začiatku niečo nebude fungovať, možno postačí, ak budem trpezlivý a na veciach popracujem. Som už dosť skúsený, poradím si.
Takmer desať sezón ste strávili vo Fínsku. Čo vám odtiaľ najviac chýba?
Pokoj a pohoda. Ľudia sa tam nestresujú, nevytvárajú na seba tlak, na cestách sa tam nejazdí rýchlo, dodržiavajú sa nastavené pravidlá. Bolo by fajn, ak by sme si na Slovensku z toho niečo osvojili.
Saunu ste si už doma zriadili?
(úsmev) V Poprade nie. S manželkou sme si však saunovanie veľmi obľúbili, môžeme aspoň chodiť do akvaparku. A máme ju aj v kabíne, to je veľké plus.
Viete, koľko ich majú Fíni v krajine?
Uf, to musí byť nehorázne číslo, veď majú takmer v každom byte aspoň jednu.
Údajne až 2,2 milióna…
Vôbec ma to neprekvapuje. Vo Fínsku som býval na viacerých miestach a sauna nikde nechýbala. Nie je nič lepšie, ako keď je vonku mínus tridsať a po sánkovačke s deťmi vybehnete do vyhriatej sauny. Paráda.
Vyskúšali ste aj extrémne teploty?
Áno, samozrejme. V Helsinkách na jednom ostrove majú VIP saunu, ktorú vyhrievajú drevom. Rozkuruje sa od rána, trvá to osem hodín. Doslova vás v nej vyúdia, človek potom vonia po slanine. Neraz je vo vnútri 100 či 110 stupňov. Odtiaľ vybehnete na mólo, do zamrznutého mora vám vyrúbu do ľadu dieru a môžete sa schladiť. Nech sa páči (smiech).
Vydržali ste to, čo Fíni?
Áno. Ale zatiaľ čo oni mali v ruke pivo, ja som si dal čapicu, aby mi nezhoreli uši. Fíni sú vo vnútri desať minút, ja tri. Kombinácia pivo, sauna vystrelí každého Slováka na mesiac.
Neuvažovali ste nad tým, že by ste sa vo Fínsku usadili natrvalo?
Občas mi to prebehlo hlavou. No vždy nás to ťahalo domov. Jedna vec je pracovná ponuka, ale keď som mal voľno, hneď sme trielili na Slovensko. Pre nás je to číslo jedna. Máme tu rodinu, kamarátov, páči sa nám tu.
Fínsky hokej je predovšetkým o defenzíve, no vy ste tam nastrieľali veľa gólov. Na Slovensku by to malo ísť ľavou zadnou…
To by som netvrdil, každá súťaž je iná, každému svedčí niečo iné. Extraliga má kvalitu, vyrovnáva sa, návratom Slovana sa zvýšila konkurencia. Je tu šesť až osem nebezpečných tímov. Aj pravidlo o automatickom zostupe posledného mužstva po základnej časti prinútilo viacero klubov doviesť kvalitu. Bude to vyrovnaný ročník.
Má slovenský hokej vo Fínsku ešte nejaké renomé?
Fíni sú inteligentní, vnímajú, čo sa deje navôkol. Aj to, že Slovensko má stále hráčov v NHL. Sledovali aj posledné tesné konfrontácie so Slovenskom. Asi aj oni vidia, že ideme správnym smerom.
Foto: Facebook
Slováci si pred pár rokmi najali experta z Fínska, chceli sa tiež vydať po severskej ceste. Je to správna filozofia?
Nemyslím si to. Hokej po rozdelení federácie fungoval dobre, boli tu kvalitní hráči. Volať sem Fína nebolo najšťastnejšie, predsa len, sú iná mentalita. Iný národ, ako my Slováci. Náš hokej vychoval dosť kvalitných hráčov pre NHL aj iné ligy. Je pravda, že treba sledovať svetové trendy, už to nie je také silové, ako kedysi. Ale náš hokej – od mladých až po mužov – predsa prekopávať nemusíme. Keď si spomeniem, ako som ako prvák makal na ľade a dnes vidím, ako si tam chlapci kopú loptu, tak sa mi to vôbec nepáči.
Znamená to, že ak mladý chlapec dostane ponuku z Fínska, nemal by odchádzať?
Záleží od konkrétneho prípadu. Či mu dokážeme ponúknuť adekvátne podmienky. Je pravda, že Fíni majú všetko vyšpekulované, no neznamená to ešte, že z mladého Slováka tam vychovajú hviezdu. Majú väčšiu konkurenciu i vyššie nároky. Na Slovensku sú hráči, ktorí sa predrali cez žiakov, juniorku až k mužom a nakoniec ich aj draftovali. Nezatracujme túto cestu. Ja som odišiel preto, že po drafte New York Rangers tlačil, aby som šiel hrať zámorskú OHL. Namiesto toho, aby som bojoval o flek medzi mužmi Dukly. Poslúchol som ich.
Tiež si myslíte, že na Slovensku bolo okolo tohtoročného draftu priveľa humbuku?
Bolo, súhlasím, ale či to bolo prehnané, neviem, nech to posúdia iní. Bol to však veľký úspech.
Na sociálnych sieťach badať, že ste veľký tenisový fanúšik…
Už od pätnástich rokov. Sledujem úplne všetko, neraz i tenisové tlačové konferencie. Samozrejme, že aj tohtoročný US Open, zápasy od piatej do polnoci som si ujsť nenechal. Nebyť ranných tréningov, pozerám aj ďalej.
Foto: JULIAN FINNEY / Getty images / Profimedia
Kto bol váš favorit?
Mal som troch, Norrieho, Fritza i Kyrgiosa. Skončili pomerne rýchlo. No Alcaraz bol skvelý. Má všetky predpoklady, aby bol dlhodobou svetovou jednotkou. Je nebezpečný na všetkých povrchoch a má zdravé sebavedomie. A tiež skvelého trénera Juana Carlosa Ferrera.
Feder, Nadal alebo Djokovič?
Na sto percent Djokovič.
Prečo práve on?
Lebo robí veľa pre tenis i samotných hráčov. Predovšetkým pre tých, ktorí sú nižšie v rebríčku. Z tria velikánov to mal najťažšie. Roger s Rafom boli miláčikmi publika, nahradili generáciu Samprasa a Agassiho, potom však prišiel nejaký Srb a začal všetkých valcovať. Mnohí fanúšikovia to nesú ťažko, no páči sa mi, aký je Djokovič mentálne silný. Aj napriek nepriazni si vždy ide za svojím a drží sa vlastných zásad.
