Ľadová plocha v Nitre sa v priebehu sekundy mení na arénu známych emócií. Tak ako každý rok zostali iba radosť a smútok.
Všetko pôsobí akosi schizofrenicky – v jednom kúte klbko šťastných hokejových majstrov, v druhom roztrúsení „nešťastníci“, ktorí to všetko teraz musia prehltnúť.
Majstrovské oslavy sledujeme priamo zo stredového kruhu. Na mieste, kde nepočuť ani vlastné slovo.
Medaila v hľadisku
Je to presne desať rokov, čo sa Slovan naposledy takto radoval. Vtedy to bolo po dráme v Košiciach, tentoraz v Nitre. Medzitým strávil najslávnejší slovenský klub sedem rokov v nadnárodnej KHL. Pri všetkom bol Michal Sersen.
„Zdvihnúť ako kapitán nad hlavu poháre Dušana Pašeka a Vladimíra Dzurillu, čo sú naše klubové legendy, to je pre mňa veľká česť. Som hrdý na túto partiu,“ teší sa, zatiaľ čo z nosa mu stále kvapká krv po súboji z konca zápasu.
Prvá lajna aj štvrtá, Slováci či Kanaďania, na korčuliach či v teniskách. Všetci majú po šesťzápasovej sérii obrovskú radosť. Aj tréner Andrej Podkonický priznáva, že zo srdca mu spadol kameň.
Pravdepodobne aj Marcelovi Haščákovi, kanonierovi, ktorý prišiel do klubu uprostred sezóny z Brna. Na ľade si najprv spraví fotografiu s rodinou a vzápätí dojímavo povie:
„Keď som odchádzal pred rokmi z Košíc po titule, s nebohým Cecom (Dušanom Pašekom ml.) sme si hovorili, že vyhráme titul aj v Bratislave. Toto je trošku aj pre neho, tiež bol tým, kvôli komu som šiel do Slovana,“ hľadal slová.
Vlani mu ušiel majstrovský pohár pomedzi prsty. S rodným Popradom ho mal na dosah a hoci ho gólovo ťahal, svoju misiu nedokončil.
„Minulý rok som dal veľa gólov, mal som ich najviac, ale nič z toho. Vymenil by som ich za titul. Nie je predsa nič horšie, ako posledný zápas prehrať,“ pripomína.
Akoby tým mieril na Samuela Bučeka, najlepšieho strelca ligy. Ten teraz – opretý o mantinel – bezprizorne hľadí na oslavy druhých. Radosť mu nespraví ani Zlatá korčuľa pre najužitočnejšieho hráča play off. Odteraz má dve, no titul žiadny.
Čítajte aj Slovenskému športu vládne Slovan. Po futbale má titul aj v hokeji
„Taký je hokej. Bude nás to však dlho trápiť,“ hľadá slová.
Slovanisti sa zo svojich medailí tešia, chvíľami ich aj koštujú, Bučekov tréner Antonín Stavjaňa tú svoju zahadzuje medzi fanúšikov. Akoby nemala pre neho žiadnu cenu.
Keď sa však topkanoniera pýtame, čo spraví so svojím striebrom, neváha ani sekundu.
„Asi pôjde do vitrínky. Cením si každú medailu, ktorú získam. Ale sme mladý tím, nikto nevraví, že v tom finále nebudeme opäť,“ rozmýšľa Buček.
Šampanské a cigary
Tradičné ceremónie trvajú pár desiatok minút, tie naozajstné oslavy zvyčajne pár dní. Je zrejmé, že slovanisti spať nebudú.
Čítajte aj Trofej patrí Slovanu. Takto oslavovali zisk titulu noví šampióni
Všetko sa začína v šatni, keď neodmysliteľný kustód Slovana Samuel Petráš prinesie medzi hráčov majstrovský pohár a vzápätí aj šampanské. Kto nechce byť mokrý, dnu nech radšej ani nejde.
No moment, nesmie sa zabudnúť na jednu vec. Slovan po každom víťaznom zápase vložil na „play off dosku“ jeden puk. Chýba už iba posledný. Berie si ho kapitán Sersen a symbolicky ho tam položí.
„Toto nie je o jednom hráčovi, toto je o celom tíme,“ zdôrazňuje a pridá pár štipľavých výrazov, ktoré sú mu v tej chvíli odpustené. Petráš zatiaľ rozdáva ostatným majstrovské cigary.
„My sme Slovan Bratislava, my sme Slovan Bratislava,“ poskočí si párkrát celá kabína.
V tej nitrianskej je pochopiteľne ticho. Takto to však v hokeji chodí – majstrom môže byť iba jeden. Bude to dlhá noc. Tak ako cesta z Nitry do Bratislavy…
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk